Marián Kukumberg oslávil tento rok sedemdesiatku a stále pôsobí vo funkcii prezidenta Športového klubu polície (ŠKP) Bratislava.
Slováci mali nedávno na OH v Paríži najmenšiu výpravu v histórii a získali jednu bronzovú medailu. „Mám obavy, že môže byť aj horšie,“ tvrdí bývalý úspešný športovec a špičkový funkcionár.
Celý športový život ste prežili ako hádzanár a neskôr aj tréner v Červenej hviezde Bratislava, na ktorú po roku 1990 nadviazal ŠKP. Na čo si z tohto obdobia najradšej spomínate?
V drese ČH som hrával od pätnástich rokov. Na to obdobie spomínam veľmi rád. Zažil som skvelé sezóny, keď klub patril k najlepším v kvalitnej československej lige.
Mal som 19 rokov a bol som najmladší v tíme, v ktorom boli veľké mená: Katušák, Dobrotka, Šulc, Packa a ďalší. V základnej zostave nastupovali reprezentanti a na lavičke čakali na šancu – mládežnícki reprezentanti.
Čítajte viac Ani šesť medailí pre Slovensko by nezmenilo situáciu. Keď mládež vidí vzory vo videohrách, príčinu treba hľadať roky dozadu
Bolo nesmierne ťažké sa v tejto konkurencii presadiť. Do ČH rukovali rok čo rok piati-šiesti najlepší hráči z iných tímov. Pomáhala mi moja univerzálnosť, bol som stredná spojka, ale zaskakoval som v podstate na všetkých postoch okrem pivota.
Ktorý výsledok si najviac ceníte?
Prispel som k dvom titulom majstra ČSSR, od prvého vlani uplynulo polstoročie. To v konkurencii špičkových českých tímov Dukly Praha, Plzne, Karvinej nebola maličkosť.
Ale asi najviac si vážim, čo sme dokázali, keď som sa stal trénerom. Nikdy som o takejto práci neuvažoval a doteraz sa pokladám za trénera laika. Ale po odchode Petra Hatalčíka ma uhovorili na záskok – a boli z toho tri roky.
Viedol som tím aj v poslednom ročníku federálnej ligy, keď skončil tretí. Rok predtým sme sa postarali o senzáciu, keď sme sa dostali až do semifinále Pohára EHF, myslím, že to sa inému nášmu mužskému tímu nepodarilo. V boji o finále nás vyradil CSKA Moskva.
Bratislava patrila dlho k baštám československej hádzanej, v najvyšších súťažiach mala viacero tímov, ktoré patrili k špičke, zbierali tituly. Kde vidíte príčiny úpadku?
Začalo sa to tým, že zanikol systém financovania športu a aj klubov. Za nimi stáli veľké fabriky. Keď zavreli finančné kohútiky, kluby sa dostali do vážnych problémov.
Čítajte viac Ideme hľadať riešenia, počuť z prostredia slovenskej výpravy: A to ešte nehovoríme o zimných športoch
Zbúrali sme nielen veľa ihrísk, ale aj hál a v Bratislave sme za tridsať rokov postavili jednu malú pri bratislavskom Dome športu. Tie, čo zostali, sú často nedostupné, ich prenájom si kluby nemôžu dovoliť.
V starej hale v Dome športu stála hodina pred 12 rokmi 27 eur, dnes 65 eur. To sa nedá utiahnuť. Preto veľa klubov zmizlo zo športovej mapy. Padla základňa, máme málo klubov, hráčov, hráčok, neporovnateľne horšie podmienky.
ŠKP je jediný zástupca v najvyšších hádzanárskych súťažiach z Bratislavy. Vaši športovci reprezentujú rezort vnútra, máte viac peňazí a lepšie podmienky ako ostatní?
(smiech) To je mylná predstava. Riešime rovnaké problémy ako ostatní. ŠKP združuje 1 100 členov a dvanásť oddielov. V hádzanárskom máme 280 členov vo všetkých vekových kategóriách, mám pocit, že ako jediní u nás.
Ako tretiak som prišiel na základnú školu na Záporožskej ulici v Petržalke, bolo to v roku 1963, a v rovnakej telocvični, ktorá má vyše 60 rokov, hrajú stále naše deti, máme ju v prenájme.
Stretávali sme sa aj v telocvični na internáte na Mlynoch, ale tak zdvihli ceny, že sme museli odtiaľ odísť. Plátame to, ako sa dá.
ŠKP využíva aj chátrajúci štadión v Dúbravke, ktorý patrí štátu a spravuje ho Športové centrum polície. Objavili sa informácie, že práve tu by mohol vzniknúť moderný areál…
Pripravili sme zaujímavý projekt. Na tom mieste by mal vyrásť moderný multifunkčný areál – so štadiónom, s halou, so strelnicou… Pravda, ak sa nájdu zdroje, zatiaľ sa nezačalo stavať.
