Slovenská gymnastka storočia zažiarila v striebornom gymnastickom tíme. Šesťdesiat rokov od pamätnej tokijskej olympiády krstila knihu, ktorú napísala s publicistom Štefanom Žilkom.
Keď nemohla chodiť, túžila lietať. Čo sa skrýva za týmto názvom vašej autobiografie?
Ku gymnastike ma priviedli moje zdravotné problémy. Už v prvých sekundách, čo som prišla na svet, som bojovala o život. Mama rodila doma a mala som pupočnú šnúru omotanú okolo krku. Museli ma oživovať. Zároveň mi pri pôrode vykĺbili obe nohy, na čo sa prišlo až o niečo neskôr. Operovali ma špecialisti ortopédi na Hlbokej ulici v Bratislave. Otec bol vojak z povolania, cvičiteľ, mal na starosti brancov, a hneď sa pýtal, či budem môcť niekedy športovať. Rovno mu povedali, že je to vylúčené. On sa však s touto prognózou nezmieril a robil všetko, aby ju vyvrátil.
Čo napríklad?
Keď som sa učila chodiť, mala som obe nohy v sadre. Bola som živé striebro, aj v tejto situácii som behala po dvore, naháňala zvieratá a museli mi sadru vymieňať každé dva týždne, lebo som ju zničila. Otec odmalička posilňoval moje ruky a ramená. Zavesil ma na strom a vravel: vydrž, kým ťa nedám dolu. Vypestoval vo mne silu a vytrvalosť. Na gymnastike sa mi páčila jej pestrosť. Cvičilo sa na štyroch náradiach. Boli v nej letové fázy, nad bradlami, pri preskoku, v akrobacii. Naučila som sa „lietať".
A vypracovali ste sa na jednu z najlepších svetových gymnastiek vašej doby…
Základy nás učil otec – kotúle, stojky a podobne. Problémy s nohami ma síce trochu limitovali, napríklad som mala problém s tradičným špagátom, ale vtedy sa ešte nevyžadovalo mať nohy až za ušami. Nechýbala mi sila, výbušnosť a nebála som sa. Venovala som sa aj atletike, skákala som do diaľky i do výšky. Mala som dobré odrazové schopnosti, nerobilo mi problém ani salto na betóne. Keď som mala deväť, usadili sme sa v Bratislave, kde som sa venovala gymnastike už celú kariéru vo Vinohradoch BSP.
Čítajte viac Drahá liečba v USA, jej sestra volá o pomoc. Olympijská legenda od susedov je po infarkte opäť v nemocnici
Na tokijskej olympiáde pred 60 rokmi ste sa prvý raz predstavili na svetovej scéne. Čo rozhodlo, že sa šestnásťročná dievčina dostala do silného československého výberu?
Vo Vinohradoch sme mali silné družstvo, v roku 1960 získalo titul majsteriek ČSSR v mladších dorastenkách a o dva roky neskôr som sa stala majsterkou ČSSR v starších dorastenkách. Vtedy ma zaradili do juniorskej reprezentácie a čoskoro aj medzi ženy a v tíme som vydržala až do roku 1972. Mali sme so sestrou Dáškou vzory a v našej izbe svietili na stene portréty slávnych gymnastiek – Čáslavskej a Bosákovej a Sovietok Latyninovej a Astachovovej. Nikdy som si nepomyslela, že sa môžeme stretnúť v jednom tíme alebo budú mojimi súperkami na veľkých podujatiach. Pred OH v Tokiu som mala navyše špeciálnu motiváciu.
Akú?
Otec pracoval v bratislavskom Horskom parku s pohraničnými psami, odmalička som mala rada zvieratá a chcela som malého vlčiaka. Otec ma odhováral, vravel, že taký pes nemôže žiť v paneláku na Vazovovej, že bude trpieť. Vymyslel si podmienku, o ktorej si asi myslel, že je nesplniteľná. Keď sa dostaneš na olympiádu, dostaneš aj psa, vravel. Tak som zabojovala. Na majstrovstvách republiky pred OH som skončila tretia, rozhodli teda výsledky, ktorými som sa kvalifikovala. Mala som obavy, ako ma prijmú, bola som v tíme nielen najmladšia, ale aj jediná Slovenka.
A ako vás prijali?
Hneď sa ma ujala Vierka Čáslavská, bola odo mňa o šesť rokov staršia a brala som ju ako sestru. Staršia ako ona bola len Dolfina Tačová. Ale ostatné dievčatá mali iba o niečo viac ako ja. Mali sme mladé družstvo, vo výprave nám vraveli, že sme gymnastická materská škola.
Ktorý moment v Tokiu zanechal vo vás najsilnejší dojem?
Už cesta bola výnimočná. Dovtedy som bola len na súťažiach v okolitých krajinách. A odrazu ma čakala cesta do Ázie. Leteli sme južnou trasou so zástavkami v Káhire, Bangkoku, na Filipínach… Nadchlo ma slávnostné otvorenie, plný štadión, nástup, úžasná atmosféra. Perfektné boli preteky, hľadisko bolo vypredané, diváci žičliví a držali palce Vierke, pretože Sovietky boli veľké favoritky a dlho ich nik nezdolal. Čáslavská vyhrala viacboj, zdolala legendárnu Latyninovú, ktorá už mala v Tokiu najlepšie roky za sebou, skončila druhá. Naše najmladšie družstvo zaostalo za ZSSR len o necelý bod.
