Návštevy lekárov boli na dennom poriadku, predpoveď vždy identická: Chlapče, ty nebudeš chodiť. Lenže otec vodného slalomára Alexandra Slafkovského (41) si postavil hlavu a nakoniec cez veľa sĺz, bolesti a sebazaprenia sa z jeho syna stal najúspešnejší Slovák v olympijskom športe, ktorý sa pod piatimi kruhmi nikdy nepredstavil.
„Mrzí ma, že to nevyšlo,“ priznáva Slafkovský. Trojnásobný majster Európy i víťaz celkového poradia Svetového pohára, štyrikrát strieborný z MS a spolu s hliadkami držiteľ 38 medailí z vrcholových podujatí sa s kariérou rozlúčil minulý týždeň.
Absolvovali ste exhibičnú jazdu na domácej trati Orava v Liptovskom Mikuláši. Ako si užívate športový dôchodok?
Moja prvá cesta po tejto jazde bola za fyzioterapeutom, aby ma dal dokopy. Musel ma sfunkčniť k chôdzi. Tak mi stiahlo bedro, že som ani nemohol spať. Hovoril som si, že ak takto vyzerá dôchodok, mal som radšej ešte pokračovať. (smiech)
Nemali ste pred rozlúčkou stres?
Nesúťažil som, takže tam nebol adrenalín. Zastavil som pred tribúnou a poďakoval som sa všetkým prítomným. Pozreli sme si videopozvánky. Vedel som, že nejaké budú.
Postupne som si hovoril: Fíha, aj tento si na mňa spomenul. Bol to zvláštny pocit. Odštartoval ma štartér, ktorého poznám roky. Rozhodcovia na mňa pískali píšťalkami. Na brehu boli ľudia, ktorí ma kariérou sprevádzali.
Čítajte viac Zbieral pódia ako na bežiacom páse, no olympijské preklatie nezlomil. Slafkovský sa v rodnom meste rozlúčil s kariérouNebolo možné v kariére pokračovať?
Nie, nešlo to. Fyzicky odchádzam a zakývala mi aj hlava. Tá ešte ostatné roky fungovala a prebila telo, ktoré sa priečilo.
Odišla hlava najviac v momente, keď ste si nevybojovali premiérovú účasť na OH v Paríži 2024?
Áno. Ak máte pred sebou veľký cieľ, vzchopíte sa. Vidina Los Angeles 2028 je príliš hmlistá a vzdialená. Moja hlava sa už nemá čoho chytiť a mohlo by to byť aj zdravotne nebezpečné.
Po Tokiu 2021 ste sa ešte namotivovali…
Tam to boli tri roky a nie štyri. Lenže ja som to nebral ako celý cyklus. V roku 2022 som si povedal, že to skúsim rok, potom ďalší a nakoniec olympijský. Mal som výsledky a bola by škoda nevyskúšať dostať sa do Paríža.
Nechcel som sa vzdať záverečného pokusu. Predstava o Los Angeles je vzdialená a prišiel aj ďalší signál. Pri tom všetkom sa mi ozvalo aj ľavé rameno. Musel by som ísť na operáciu a to som odmietol.
Ktorý úspech si ceníte najviac?
Všetky tie prvé – cenný kov, titul na Európe, hliadkové zlato či triumf vo Svetovom pohári. Najemotívnejšie boli triumfy na domácej vode. Je to iné, keď v Liptovskom Mikuláši poznáte tri štvrtiny tribúny. Podobné to bolo aj v Čunove. Nikdy na to nezabudnem.
Neuvedomil som si to, ale Maťo Tóth to spomenul a overili sme si to aj na Slovenskom športovom a olympijskom výbore, že som najúspešnejší Slovák v olympijskom športe, ktorý sa pod piatimi kruhmi nikdy nepredstavil.
