Slovenský futbalista storočia reprezentoval druhé štátne gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave nielen vo futbale. Mal mimoriadny cit pre loptu a stal sa gymnaziálnym majstrom aj v basketbale, vo volejbale a v hádzanej. A profesor Čvikota, veľký nadšenec atletiky, mu predpovedal veľkú budúcnosť v skoku do výšky.
Popluhár mal okolo seba množstvo talentovaných chlapcov, ktorí vynikali v rôznych disciplínach. Robil maximum, aby sa im vyrovnal. Pred očami mal príklad legendárneho futbalistu a aj trénera Antona Bullu, ktorý vybojoval titul Rakúska aj v krasokorčuľovaní a tenise. Lenže keď sa musel rozhodnúť, ktorému športu dať prednosť, v hlave i srdci to mal jasné. Vyhral futbal. Zahral si vo finále majstrovstiev sveta 1962 a aj vo výbere sveta a Európy.
„Mohol robiť čokoľvek, vo všetkom by bol dobrý. Ale vybral si správne," spomínal neskôr profesor Ondrej Margitfálvy zo strednej školy v Senci, kde Popluhár po reorganizácii školstva skončil stredoškolské štúdium. Jeho obľúbený žiak bol v šesťdesiatych rokoch už svetový futbalista a pán profesor oželel, že tomuto športu dal prednosť pred atletikou, v ktorej by ho aj on najradšej videl.
Čítajte viac Popluhár odriekol audienciu u Alžbety II. Nechcel ísť v papučiach
V Popluhárovom prípade zavážila aj rodinná tradícia. Aj jeho otec bol futbalista, opora AC Čeklís (dnes Bernolákovo), po druhej svetovej vojne popredného slovenského tímu. Platilo, že futbal bol najdostupnejší šport, ktorý si mohol dovoliť každý. V rodnom Čeklísi bolo aspoň desať ihrísk, kde chlapci mastili futbal, až kým sa nestrácali v tme.
V časoch jeho začiatkov platilo, že v lete sa venovali futbalu a v zime sa ihriská zmenili na klziská a naháňali puk. Získal také základy, že sa v čase vojenčiny uplatnil aj v RH Brno, ale dotiahol to len do jeho béčka, ktoré nastupovalo v divízii.
Golonka silný s hokejkou i raketou
To jeho vrstovník a kolega z bratislavského Slovana Jozef Golonka sa stal v hokeji legendou, tešil sa z piatich strieborných a zo štyroch bronzových medailí zo ZOH a MS. Ale ani jeho športová cesta nebola jednoduchá a priama. Golonka patril v juniorských rokoch k najväčším talentom nielen československého, ale aj svetového tenisu.
Jeho meno figuruje na čestnej listine víťazov Pardubickej juniorky v roku 1956. Tento turnaj považovali za najprestížnejšie podujatie, kde sa pravidelne objavovali najväčšie talenty. Jeho história sa písala od roku 1924, medzi víťazmi sú mená ako Kodeš, Lendl či Mečíř. Golonka vyrastal na bratislavskom Tehelnom poli a pendloval medzi tenisovými dvorcami a zimným štadiónom. Mal osemnásť a odrazu sa ocitol na križovatke. Riešil, ktorej kariére dá prednosť. Napokon zavážil fakt, že ho pražskí funkcionári nevyslali do Wimbledonu. Namiesto neho nominovali Jelínka, ktorého vo finále v Pardubiciach zdolal…
Foto: SITA, Brano Bibel
Na dvoch stoličkách dlho sedel aj Titus Buberník. Bol členom tímu na futbalových MS vo Švédsku 1958 i v Čile 1962. V roku 1959 sa tešil z historického titulu ČH Bratislava. Bratislavský tím zosadil pražskú Duklu, ktorá skončila druhá až s deväťbodovou stratou. V tom roku patril ku kľúčovým hráčom reprezentácie, ktorá si vybojovala postup na prvý šampionát starého kontinentu, ktorý v úvode niesol názov Pohár národov. V jeho náplni práce neboli síce góly, ale práve on vystrieľal postup. V ôsmich zápasoch päťkrát prekonal súperových brankárov. Ani predtým a ani potom už nijaký v národnom drese nepridal. Hoci v ňom odohral 23 zápasov.
Najkrajší gól kvalifikácie strelil Dánovi Sörensenovi. Vymietol šibenicu jeho bránky exportnou strelou z tridsiatich metrov. „Podobný som dal aj v lige v bratislavskom derby Schrojfovi, ale v takom významnom zápase sa mi to podarilo len raz," tvrdil Buberník. Zažiaril vo štvrťfinále Ligy národov proti nepríjemným Rumunom. Vytlačilov tím vyhral pred 100-tisíc divákmi v Bukurešti 2:0, ale Rumuni sa nechceli s týmto stavom zmieriť. V odvete na Tehelnom poli v úvodnej štvrťhodine ich Buberník zlomil dvoma gólmi. Prvý strelil už v 25. sekunde a dodnes je to najrýchlejší gól v histórii ME, hoci nepadol v záverečnom turnaji.