Foto: TASR, Pavol Zachar
Podali ste dovtedy svoj najlepší výkon?
Musím sa pochváliť, že ja som na veľkých podujatiach nikdy nič nepokazila. V družstve sa mohli na mňa spoľahnúť. Aj preto som často chodila na niektoré náradia prvá – nasadila som latku. Najmä na preskok a bradlá som nastupovala pred Vierou. Mávala som aj trému, ale keď som vyskočila na náradie, všetko zo mňa spadlo. Medzi 83 štartujúcimi som bola najmladšia a vo viacboji som obsadila 22. miesto, čo bol dobrý výsledok.
Aká bola organizácia a podmienky v Tokiu?
Bývali sme v dedine, v malých domčekoch, predtým tam žili americkí vojaci, ktorí ju pred olympiádou opustili. Bolo to príjemné prostredie, kde bolo veľa zelene. Presúvali sme sa často na bicykloch. Keď sa išlo na obed či večeru, radi sa k nám pridali najmä vzpierači, zápasníci, boxeri, veľkí chlapi. Vedeli, že my toho veľa nezjeme. Vtedy sa nedalo chodiť na repete, vždy nám vraveli, aby sme si naložili čo najviac – a oni potom dojedli, čo sme my už nevládali.
Na OH získalo Československo päť zlatých, z toho tri Věra Čáslavská. Bola veľká hviezda. Ako sa správala v tíme?
Na to, aká bola obletovaná, sa správala úplne normálne. Nemala nijaké maniere, bola to obyčajná žena s veľkým srdcom. Pristavila sa pri každom, kto ju oslovil. Bola za každú zábavu, vedela žartovať aj na svoj účet. Keď som potrebovala s niečím pomôcť, nikdy neodmietla. V telocvični, na tréningoch sme ju maximálne rešpektovali, bola líderka tímu. Excelovala aj o štyri roky v Mexiku, kde získala až štyri zlaté. Tam sme mali získať zlato aj v súťaži družstiev, ale rozhodkyne nás podtrhli, mali to dobre spočítané. Opäť sme skončili druhé, len o niekoľko tisícin bodu za Sovietkami, ktoré jednoducho nemohli prehrať. Bola to politika.
Vám unikla tesne bronzová medaila…
Boli sme všetky výborne pripravené. Pred olympiádou sme mali sústredenie, trénovali sme predpoludním i popoludní, denne aj šesť až osem hodín. V Mexiku 1968 som vo viacboji skončila deviata a v preskoku štvrtá. Od bronzu ma delilo 25 stotín bodu. Na OH 1972 v Mníchove už Čáslavská v tíme nebola, prebrala som po nej úlohu kapitánky.
Čítajte viac Gymnastka, ktorej krása komplikuje život. Od incidentu na škole ju strážia ako oko v hlave
Československo patrilo v tom čase k športovým veľmociam. V medailovom rebríčku skončilo v Tokiu deviate, v Mexiku siedme. Čím si vysvetľujete takú vysokú úspešnosť malej krajiny?
Štát sa o nás staral. Utváral nám podmienky. A bol na nás hrdý. Prišiel na to, že keď bude podporovať šport, úspešní reprezentanti ho vo svete najviac zviditeľnia. Mali sme množstvo skvelých trénerov, odborníkov, nielen v gymnastike. Opierali sme sa o prepracovaný systém vrcholového športu, o mládežnícke centrá, kde rástli špičkoví športovci. Navzájom sme sa rešpektovali, nezávideli sme si, medziľudské vzťahy boli na vysokej úrovni. Na majstrovstvách republiky v gymnastike súťažilo 80 až 100 žien.
Kedy sa to zlomilo?
Pokým bol šport amatérsky, držali sme krok so svetom. Keď sa stal biznisom, čo je veľká škoda, začali sme zaostávať. Keď sme sa rozdelili, naša sila oslabla. Štát teraz nemá o šport veľký záujem. Musíte si nájsť sponzora. Spolu s rodičmi sú rozhodujúci. Ak rodičia nemôžu podporovať rast svojich detí, strácame veľa talentov. Zaspali sme na vavrínoch. Nemáme trénerov a športoviská. Všetci nás predbiehajú. V gymnastike aj také krajiny, ktoré nemali tradíciu a podmienky. Medaily získavajú reprezentanti Brazílie, Azerbajdžanu, Arménska, Alžírska… My nemáme nikoho. A ani mať nebudeme. Ak sa nejaké talenty objavia, dlho nevydržia.