Kým väčšina športov chce pod piatimi kruhmi ponúknuť najlepšie preteky, vodný slalom k nim nepatrí. Nemrzí vás, že krajinu na olympiáde môže reprezentovať len jedna loď?
Byť do šiesteho miesta na olympiáde je jednoduchšie, ako skončiť v top šestke na MS či v SP. Je iné, ak krajiny reprezentujú tri lode a nie jedna.
Druhá vec je, že medaila nie je zárukou lepšieho života alebo garanciou toho, že sa zo mňa stane lepší človek. Možno je to iba moja náplasť na ranu. Malo to tak byť a už to nezmením. Možno sa mi v budúcnosti podarí niekoho na olympiádu dostať.
Pozeráte sa týmto smerom?
Áno. Mám čo odovzdať a aj by som chcel. Rád by som robil pohybovo-mentálneho mentora. Študoval som túto metódu vo Francúzsku a našich česko-slovenských končinách ju nikto nevyužíva. Využívanie vlastných daností je aplikovateľné v športe aj biznise. Som otvorený všetkým možnostiam.
Čítajte viac Vodný slalom sa topí v nevraživosti. Mintálovej sa niekto vymočil do lodeAj na Slovensku sa vodný slalom vníma najmä počas olympiády. Prečo kompetentní ukážu pomyselných 30 percent kvality pod piatimi kruhmi?
Má to v rukách Medzinárodný olympijský výbor. Okresáva kvóty, preto nemáme na Hrách tri slovenské, české či francúzske lode v jednej disciplíne. Pre vodný slalom je to vrchol, ale napríklad futbal, ktorý zaberá veľké počty, má hráčov do 23 rokov a podobne. Je na zamyslenie, či by mali športy bez najlepších hráčov v programe zostať.
Nemrzelo vás, že sa s vami neprišli rozlúčiť aj zástupcovia Slovenskej kanoistiky?
Každý je zodpovedný za svoje svedomie. Nikoho nemôžete nútiť. Som šťastný, že prišli ľudia. Robil som to pre nich a lásku k športu. Medaily sú len bonus, ale fanúšikovia boli pri mne, aj keď mi to nešlo.
Mali ma radi najmä ako človeka, až potom vodáka. To je viac, ako pogratulovanie od kompetentných, pre ktorých som bol len niekto, kto získal pre Slovensko úspechy. Neprislúcha mi komentovať ich rozhodnutie. Za normálnych okolností by tam rešpekt a úcta mali byť.
Dokumentuje to, ako to dnes vo vodnom slalome na Slovensku vyzerá?
Povedzme, že tam nie je poriadok. Najviac ma mrzí nesúdržnosť celého hnutia. Je mi ľúto, že to skĺzlo až k osobným útokom. Preto som sa rozhodol kandidovať do Výkonného výboru Slovenskej kanoistiky. Za tých 35 rokov pri vode mám čo odovzdať.
Spomínali ste, že po rozlúčkovej jazde ste nemohli chodiť. Ako ste na tom zdravotne?
Kedysi mi stačilo chodiť za fyzioterapeutom jeden-dva razy do týždňa. V poslednej sezóne som popri užívaní tabletiek chodil za ním dennodenne, aby som odtrénoval celý týždeň. Bolo to pre mňa neúnosné, aby som sa nemohol poriadne a bezbolestne pohnúť po tréningu.
Čo si pod tým predstaviť?
Mám silnú artrózu na pravom a pokročilú na ľavom bedre. V lodi mám zafixované nohy. Pri každej rotácii škriem kosť o kosť. Navyše tam mám aj výrastky. Je to podráždené, zmenšuje sa pohybový rozsah. Istá je zmena bedrového kĺbu. Potrebujem to čo najviac oddialiť.
Prečo?
Životnosť bedrového kĺbu je 15–20 rokov a tretia výmena už možná nie je. Ak nechcem skončiť na vozíku, musím ho meniť čo najneskôr a oddialiť nevyhnutné. K tomu mám aj chronický zápal v lakti a keď sa ozvalo aj ľavé rameno, bol to posledný pomyselný klinec do športovej rakvy.