Slabá športová infraštruktúra však nie je jediný problém. Aj v športe sa stretávame s tým, čo trápi celú spoločnosť. A to je nedostatok kvalifikovaných ľudí.
Nie je záujem o prácu v športe?
Je založená aj na istej dávke fanatizmu. Dostávame sa do situácií, že v kluboch nemá kto robiť. Niežeby nemali ľudia radi šport, ale nemôžu si to dovoliť.
Berieme ako samozrejmosť, že dieťa prihlásime do klubu, tam sa oň niekto stará, preberá zaň zodpovednosť a jeho mesačnou odmenou je 300 – 400 eur. Poznám dosť ľudí, ktorých by táto práca bavila, ale neexistuje za ňu primerané ohodnotenie.
Uvedomujem si však, že je to celospoločenský problém. Kvalitných ľudí nevieme zaplatiť ani v iných sférach. Odchádzajú inde, najmä do zahraničia, za lepšími podmienkami. V športe to platí tiež. Aj v ŠKP s tým máme konkrétnu skúsenosť.
Akú?
S deťmi začali pracovať viacerí mladí tréneri, ale len čo ukázali, že sú dobrí, dostali lepšie ponuky z Česka a odišli. Takto sme stratili piatich šikovných trénerov, štyria z nich už vedú u susedov prvoligové výbery.
Čítajte viac NÁZOR: Olympiáda je zrkadlo a budíček. Komu by mal po chudobnom Paríži zazvoniť?
Často tvrdíme, že s mládežou by mali pracovať najkvalitnejší tréneri. Realita je často iná. Sme vďační za každého, kto je ochotný s nimi pracovať, starať sa o ne. Deti musia dostať dobré základy.
Na takú prácu musíte mať skúsenosti i predpoklady. Ale tí, čo majú na ňu potenciál, sa postupne uplatnia v iných sektoroch. V našom prípade napríklad v IT firme. Nedokážeme ich udržať.
Často však vyzdvihujeme dôležitosť práce s mládežou…
S tým absolútne súhlasím. Ak na dome postavíme zlé základy, tak čoskoro spadne. Ak deti získajú zlé návyky, ťažko sa to opravuje. Preto hovorím o dobrých tréneroch mládeže, ktorých je čoraz menej.
Nebavme sa len o dvoch hodinách tréningu. Ak má byť proces prípravy mladého športovca kvalitný, musíme vnímať viac aspektov. Šport je aj o psychike.
Tréner aj vychováva, vedie zverencov k hodnotovým veciam, lebo s nimi trávi nejaký čas, mal by mať prehľad aj o výsledkoch detí v škole, komunikovať s rodičmi, ktorých úloha je nezastupiteľná.
Je smutné, že aj bežné športy sa už stávajú často nedostupné. Ľudské zdroje sú v školstve i v športe podľa mňa najväčší problém.
Čítajte viac Celý život do toho dávam vlastné peniaze. Tréningy v Dubaji? Je to lacnejšie ako v Európe, vraví slovenský olympionik
Na parížskej olympiáde sa predstavila najmenšia slovenská výprava v histórii. Vyjadrili ste sa, že môže byť aj horšie. Z čoho vychádzate?
Samozrejme, rád by som sa mýlil. Ale vychádzam z faktov. Naša výprava nebola početná a bolo v nej viacero športovcov, ktorí sú v staršom veku, aj na hranici štyridsiatky. Uvidíme, koľkí vydržia aj v ďalšom olympijskom cykle.
Strácame pozície aj v kedysi našich silných športoch a disciplínach. Aktuálne nevidím veľa iných kandidátov, ktorí by sa tlačili na ich miesta.
Na ďalšej olympiáde by sme chceli mať 50 športovcov a potom dokonca sto. Kde ich zoberieme? Spravme si inventúru v športoch, aké máme možnosti. Často strieľame od boku.
Máte recept, čo robiť, aby sme mali viac olympionikov?
To by som musel mať čarovný prútik. Je to beh na dlhé trate, ale netrúfam si povedať, na koľko rokov. Na olympiáde v Aténach, odvtedy už uplynulo dvadsať rokov, sme siedmi tvorili študijnú komisiu, ktorá urobila analýzu aj so závermi a prognózami.
Už vtedy sme boli schopní pripravovať špičkových športovcov v podstate len v troch strediskách, ktoré financuje štát – polície, armády a v národnom športovom centre. A už vtedy boli strediská poddimenzované – počtami ľudí i financiami.