Čítajte viac Rytiera Buberníka chceli futbalu ukradnúť basketbalisti
Buberník bol neprekonateľný hlavičkár. Predurčovala ho na to vysoká postava, meral 186 cm. A tiež basketbalová príprava, v ktorej dominoval výborný výskok. Dlho váhal, ktorému športu dá prednosť. „Hrával som dorasteneckú basketbalovú ligu, získal titul majstra Československa. Všestrannosť bola vtedy bežná. Vynikali sme aj v iných športoch, vyrastali na ulici, bolo aj veľa ihrísk, trávili sme tam všetok voľný čas."
Mimochodom, po skončení športovej kariéry sa nespoliehal ani na futbal a ani na basketbal. Vyštudoval právo a pracoval v Slovnafte ako podnikový právnik až do dôchodku. Profesionálnemu futbalu sa nevenoval ani ako tréner, ani ako funkcionár. „Patril som do generácie, ktorá sa nespoliehala, že zostane pracovať v športe. Často sme počuli: skončíte s futbalom a čo budete robiť potom?"
Bubník bol svetovou raritou
Buberníkovým spoluhráčom v národnom drese bola ďalšia československá legenda – Vlastimil Bubník z Brna. Stal sa bezkonkurenčne najlepším futbalistom medzi hokejistami. Posledným mohykánom, ktorý reprezentoval vo futbale i v hokeji. Bol športový multitalent. Nevynikal len v hokeji a vo futbale, bol výborný vo všetkých športoch, do ktorých sa pustil. „Je to pravda, na čo som siahol, to mi išlo. Aj tenis, basketbal, volejbal, skrátka všetko," spomínal Bubník.
Na ľade exceloval v drese brnianskej kométy. S ňou získal v období 1955 – 1966 jedenásť titulov majstra Československa. Skvelú kariéru zažil aj v reprezentácii. Zahral si na štyroch olympiádach, na jeho poslednej v Innsbrucku 1964 oslavoval bronz. Štartoval na deviatich MS a z nich si priviezol striebornú a tri bronzové medaily. Na konte mal 127 reprezentačných štartov, v nich dal 121 gólov. Dnes znie priam neuveriteľne, že stihol nastúpiť v tíme futbalistov RH Brno (predtým Spartak Královopolská) až v 103 ligových zápasoch, v ktorých skóroval 32-krát. Stredný útočník mal silné obe nohy, skvelú techniku. Jeho tromfom bola hra hlavou a v súbojoch ho málokto odstavil od lopty. „Mal som výborný výskok a z hokeja som si na futbalový trávnik priniesol dobrú hru telom," tvrdil.
Foto: SITA, Ľudovít Vaniher
Mal už dvadsaťšesť, keď si odkrútil premiéru v najvyššej futbalovej súťaži. Musel čakať, Brno sa až v roku 1956 vrátilo medzi elitu. Keď mužstvu o desať rokov neskôr hrozilo vypadnutie, tréner Kolský si na neho spomenul. Futbal už hrával menej, ale aj v 36 rokoch si udržiaval formu. V rozhodujúcom zápase s Hradcom Králové mal práve on výraznú zásluhu na víťazstve 3:1 i na záchrane v lige.
V československom drese sa rozbiehal i končil vo veľkom štýle. Premiéru si odkrútil vo Walese v máji 1957, ale v kvalifikácii MS Rýgrovi zverenci podľahli 0:1. O mesiac neskôr národný tím nastúpil v Brne. Za Lužánkami hostil pred 50-tisíc divákmi NDR. Prvý raz sa predstavil doma a v rodnom meste! Päť minút pred koncom bolo 1:1, ale Bubník sa postaral o výhru. V 85. minúte strelil víťazný gól a v poslednej prihral Slovákovi Pavlovi Molnárovi na tretí. Nadšení diváci vyniesli svojho miláčika z ihriska na pleciach.
Československo si vybojovalo postup na premiérové ME 1960. V Marseille nastúpilo v zápase o bronz s domácim Francúzskom. Bubník strelil rozhodujúci gól, dve minúty pred koncom spečatil výhru slovenský kanonier Ladislav Pavlovič (2:0).