Vo vašom prípade sa gymnastike venovala celá rodina…
Áno, ja i moja sestra, dcéra Marianna a obe vnučky Zalka a Lariska. Dcéra sa vydala do Slovinska a vnučky reprezentujú túto krajinu. Prvá je viacnásobná majsterka Slovinska, štartovala aj na juniorských MS, má 20 rokov a študuje žurnalistiku v Ľubľane. Druhá má len dvanásť a kariéru pred sebou. Tá stále tvrdí, že by chcela byť ako babka. Možno ju raz uvidíme aj na olympiáde.
Ako trénerka ste pomáhali aj talianskej gymnastike. V Lombardii ste strávili dovedna dvadsať rokov…
Začínala som v období, keď sa menili u nás spoločenské a politické pomery. Už za socializmu mali Vinohrady družbu s La Patria, čo bol komunistický klub. Cez prázdniny k nám chodili ich gymnasti a trénovala som ich. Občas som viedla školenia v Taliansku. V roku 1991 som dostala ponuku z Brescie. Zháňali gymnastického trénera, ktorého úlohou bolo rozbehnúť činnosť gymnastických krúžkov v okolitých dedinách. Založili sme ich deväť. V Lombardii som školila trénerov, učila som ich, ako organizovať tréning. Obiehala som autom dedinky, ktoré boli od seba vzdialené štyri-päť kilometrov.
Čítajte viac Smútok v gymnastike. Olympijská nádej prišla o život, príčina smrti sa vyšetruje. Mala len 16 rokov
Bol o gymnastiku záujem?
Ohromný. V krúžkoch čoskoro cvičilo vyše tristo detí. Splnila som úlohu a po dvoch rokoch som chcela skončiť. Vtedy ma oslovili matky detí, báli sa, že keď odídem, krúžky zaniknú. Tak sme sa dohodli, že zostanem ešte rok. Potom ďalší a ďalší až z toho bolo dvadsať rokov. Vybudovali sme štyri kluby, vznikla gymnastická sekcia v Brescii, dovtedy bola len v Miláne. Postupne som si vychovala ďalšie trénerky, ktoré ma zastúpili a mohla som sa vrátiť domov.
Aj vašou zásluhou sa talianska gymnastika postupne dostala na vysokú úroveň…
Talianky už patria do svetovej špičky. V Paríži získali vo viacboji striebro za Američankami a Alice D'Amatová zlato na kladine. Majú medaily z MS i ME.
Páči sa vám súčasná gymnastika?
Pre mňa je v gymnastike dôležitá ženskosť. V našej ére nechýbala, ale potom prišlo obdobie, keď dominovali doslova ešte deti. Je dobré, že sa v gymnastike objavujú opäť aj zrelé ženy. Dokonca sa do nej vracajú mamičky po pôrodoch. Úplnou raritou je Oksana Čusovitinová, ktorá reprezentovala ešte ZSSR. Po jeho rozpade štartovala vo farbách Uzbekistanu a potom Nemecka. Na OH 2008 v Pekingu vybojovala v preskoku striebro a o štyri roky neskôr v Londýne skončila piata.
Stále je aktívnou gymnastkou?
Má 49 rokov a štartovala na ôsmich olympiádach. V Tokiu 2020 sa stala najstaršou účastníčkou gymnastických súťaži v histórii. Do Paríža sa neprebojovala, ale rada by štartovala na OH 2028 v Los Angeles. Napokon aj Američanka Simone Bilesová, ktorá nedávno triumfovala v Paríži vo viacboji, má už 27 rokov.
Aj ona sa dokázala vrátiť po dvoch rokoch do gymnastiky na najvyššej úrovni. Jej príbeh je však trochu iný…
Gymnastika je veľmi náročná na orientáciu vo vzduchu. Na olympiáde v Tokiu 2020 dostala okno, ako tomu my hovoríme. Mala sa na preskoku otočiť o 360 stupňov, ale vo vzduchu nevedela, kde je a spadla na zadok. To je veľmi nebezpečná situácia, môžete sa aj zabiť. Odstúpila z pretekov. Dávala sa dva roky psychicky dokopy. Aj ja som niečo podobné zažila.
Kedy to bolo?
Na MS 1966 som robila v prostných salto o 360 stupňov a dostala som strach. Gymnastka sa v jednom momente vo veľkej rýchlosti ocitne vo vzduchu dolu hlavou. Začala som premýšľať, ako sa môžem v takej situácii otočiť o 360 stupňov. Dostala som blok. Chodila som sama každé ráno do telocvične a hovorila si, nerozmýšľaj a urob to! Zvládla som to. Aj Bilesová, vrátila sa a bola ešte silnejšia ako predtým.
Je to podľa vás najlepšia gymnastka súčasnosti?
Uznávam ju za to, čo dokázala. Vydala sa, chystá sa na materstvo, ale plánuje štartovať v Los Angeles o štyri roky. Verím, že to dokáže a vráti sa aj druhý raz. Simone je vynikajúca, postavou maličká, nastolila v obtiažnosti cvikov trend. Z tejto náročnosti ťaží, je dynamická, výbušná. Ale pre mňa je kráľovná gymnastiky Brazílčanka Rebeca Andradeová. Má súmernú postavu a je elegantná. V Paríži bola druhá vo viacboji i v preskoku a získala zlato v prostných.