Čo rozhoduje v jeho prospech?
Zlomil pravidlo číslo jeden. Ak ste obrovský talent ako Mozart, ste lenivý. Prečo by ste tvrdo makali, keď ste o triedu lepší ako najlepší za vami? Musíte mať niekoho, kto vás bičuje, núti pracovať. V Mozartovom prípade to bol otec. Kasparov mal nekonečný talent a ťahal ako ťažný kôň. Bol najpracovitejší zo všetkých. To nikdy nebýva. Je to proti božím a prírodným zákonom. Vyletel ako kométa a nik sa k nemu desať rokov ani nepriblížil. Mal už milióny a stále drel. Toto je čosi výnimočné.
Poznáte z histórie aj opačné príklady?
Samozrejme, aj u najväčších legiend. Spasskij bol lenivý, ani Ánandovi sa nechcelo príliš robiť. Alebo Kubánec Capablanca, získal titul pred sto rokmi. Bol to dokonalý, elegantný človek, diplomat, užíval si život. Famózny šachista, ale nikdy nič nerobil. Nik mu to nevysvetlil, ale on cítil, čo má na šachovnici urobiť. Postavil koňa presne tam, kde mal. Tak, ako by to dnes urobil počítač. Opačný prípad? Slávny Alechin bol pracovitý, mal nápady. Niečo ako Kasparov, ale nemal zďaleka jeho talent.
Čo boli najväčšie Kasparovove tromfy?
Pohol šach dopredu, našiel úplne nové prístupy. Vedome rozbíjal rovnováhu na šachovnici. Rozkýval bárku na mori, riskoval, mohol z nej pokojne vypadnúť aj on. Bol taký silný, že veril, že to vyrieši lepšie. Dovolil si ísť do extrémnych pozícií. Ale ako človek by ťažko slúžil ako vzor, na tento rozmer mu už „nezostali sily“. Ak je niekto v niečom najlepší na planéte, v inom toľko do vienka nedostane. Fischer bol virtuóz, ale ako človek ešte ťažší prípad ako Kasparov. Mrzí ma, že takéto ikony nie sú komplexné. Máte vzor, stojí na piedestáli, ale zistíte, že nemá všetkých doma.
Každý fenomenálny šachista mal nejaký ľudský defekt?
Určite nie. Michail Taľ, šampión z úvodu šesťdesiatych rokov, bol nesmierne milý, láskavý, vzdelaný, dobrý človek. Bol som nikto a analyzoval so mnou partie, akoby som bol najlepší na svete. Ale pil ako dúha. Mal päťdesiat a vyzeral na sedemdesiat. Naposledy som s ním hral v San Franciscu, vtedy som rok žil v Amerike. Zavolal mi, či nesúhlasím s remízou, navštívil ho kamarát, išli piť. O rok ho pochovali, mal 55 rokov. Uchľastal sa k smrti. Je to o vyváženosti osobnosti. Je nemožné, aby všetko ideálne sedelo. Ale kto je vo všetkom dokonalý?
Na rozdiel od minulosti širšia verejnosť súčasné súboje o titul majstra sveta skoro neregistruje…
V šachovom svete majú stále cveng, váhu. Ale nielen šach, i svet je iný. Existuje podstatne viac súťaží. Mediálna pozornosť je zameraná na viac vecí a každý sa môže venovať množstvu aktivít. Vidím to aj na mladej generácii, ich vnímanie toho, čo je dôležité, sa zmenilo.
Sú v šachu stále osobnosti, ktoré sa približujú tým z nedávnej minulosti?
V Nórsku sa objavil Magnus Carlsen, spájal talent i pracovitosť, desať rokov bol majster sveta. Nie je najlepší v kombináciách, takticky, ale v koncovke je ako stroj. Jeho presnosť je 98-percentná. To je šialené, akoby ste hrali proti umelej inteligencii. Keď mal v tomto roku obhajovať titul šiesty raz, odmietol to. Nemal už motiváciu nachystať sa na ďalšiu obhajobu, to je niekoľkomesačná tvrdá príprava. Už sa chcel venovať aj iným veciam, baví ho poker, podniká… O titul hrali tí, čo ho mali pôvodne vyzvať.
Vás živil vždy šach? Dá sa to?
Pôvodne som mal obavu, že to nepôjde. Nezbohatnete, ale môžete dôstojne existovať, nesťažujem sa. Hoci som vyštudoval fyziku, venoval som sa len šachu. Začínal som na konci socializmu v zahraničí, niečo som zarobil.
Čomu ste sa venovali?
Som člen šachového klubu v Hamburgu, za ktorý stále hrám, už tridsať rokov, dva som tam aj žil. Ešte dochádzam na zápasy, hoci už menej. Tam pracujem aj pre firmu, ktorá sa venuje šachovému softvéru, spracúva partie. Som učiteľ, tréner šachu, pomohol som viacerým k titulom medzinárodných majstrov a veľmajstrov. Rakúsky mladík Valentin Dragnev nevedel splniť veľmajstrovskú normu. Po našej intenzívnej osemmesačnej spolupráci to dokázal. Vyletel ako raketa. Bol nadšený.
Máte brata dvojča. Ten nehrával šach?
Pustil sa po inej ceste, mal svoj život. Venoval sa fyzike. S Jánom sme jednovaječné dvojčatá, na fotografiách, keď sme boli deti, ani ja neviem povedať, kto je kto. Boli sme úplne identickí, všetci si nás mýlili. Dnes je to už trochu iné, má o niekoľko kilov viac. Mali sme brata Milana, ktorý bol pedagóg i politik, už zomrel. Bol o rok starší, ale narodil sa presne v rovnaký deň ako my s bratom – 20. októbra. Oslavovali sme narodeniny v jeden deň. Rodičia si to vedeli zariadiť a všetko vybavili jednou tortou (smiech).