Navštívil vyše 50 krajín a prešiel dovedna viac ako štyridsaťtisíc kilometrov, čo je aj dĺžka rovníka.
Svetozár Krno (68) by už obišiel celú zemeguľu. Teraz pridal k dlhej trase ďalší úctyhodný výkon.
Spolu s Markom Adamčíkom absolvoval za 87 dní prechod celým Karpatským oblúkom, čo je bezmála 2 500 kilometrov. Túto porciu zvládli zatiaľ len šiesti Slováci, Krno jediný z nich dvakrát.
Aký fyzicky náročný je podobný výkon? Môže si naň trúfať každý turista, ktorý pravidelne chodí do hôr na túry?
Taký pochod dá zabrať a musíte sa naň dlhodobo pripravovať. Chystal som sa naň asi rok, chodil som pravidelne behať a absolvoval som veľa rôznych turistických podujatí. Kondícia je potrebná aj preto, že celý čas nesiete ťažký batoh. Musíte sa pripraviť aj na to, že v hlbokých lesoch nestretnete viac dní iného človeka. Takmer za tri mesiace som schudol pätnásť kilogramov. Predtým som veľa času venoval aj plánovaniu trasy, organizačným veciam.
Aký bol plán?
Dodržali sme ho na deň presne, čo si cením, pretože na takej dlhej ceste sa môžu vyskytnúť aj rôzne komplikácie a prekvapenia. Vyrazili sme 28. júna zo srbskej dedinky Kamenec neďaleko Nišu, prešli sme štyrmi krajinami a dorazili sme 22. septembra na Devín.
Túto trasu ste absolvovali aj v roku 1984. Bol to vtedy vôbec prvý prechod Karpatským oblúkom. Prečo ste sa rozhodli zopakovať si toto dobrodružstvo?
Bavili sme sa s kamarátmi, ako si pripomenúť 40. výročie. Spontánne som zareagoval, že najlepšie by bolo absolvovať ho ešte raz. Zhodli sme sa, že by to bolo zaujímavé porovnanie. O podobných expedíciách som sníval už ako študent gymnázia. Inšpirovali nás vtedy legendárni horolezci John Hunt či Edmund Hillary, alebo doma Ivan Fiala, Ivan Gálfy, Michal Orolín… Uvažovali sme, ako posunúť aj turistiku na vrcholovú úroveň. Dôležitú úlohu zohralo aj moje stretnutie so slávnym horolezcom Reinholdom Messnerom.
V čom?
Zúčastnil som sa na prvej československej horolezeckej a turistickej expedícii na Kaukaz. Tam som mal možnosť chvíľu sa s ním zhovárať. Messner bol pre nás ikona. O rok by sme chceli prejsť celý Karpatský oblúk, prezradil som odrazu niečo, čo mi vŕtalo v hlave už dlhší čas. „Das ist gute Idee,“ zareagoval uznanlivo. Už som nemohol cúvnuť. „Na rok musíme vyraziť,“ povedal som vtedy chalanom.
Karpatský oblúk ste absolvovali dva razy. Kedy to bolo pre vás ťažšie?
Na to neviem jednoznačne odpovedať. Teraz som bol o 40 rokov starší, takže fyzicky to bolo náročnejšie. Ale na druhej strane som mal množstvo informácií, skúseností, vedel som, čo ma čaká, bol som lepšie pripravený. Musím sa priznať, že po troch týždňoch v najvyššom rumunskom pohorí Fagaraš som zažil krízu. Ostatní mi pomohli. Tam bolo vidieť, kto je ročník narodenia 1955 a kto o generáciu i viac mladší.
Foto: Juraj Štefanovič
Koľko kilometrov ste prešli denne?
Záviselo to od terénu, počasia, ako sme sa cítili… Niekedy pätnásť, ale boli dni, keď sme z trasy ukrojili aj štyridsať kilometrov. To bolo najviac.
Kopírovali ste teraz trasu spred štyridsiatich rokov?
Nie úplne. Teraz sme pridali úsek v Srbsku, takže sme prešli o niečo viac kilometrov, cesta trvala 87 dní, o deväť viac ako v roku 1984. Poliaci neuvádzajú tento úsek ako súčasť Karpát, ale ostatné krajiny áno.
Koľko ľudí sa zapojilo do pochodu?
Dovedna nás bolo asi 25. Dvaja sme prešli celú trasu, traja ďalší tvorili hlavnú podpornú skupinu. V rôznych úsekoch sa k nám pripájali vždy menšie či väčšie skupinky. Prichádzali k nám podľa svojich možností, časových i iných. A potom sa zasa vracali domov.
