„Ale na žinenke chce byť aspoň do sedemdesiatky. Nech majú ľudia, ktorých trénujem, radosť. Aby videli, že sa to dá aj v takomto veku. V zdraví a v pohode,“ vraví čiperný športovec telom aj dušou.
Čo vám dnes robí najväčšiu radosť?
Tréningy vo vlastnej akadémii. Moje deti. Že sú zdravé a stále na sebe pracujú.
Ste aj z niečoho smutný?
Z doby samotnej. Neteší ma, akým smerom sa uberá. Covid-19, vojna na Ukrajine, rozpoltená spoločnosť. Závidíme si navzájom, nedoprajeme si. Keď niekto niečo povie, ihneď ho odsúdime a zaškatuľkujeme. Škoda hovoriť.
Ako by mal vyzerať ideálny narodeninový deň?
Nie ako štvrtok, keď prakticky celý čas pršalo. Streda bola iná, vyšlo slniečko, dalo sa vonku posedieť a vyhriať sa. Oslavy sa budú ťahať dlhšie, mám veľa kamarátov, teším sa do Heľpy, kde sa zídeme aj s rodinou.
V utorok sa zasa stretnem s partiou, s ktorou som hrával hokej. Vek neriešim, každému pribúda rovnako rýchlo (smiech). Mamke som nedávno vravel, že určite ani nečakala, že raz bude mať synov šesťdesiatnikov.
A čo vám povedala?
Zasmiala sa. Vraj to prišlo veľmi rýchlo. Starká nám kedysi hovorila: deti moje, ten život ale rýchlo utiekol. Mal som trinásť a vôbec som to tak nevnímal. Dnes som pomaly v jej rokoch. Ale neriešim to, som zdravý, stále môžem športovať a robiť to, čo ma baví. Môže si vari človek v tomto veku želať viac? Čas, ktorý mi na tomto svete zostáva, si chcem užiť. Jedine kosti už trošku cítim.
Ale hokej si ešte idete zahrať, nie?
Skončil som s tým. Vymenili mi kolená a tak si radšej dávam pozor. Ale športujem. Venujem sa mladým zápasníkom, do klubu mi chodia aj dospelí.
Foto: ČTK / Kubáni Samuel
Ako sa má v 60-ke telo chlapa, ktoré celý život neustále bojovalo?
Okrem kolien, ktoré sú následkom aktívnej kariéry, celkom dobre. Každý má nejaké zdravotné problémy, baníci, murári aj športovci. Je to normálne, telo predsa dostávalo zabrať. Prijímam to tak, ako to je.
Na žinenke sa už teda nehádžete?
Ale samozrejme, to musí byť. Toho sa len tak nevzdám.
Akého veľkého chlapa ste v čase najväčšej slávy dokázali hodiť o zem?
V Rudej hviezde Praha som mal trénera, ktorý vážil viac ako 140 kilogramov. A poradil som si s ním (úsmev). Dnes by to bolo horšie, ale stále trénujem aj so 120-kilovými chlapmi. Síce ich už nepretáčam cez rameno, ale na žinenke sa s nimi v pohode popasujem.
Stávalo sa vám, že sa vás ľudia báli?
Neviem to posúdiť, ale pred zápasom mali zo mňa mnohí súperi rešpekt. Ľudia v bežnom živote hádam ani nie. Nikdy som im nedával na to dôvod.
A čo vy? Mali ste niekedy z niečoho strach?
Rešpekt áno, ale strach nie. Bolo mi jedno, či je to Rus alebo Američan, či majster sveta alebo olympijský víťaz, neriešil som to. Na každý duel som nastupoval s tým, že všetci sú zdolateľní.
Až rodina zo mňa spravila zraniteľného človeka. Deti vyrástli, začali chodiť samé do školy, čokoľvek sa mohlo stať. Obavy sú prirodzenou súčasťou života.