Čítajte viac NÁZOR: Vodný slalom doplatil na tínedžerskú lásku. Odniesli si to nevinníTeraz bude prognóza pozitívnejšia?
Závisí to najmä odomňa. Nemôžem prestať športovať a to v žiadnom prípade. Raz či dva razy do týždňa chodím do posilňovne. Vlastne aj teraz som na masážnom valci a telefonujem s vami. (smiech) Moje telo držia pokope svaly.
Ak ochabnú, začnem ešte viac cítiť bolesť. Vďaka cvičeniu sa premazávajú kĺby. Zostal som na bicykli aj pri skialpoch. Mám trochu averziu na plávanie, ale malo by mi pomôcť, takže ju musím dať bokom. V praxi to znamená, že 3 – 4 razy do týždňa sa musím hýbať.
Idete cez bolesť?
Nie, spomínané športy ma nebolia. Najviac mi ubližoval vodný slalom. Hovorili ste o možnosti, že zostanete pripútaný na invalidný vozík. Úprimne, nepočúva sa to ľahko.
Nebojíte sa?
Je to najhorší scenár. Nechcem maľovať čerta na stenu. Na druhej strane nemôžem privierať oči pred scenárom, ktorý môže nastať. Druhý rok absolvujem injekcie priamo do kĺbov, aby mi nechýbalo mazivo. Ono odďaľuje opotrebenie bedrových kĺbov.
Bol som aj v Česku za pánom doktorom Zemanom, ktorý robí výbrus bedrových kĺbov. To by mi pomohlo odsunúť výmenu bedrového kĺbu. Je tam však viac ako polročná rekonvalescenia a bez záruky, že to na sto percent pomôže. Po nej by som musel naberať znova svalovú hmotu. A to by som nechcel.
Čítajte viac Zásnuby v Paríži za štátne, vyhýbanie sa dopingovej kontrole, obvinenia z korupcie. Vojna v najúspešnejšom športe nabrala na obrátkachŠportovci majú strach z toho, čo budú robiť po kariére. Nie je toto pre vás len malichernosť?
V zásade áno. (smiech) Rodičia mi odmalička hovorili o zadných vrátkach. Popri kariére som študoval a vzdelával sa, teraz prichádza čas to naplno zúročiť.
Mal som šťastie, že som skončil, kedy som chcel. Niektorým športovcom sa to nepodarí. O to náročnejšie to môžu v civilnom živote mať. Paradoxne, mám teraz ešte menej voľného času ako v minulosti.
Vyberáte zo skrine pomyselných kostlivcov?
Veru. Rád by som dohnal zameškané a splnil si sny, ktoré som odkladal do tej skrine. Prerobil trochu chalupu, venoval sa deťom, absolvoval športové méty.
Aké napríklad?
Chcel by som ísť na skialpinistický výstup na Mont Blanc. Vždy sa chodí v marci či apríli, ale to už som mal sezónu a nešlo to. Chcem absolvovať niektoré prechody Álp v Taliansku či Francúzsku na bicykli. Dúfam, že sa nebudú opakovať rána po poslednej jazde.
Naľakali ste sa?
Nikdy stopercentne neviem, aký bude druhý deň. Ako si splním sny, keď sa nebudem môcť postaviť z postele kvôli bolestiam? Snažím sa byť optimistom a neupadať do paniky s presvedčením, že to bude s mojim telom len horšie.
Ignorovať to alebo sa tváriť, že sa nič nedeje, by však tiež nebolo správne. Zostali za mnou emócie a výsledky. Teraz by som po kariére rád ešte čosi pridal. Napríklad po boku niekoho iného ako kouč či mentor.
Čítajte viac Paríž je ďaleko. Nemám rána bez bolesti, môžem skončiť na vozíku