Absolvovali ste niektoré úseky aj na dopravnom prostriedku?
Všetko sme si s Markom odšliapali po svojich. Len keď sme prechádzali z Rumunska na Ukrajinu v pohorí Svidec, narazili sme na hraniciach na úsek, kde bol zákaz voľného pohybu. Museli sme ho prejsť taxíkom. Ale meral len päť kilometrov…
Ukrajina je vo vojne. Nemali ste na jej území problémy?
Pohybovali sme sa dosť ďaleko od oblastí, kde sa bojuje. Nemali sme problémy, ľudia sa k nám správali korektne. Ale keď sme zišli zo sedla do dediny, aby sme si doplnili zásoby, kúpili nejaké potraviny, postrehli sme zaujímavú vec. Stretávali sme len ženy, deti, starcov. Nevideli sme najmä chlapov v produktívnom veku, cca od 25 do 55 rokov. Buď bojovali, alebo sa niekde skrývali.
Čo sa ešte zmenilo po 40 rokoch? V čom ste cítili najväčší rozdiel?
Kde sa dá dôjsť autom, bolo všade veľa ľudí. Ale len tam. Kde už neboli cesty, tam sme aj niekoľko dní nestretli iných ľudí. Tak ako to bolo aj predtým. Najmä v Rumunsku sme cítili, že stúpla životná úroveň. Videli sme to vždy, keď sme zišli do dedín. Aj v najposlednejšej sme našli dobre zásobené obchody, čo pred 40 rokmi nebolo. Vtedy sme si veľa zásob doniesli z domu, teraz s tým nebol problém. V Rumunsku som niesol ruksak, ktorý vážil asi 20 kilogramov, u nás o päť menej.
Prečo ten rozdiel?
Napriek všetkému, čo som povedal, boli na rumunskom území väčšie vzdialenosti medzi dedinami, kde sme si mohli doplniť proviant. A v tom čase vládli aj najväčšie horúčavy, aj my sme zažili najhorúcejšie leto. Preto sme museli mať aj väčšie zásoby pitnej vody. Občas sme narazili na nejaký prameň, ale bolo ich menej, voda sa strácala. Na Slovensku už bolo chladnejšie. A v závere sme zažili obdobie s veľkými lejakmi a povodňami.
Čo je v horách nepríjemnejšie: obrovské horúčavy či vytrvalý dážď a vietor?
Keď vládli horúčavy, prial som si, aby zapršalo. Ale potom bolo vody priveľa. Lejaky nás zastihli v Čičmanoch. To bola pre nás asi horšia situácia. Aj psychicky. Chýbalo nám už len zopár dní, boli sme možno unavenejší, ale vládla pohoda, mali sme pocit, že sme skoro v cieli. Je to podobné ako futbalový zápas, v ktorom vediete tesne v závere 3:0, všetko je jasné a odrazu prídu veľké komplikácie.
Dá sa pred lejakmi v horách skryť?
Bežný dážď nie je problém. Ale lialo štyri dni v kuse. Nosili sme si stany, kde sme zväčša prespávali, ale nedali sa použiť. Nechceli sme zísť niekam do dediny a prečkať túto smršť, všade sme už rozposlali pozvánky, že v nedeľu 22. septembra sme na Devíne. Šliapali sme aj v dažďoch. Veľmi improvizovane sme prespávali. Vždy sme hľadali nejakú striešku nad hlavou, raz sme prenocovali v malej búdke pri lyžiarskom vleku. Keď ste do nitky premočený, nie je to nič príjemné.
Postrehli ste po mnohých rokoch aj zmeny v prírode?
Opäť platí – prostredie sa najviac mení tam, kde sú už cesty a dá sa prísť na miesto autom. To sú už frekventované oblasti, postavili tam nové hotely, chaty. V Rumunsku v jednom z takých stredísk sme sa dozvedeli, že medveď zaútočil a aj zabil mladé dievča. Bolo to presne v takej oblasti, akou je napríklad naša Demänová či Donovaly.
Prešli ste v nedávnej minulosti napríklad aj pohoria v Japonsku. V čom sú iné ako u nás?
V Japonsku, ale ani v Kórei už v podstate neexistuje divoká príroda, akú ešte vidíme niekde u nás, v strednej Európe. S výnimkou ostrova Hokkaido. Všade inde sa cítite ako v záhrade. Všetko je upravené, je to pekné, príjemné, ale mňa viac priťahujú oblasti, kde ešte nevidieť zásahy človeka.
Venujete sa expedičnej turistike. Čo si má človek pod ňou predstaviť?
