František Chmelár stál na čele Slovenského olympijského výboru (SOV) sedemnásť rokov, aktuálne pôsobí ako poradca svojho nástupcu Antona Siekela.
„Štyridsaťdva olympijských medailí považujem v slovenských podmienkach za malý zázrak. Samozrejme, mohlo ich byť aj viac, ale v športe nie všetko vyjde podľa predstáv, s tým sa nedá rátať. Na scéne sa objavili ďalší, ktorí vybojovali úspechy, ktoré sme nečakali,“ tvrdí Chmelár, čestný prezident Slovenského olympijského a športového výboru (do roku 2018 mal názov SOV).
Podľa neho prvé medaily vybojovalo Slovensko ešte vďaka systému, ktorý fungoval pred rozdelením Československa.
„V ére socializmu prinášal výsledky predovšetkým systém športových škôl a prípravy mládeže. Viacerí talentovaní športovci to potom dotiahli k významným úspechom. Pritom platilo, že Slováci sa veľmi ťažko presadzovali do federálnych reprezentácií. Nie vždy mali možnosť ukázať, čo v nich je.“
Pre nich prinieslo rozdelenie Československa novú šancu.
„Niektorí ju využili a vystrelila ich až do medailových výšok. A aj napriek deštrukcii systému, mnohých váhaniam, zmenám, pochybnostiam, nedostatkom financovania, vzdelávania, rezervám vo vede a výskume vyskočilo aj neskôr zopár neuveriteľných športovcov ako Peter Sagan, Petra Vlhová, ale napríklad aj Ján Volko. Najmä vďaka rodinám, ich podpore. To sú takmer zázračné výnimky z nášho priemeru, ktorý prevažuje,“ domnieva sa Chmelár.
Foto: SITA
Pripomína, že svetlým príkladom je Vlhová, ktorá sa uplatnila v absolútnej svetovej špičke.
„Sledujem jej športový vývoj od úplného začiatku. Nemusí vždy vyhrať, môže byť aj druhá, štvrtá, alebo siedma, ale vždy o nej platí, že do špičky patrí, je jej súčasťou. Toto nemôžeme povedať o niektorých ďalších, tenistoch, atlétoch, stolných tenistoch…
Ich výkon vplyvom talentu či u viacerých aj poctivého tréningu môže byť na vysokej úrovni, ale chýba systematická podpora tímovej práce. A bez nej je nemožné sa na absolútnej úrovni presadiť. Po svete sa už nedá chodiť s jedným trénerom – aj keby bol akokoľvek dobrý – a zbierať úspechy.“
Zlatá jazda ako umelecké dielo
Chmelár osobne prežíval väčšinu slovenských športových úspechov. A nielen v ére po rozdelení Československa.
„Nemôžem zabudnúť na veľký triumf nedávno zosnulého cyklistického šprintéra Antona Tkáča na olympiáde v Montreale 1976. Bol to pre mňa mimoriadny zážitok. Jeho finálová jazda bola z ríše snov. To, akým spôsobom zdolal nezdolateľného Francúza Morelona, to, ako si s ním poradil, má hodnotu umeleckého diela, to bola dokonalá záležitosť.“
Čítajte aj Olympijské zlato získal na bicykli od Štrougala. Zomrel Anton Tkáč
Vyzdvihuje však aj výkony Slovákov o niekoľko desiatok rokov neskôr.
„Zapamätal som si dátum 15. august 2008 a olympiádu v Pekingu. V jeden deň na jednom mieste sme získali dve najcennejšie medaily, čo sa nikdy predtým a ani potom už nestalo. Obe zlaté sa zrodili na divokej vode.
Najskôr sa z nej tešili bratia Peter a Pavol Hochschornerovci a o pol hodinu neskôr Elena Kaliská. Bol to najúspešnejší deň slovenského športu na olympiádach.
Foto: SITA, SITA/ŠTARTFOTO
Zažili sme, myslím, ešte dva razy, že sme v jeden deň vybojovali dve medaily, ale nikdy nie zlaté. K veľkému triumfu prispel ešte Michal Martikán, ktorý oslavoval v Pekingu zlatú medailu tri dni predtým.“
Bývalý šéf olympijského hnutia zažil aj zrod budúcich slovenských športových hviezd na významných podujatiach.
„Na olympijských hrách mládeže v Innsbrucku som si vychutnal víťazstvo mladučkej Petry Vlhovej v slalome. Sledoval som ho s prezidentom MOV Thomasom Bachom. Po Petrinom triumfe sa na mňa s údivom obrátil: Kde ste ju nabrali?! Taký ohromný talent, krútil hlavou. Našťastie, Petra to v ďalších rokoch potvrdila. Nič nepokazila, skôr naopak. Všetkom, čo robila, robila dobre a robí to dodnes.“
Posledná spomienka patrí športovému strelcovi Jozefovi Göncimu.
„Na MS juniorov súťažil v ľubovoľnej malokalibrovke 3×40. To je náročná a dlhá súťaž, športový strelec musí zvládnuť streľbu v stoji, pokľačiačky, poležiačky. Získal striebornú medailu, o chlp zostal za zlatom.
Po pretekoch som sa dozvedel, že Jozef pred nimi celú noc nespal, mal ľadvinový záchvat, horúčku… Až vtedy som si naplno uvedomil, aký heroický výkon podal. A povedal som si, že z tohto chlapca niečo bude.“
Bolo to krátko pred OH 1996 v Atlante. Tam košický rodák vybojoval vôbec prvú slovenskú olympijskú medailu… Mala bronzový lesk.