Kráčali sme po rebríku a chvíľu to trvalo. Keď je teraz niekto talentovaný a iniciatívny, hneď sa dostane k mikrofónu a čoskoro môže reportovať aj významné zápasy. Je známe, že mladý človek vo všeobecnosti nebýva príliš trpezlivý.
Kedy sa zrodil váš vzťah k rozhlasovému vysielaniu?
Vyrastal som s rádiom, televízor sme doma nemali. Prvé reportáže som registroval z olympiády z Ríma 1960. V pamäti mi utkvelo, ako reportér Karel Malina v prenose spieval hymnu po triumfe boxera Němečka.
Neskôr jeho mama vravela: Pamätám si všetko, bolo to hrozné, keď Karel spustil hymnu… Nezabudnuteľná bola reportáž z finále MS 1962 vo futbale v Čile, kde sa Československo stretlo s Brazíliou.
Boli sme nalepení na rádio, linka bola hrozná, počul som každé piate slovo Karla Malinu a Oskara Mana, ale bol to zážitok.
Foto: Profimedia
Neubehlo ani desať rokov a obaja sa stali vašimi kolegami…
Absolvoval som s nimi veľa spoločných reportáži. Už ako chlapec som poznal mená rozhlasových reportérov a keď sme hrali futbal, zápas som sám pre seba a kamarátov aj reportoval. Odmalička som počúval reláciu S mikrofónom za futbalom. Otec mi občas vypínal rádio, najmä keď som dostal v škole zlú známku.
V nedeľu ma vždy skúšal. Vymyslel som si fintu, otočil vždy zopár strán dozadu a skúšal ma z látky, ktorú sme preberali týždeň predtým, tú som ovládal. Potom som si mohol zapnúť rádio.
Za viac ako polstoročie sa práca v médiách i rozhlase dosť zmenila. Baví vás stále?
Nenaháňam nijaké rekordy, ale budem rád, keď ešte chvíľu vydržím. Robím už menej ako v nedávnej minulosti, ale poznám dosť kolegov, ktorí boli aktívni aj vo vyššom veku.
Nedávno sa uskutočnil prieskum medzi mladými futbalistami a im úspešná generácia majstrov Európy z roku 1976 na čele s Ondrušom, Pivarníkom, Čapkovičom, Dobiašom a ďalšími už nič nehovorí. Ale súčasných hráčov v lige poznajú. Je dobré, keď im niekto pripomenie aj veľké mená z minulosti.
Mimochodom, z finále ME 1976 často opakujú Panenkovu víťaznú penaltu s komentárom Karla Poláka. V rozhlase ste tento pamätný moment približovali práve vy… Pamätáte si na vaše slová?
Vykríkol som spontánne – gól! Ale ešte dnes si spomínam, že som neveril vlastným očiam, ako ju Panenka kopol. Zdalo sa mi, že lopta nekonečne dlho plachtila na bránku a chvíľu som si nebol vôbec istý, či naozaj padá do siete za Maierov chrbát.
Do bratislavskej redakcie ste nastúpili len krátko predtým. Pôsobili v nej známi reportéri Zelenay, Zavarská-Lukačovičová, Gallo, Mana. Mali ste medzi nimi svoj vzor?
Nemal som jeden vzor, učil som sa od všetkých. Každý mal svoje silné stránky. U každého sa mi niečo páčilo, ale usiloval som sa ísť vlastnou cestou.
Najskôr som sa uchádzal o prácu športového redaktora v Banskej Bystrici, ešte som nemal dvadsať. V roku 1967 vypísali konkurz, na ktorý prišlo 32 uchádzačov. Na jeho priebeh dohliadal Rudo Gallo, ktorý sa mi neskôr spolu s Oskarom Manom najviac profesne venovali.
Rudo, prezývaný Amancio, mal množstvo priateľov, bolo to až neuveriteľné, toľko ani nežilo v republike ľudí. Mal vynikajúce kontakty a množstvo informácií, ktoré často využíval – i priamo v reportážach.