Vyhľadávam miesta, ktoré sú neznáme alebo len veľmi málo známe a navštevované turistami. Kde som odkázaný na seba. Kde nie sú na každom kilometri k dispozícii reštaurácie a ubytovne. Ba ani cesty. Chcem byť čo najmenej závislý od civilizácie.
Foto: Michala Fusková
Sú aj v horách, ktoré navštevujete, ešte miesta, kde ľudia vôbec nechodia?
Je ich čoraz menej. Skoro všetko už prešli, všade aspoň vkročila ich noha. Turistické terény sú zmapované. Kedysi sme chodili s papierovými mapami v rukách, teraz nám pomáhajú mobily, GPS, je to úplne iná situácia. Z civilizácie si prinášam poznatky, skúsenosti, vedomosti, ale vyhľadávam prostredie, ktoré ľudia nenavštevujú. Chcem vidieť kontrast s naším životom.
Ktorá oblasť sa vám na vašich potulkách svetom najviac páčila?
Asi Sibír. Tam je najkrajšia príroda. Zdravá, voňavá, málo dotknutá ľuďmi. A pohybovať sa v nej môže byť aj trochu náročnejšie. Človek tam nesmie urobiť zásadnejšiu chybu, civilizácia je často vzdialená niekoľko dní. Zle stúpite, vytknete si nohu – a je zle.
Cítili ste sa na Sibíri bezpečne? Nebáli ste sa divokej zveri?
Trochu som sa toho spočiatku obával. Ale nemal som zlé skúsenosti. Na Sibíri majú zvieratá obrovské teritórium, takmer ich nestretnete. To skôr u nás na koncentrovanejšom území. Na najviac medveďov som narazil v slovenských Karpatoch. Častejšie sa sťahujú k ľuďom, k obydliam, to je ich supermarket. Na Ussuri nám skrížili cestu dve medvedie rodiny, ale bolo to krátke stretnutie. Z ľudského hľadiska na mňa najviac zapôsobil Nepál. Najmä skvelí ľudia, ich srdečnosť a úprimnosť, špeciálna atmosféra.
Boli ste niekedy na dovolenke s cestovnou kanceláriou napríklad pri mori?
Nie, ale nebol som ani na zájazde do hôr, ktoré tiež organizujú. To sa nesťažujem, vôbec mi to nechýba. Ale niekedy ich služby využívam, kupujem si u nich letenky. Program si radšej organizujem sám, vyrážam do hôr na vlastnú päsť. Mám skúsenosť, že dovolenkári sa boja samostatne cestovať do zaujímavých a lacných krajín, ktoré sú často nepochopiteľne označované za nebezpečné. Radšej platia násobky cestovkám za tuctové a občas nebezpečnejšie miesta.
Na koľko vás vyšiel pochod v Karpatoch?
Najdrahšie ma vyšlo neplatené voľno, ktoré som si vzal. Našťastie pôsobím na vysokej škole a v lete boli prázdniny, takže som si ho nemusel brať na celú akciu. Kúpil som si letenku, ktorá ma vyšla na sto eur, to boli celé náklady na dopravu. Investoval som do výstroja, mal som nový stan i spací vak, ale to nebola jednorazová investícia. Kupoval som si jedlo, ale to by som musel aj doma. V lese si nazbierate maliny, čučoriedky, černice. Keby som sa vybral na týždňový zájazd k moru, vyšlo by ma to drahšie.
Pracujete ako profesor na Katedre filozofie a politológie FF UKF v Nitre. Využívate poznatky z ciest aj na prednáškach a seminároch?
Je to takmer ideálna kombinácia. Najradšej prednášam o krajinách, ktoré som navštívil. Spájam teóriu s praktickými poznatkami, ktoré sú jedinečné, lebo nie sú narežírované, ale zo života.
Baví študentov takýto prístup?
Na to by mali odpovedať najmä oni. Ale myslím si, že aj teória je zaujímavejšia, keď sa skĺbi s realitou, odráža ju. Povedal by som, že tých študentov, ktorých baví štúdium, baví aj tento prístup. Tých, ktorých štúdium nebaví, ťažko niečím zaujmete.
Svoje cesty z rôznych kútov sveta ste zmapovali v pätnástich cestopisných knihách. Bude aj šestnásta z putovania Karpatským oblúkom?
Chystám takú knihu, ale ja poznatky z ciest využívam aj v tvorbe učebníc. Ako samostatný autor som ich napísal devätnásť. Všetky o politike a politických stranách. Jedna z posledných sa volá Himalájske veľmoci, v ktorých porovnávam Čínu a Indiu. Využil som mnohé konkrétne skúsenosti. Študenti majú z toho aj skúšku.
Čítajte viac Ak ma začnú mladší predbiehať, už sa na to vykašlem