Základnú podporu mali len tí najlepší. Myslím si, že my vieme pomenovať problém, vieme, čo je zlé, ale tým sa to začína i končí. Toto sa musí zmeniť. A to sa stále bavíme o vrcholovom športe, ale my sa musíme viac zaoberať základňou, od ktorej sa odvíja pyramída.
Foto: Olivier MORIN / AFP / AFP / Profimedia
Len tak budeme mať kvalitu. Športu dávame rôzne prívlastky. Hovoríme o armádnom, policajnom, akademickom a neviem akom športe. Najviac mi prekáža, keď počujem termín školský šport.
Prečo?
Čo je to školský šport? V školách sa predsa vyučuje telesná výchova. Je to predmet ako každý iný. V osnovách je presne stanovené, čo v akom ročníku, primerane veku, musí žiak zvládnuť. To isté platí aj o telesnej výchove.
Maďari a Poliaci majú štyri-päť hodín telesnej výchovy týždenne. My končíme s debatou, keď chceme tri hodiny. Prečo tomuto predmetu neprikladáme nijakú vážnosť? Ak by sme robili, čo máme, mali by sme aj lepší prehľad o pohybovej kultúre našich detí.
Začnime teda tým, čo je povinné a čo nerobíme. Namiesto toho sa chytáme za hlavu, lebo v rámci rôznych testovaní sú výsledky zdatnosti mládeže katastrofálne. Aj nedávno ma zarazili závery prieskumu, ktoré urobilo ministerstvo vnútra.
Na čo bol zameraný?
Testovali sme niektoré základné školy. Modelovala sa krízová situácia na škole, napríklad požiar. Nabehli tam hasiči, policajti, záchranné zložky. Deti mali organizovane opustiť školu a presunúť sa na lúku vzdialenú 150 metrov.
Čítajte viac Ďalší hokejový talent dáva Slovensku zbohom. O české občianstvo požiadal najlepší mladík vo Fínsku
Štrnásťročné dievčatá neboli schopné prebehnúť kontinuálne túto vzdialenosť. To považujem za alarmujúce. Základná pohybová úroveň je hrozivá. Vidíme to aj v klube, keď prichádzajú deti, ktoré by mali záujem o hádzanú či iný šport.
Chýbajú nám učitelia na mnohé predmety a aj na telesnú výchovu. Špeciálne na prvom stupni. A to je vek od šesť do jedenásť rokov, veľmi dôležitý pre fyzický vývoj a pohybové návyky dieťaťa.
Pritiahnuť mládež k športu nie je jednoduché a nie je to len náš problém. V zahraničí je šport často vstupenkou na vysoké školy.
Keď je niekto dobrý športovec, univerzity sa o neho bijú, utvárajú mu podmienky. Čo majú u nás vysoké školy so športom? Nič. Musíme začať na školách, som presvedčený, že to je cesta.
Veľa rokov ste šéfovali aj jednému z kľúčových stredísk vrcholového športu. V Paríži získala najmenšia slovenská výprava jedinú medailu – bronzovú. Prekvapilo vás to?
Zaľúbili sme sa do olympijských medailí. Na všetko sa pozeráme len cez ne. To je nezmysel. Zoberme si vodný slalom. Česi sú v ňom minimálne takí silní ako my, majú skvelého Prskavca, ale zlato neobhájil, nebol ani vo finále.
Čítajte viac Podmienky na Slovensku sú šialené. Šikovná bobistka s parametrami modelky získala české občianstvo
Ich najväčší úspech? Rohanovo šieste miesto. Rozdiel medzi medailou a štvrtým miestom je minimálny. To ma príliš netrápi. Vieme, koľko máme členov vo zväzoch. Ale vieme, koľko ľudí sa hýbe?
Severské krajiny sú pre nás istým etalónom, ako by mala spoločnosť fungovať. Tam 80 percent ľudí športuje, robí niečo pre svoje zdravie. Najskôr sa venujme základných činnostiam, potom poďme robiť nadstavbu.
Nedávno vzniklo ministerstvo cestovného ruchu a športu. Pomôže to?
To ukáže až čas. Myšlienka nie je zlá, ale budú ju uvádzať do praxe ľudia. Je otázka, ako dokáže štát akceptovať strešnú športovú organizáciu, ako bude komunikovať so Slovenským olympijským a športovým výborom.
Prípadne, či si šport dokáže vybojovať rešpekt a utvárať tlak, aby jeho požiadavky štát akceptoval. Šport je významná súčasť života spoločnosti. My o tom niekedy hovoríme, akoby sa nás to ani netýkalo.
Ale to sme my, naše deti, aj diváci, ktorí chodia na šport, veľká komunita ľudí. Ak si to všetci zainteresovaní uvedomia, môžeme sa pohnúť dopredu.
