Vášnivý cestovateľ a hubár profesionálnu kariéru spojil s rozhlasom a športom. Začínal ako redaktor, keď mal devätnásť.
V závere minulého roka zažil výnimočnú situáciu: futbalové stretnutie Konferenčnej ligy Slovan – Bazilej reportoval s vnukom Michalom.
Spoločná reportáž bola vaša iniciatíva?
Nie, zrodila sa v športovej redakcii Slovenského rozhlasu. Spočiatku som veľmi váhal. Mal som trochu obavy.
Z čoho?
Nepopieram, reportovať s vnukom bola lákavá predstava. O neho som obavy nemal, len som si nebol istý, či dokážem držať krok deväťdesiat minút v takom sledovanom zápase. Stáva sa, že otec so synom sa stretnú v spoločnej práci, ale my sme jednu generáciu preskočili. Medzi nami je rozdiel bezmála pol storočia. Raz ma vo vysielaní nazval dedo, čo som sa ohradil (smiech).
Ešte si to zopakujete?
Raz stačilo… Nemyslím si, že to bola úplne excelentná reportáž, ale možno to aj pre poslucháčov bolo zaujímavé. Aj podľa ohlasov to dopadlo celkom dobre.
Ste hlava známej rozhlasovej rodiny. Aj syn Rasťo sa upísal rozhlasu…
Začínal takisto ako športový redaktor v Slovenskom rozhlase, ale futbal a hokej neboli jeho prioritami. Preferoval menšie športy, ťahalo ho to viac k motorizmu, niekam do relácie Pozor, zákruta! alebo k horolezectvu, ktorému sa aj venoval. Je čerstvý päťdesiatnik, v profesionálnej kariére sa postupne zameral viac na manažérsku prácu, stal sa generálny riaditeľ Fun radia.
Foto: TASR, Peter Kollar
Bude vo vašich stopách pokračovať vnuk?
Záleží na ňom, ako bude na sebe robiť. Toto vždy vidím ako problém, nielen u neho, ale platí to aj o nastupujúcej generácii vo všeobecnosti. Otázka je, koľko úsilia a času sú ochotní do svojej práce investovať a aj jej niečo obetovať.
Čo podľa vás chýba mladej generácii žurnalistov, reportérov?
Robia, čo im je umožnené. Majú dosť možností úniku z cesty, ktorá vedie v ich práci k vrcholom. Mnohí sú ambiciózni, ale uspokoja sa, nezlepšujú sa. Ovládajú dobre cudzí jazyk, lepšie ako kedysi ja, ale často zabúdajú na materinský.
Ale to nie je problém len v hovorenom slove, ale aj písanom. Našlo by sa ešte zopár vecí. Ale základ majú veľmi dobrý. Obdivujem, ako sú schopní rýchlo pracovať s mobilmi, internetom, vytiahnuť potrebné fakty, ale spoliehajú sa často len na to.
Chýba im osobný kontakt a hlbší pohľad, musia viac poznať hráčov, trénerov, prostredie, o ktorom hovoria a píšu. My sme mali nad sebou tvrdú ruku.
Na čo narážate, keď hovoríte o tvrdej ruke?
Najmä na nároky, ktoré na nás kládli. V práci sa dodržiavala postupnosť, slúžili sme v redakcii, začínali takpovediac ako podávači mikrofónu, robili krátke vstupy z podujatí, potom dlhšie zo zápasov, až neskôr sme sa dostávali k reportážam z celých stretnutí doma a v zahraničí.