Čítajte viac Keď vidím Lobotku, vždy ma to rozosmeje, vraví taliansky reprezentant. Len jeden hráč bol lepší ako on
Pre Bubníka to bol 11. zápas v československom drese. A zároveň aj posledný. „Keď sa začali sezóny predlžovať, začali sa aj prekrývať. Nielen zápasy, ale aj prípravy. Stalo sa, že ma tréneri povolali naraz do oboch reprezentačných tímov. Prišlo nariadenie zhora, že sa musím rozhodnúť: buď hokej, alebo futbal! Vybral som si hokej. Najmä preto, že hokejová reprezentácia bola v tom čase predsa len o niečo silnejšia," približoval Bubník pred rokmi v jednom z rozhovorov v Brnianskom denníku. V tomto sa mýlil. Dva roky po triumfe v Pohári národov 1960 sa ČSSR postarala o obrovskú senzáciu. Na svetovom šampionáte v Čile vybojovala strieborné medaily. Vo finále podľahla Brazílii 1:3.
Big Nedo začínal s futbalom
Medzi výnimočných obojživelníkov patril aj Teodor Reimann. Vo futbale ho všetci poznali ako skvelého brankára, dlhoročnú oporu Slovana. Zachytal si v slovenskom i československom drese a nechýbal ani na svetovom šampionáte 1954. Keď si obul korčule, bol postrachom brankárov. V hokeji sa preslávil ako útočník, pôsobil roky v najvyššej súťaži i v národnom výbere Slovenska i Československa. Aj legendárny hokejista Václav Nedomanský, ktorý sa uplatnil v NHL, bol výborný futbalista.
Narodil sa v Hodoníne, kde začínal najskôr s futbalom. Čoskoro potvrdil hokejový talent. Dvanásť sezón strávil v Slovane Bratislava. V druhej polovici šesťdesiatych rokov si na Tehelnom poli neraz zatrénoval so špičkovými futbalistami – s Vencelom, Popluhárom, Venglošom, Joklom a ďalšími a málokto vie, že si pripísal po ich boku aj štart v najvyššej futbalovej súťaži.
Foto: SITA/AP, Nathan Denette
„Hokejisti a futbalisti mali dobré vzťahy, poznali sme sa, stretávali. Futbal nebol ešte príliš pretaktizovaný, jednoduchší spôsob hry vyhovoval bojovným typom a hokejisti mali v sebe dravosť i rýchlosť. Keď som začínal, futbal a hokej neboli celoročné športy ako dnes, preto sme v zime hrávali hokej a od marca futbal. V súčasnosti to už nie je možné, lebo nároky sú vysoké a len celoročným tréningom a zápasmi si udržiavajú futbalisti či hokejisti vysokú výkonnosť," približuje bývalý úspešný futbalový brankár Alexander Vencel st.
Na zápas, v ktorom nastúpil vo futbalovej lige Nedomanský, si dobre spomína. Šancu mu dal v roku 1968 tréner Jozef Čurgaly. Už predtým si hokejový útočník s nenapodobiteľným švihom v ruke viackrát zahral v drese béčka. „Vedeli sme, že Nedomanský má vzťah k futbalu a pravidelne ho hráva. Nastúpil za nás v zopár prípravných stretnutiach, potom sa zrodil nápad, že to skúsi aj v lige – v stretnutí v Trenčíne. Patril už k známym hráčom, reprezentantom. Stala sa z toho udalosť, týždeň pred zápasom sa o ničom inom nehovorilo, debatovalo sa, koľko vydrží v zápase, či strelí gól a podobne," spomína niekdajší brankár belasých.
Čítajte viac Kožená bunda, rifle pod pažami a keď v USA zbadali jeho účes, omdlievali. Aj takto kedysi vyzeral najslávnejší Čech
Trenčiansky tím patril v tom čase k špičke, v ročníku 1967/1968 obsadil piatu priečku, preskočil v tabuľke aj Slovan. Fanúšikovia sa na ligovú premiéru svojho miláčika tešili. Aj na futbalovej tribúne sa ozývalo typické skandovanie zo zimného štadióna: Venco, banán!
„Usiloval sa splniť ich želanie, bol aktívny, chcel každú loptu, nabehal možno viac ako všetci hráči dokopy," usmieva sa pri tejto spomienke Vencel. „Kondične nemal problém, bol výborne pripravený, ale bolo predsa len cítiť, že na veľkom futbalovom ihrisku nie je úplne doma, chýbala mu trochu väčšia prax a aj lepšia orientácia v priestore, predsa len v tom čase už nehrával futbal až tak často, hokejové povinnosti mu to nedovolili. Technicky nezaostával a aj na trávniku vynikal tvrdou strelu." Zápas nedopadol pre Slovan dobre, podľahol 0:2. Big Nedo, ako ho volali, bol sklamaný, že vyšiel strelecky naprázdno. Presvedčil sa, že sa predsa len cíti už lepšie a istejšie na ľade a po tejto skúsenosti sa s najvyššími futbalovými ambíciami definitívne rozlúčil.