Michal Štubňa má dnes 29 rokov. Pred dvomi desaťročiami diagnostikovali vtedy malému chlapcovi autizmus.
Nejednu rodinu by krutá správa z úst lekárov položila na kolená – aspoň na čas. Nie však Štubňovcov. Tí zo syna vychovali – napriek intelektuálnemu znevýhodneniu – športovca, ktorý sa pýši obdivuhodnými úspechmi.
„Viesť Michala k športu bola nevyhnutnosť. V rámci zachovania celistvosti rodiny. Pre nás, rodičov, nebolo mysliteľné, aby sme voľnočasové aktivity delili zvlášť medzi neho a ostatné deti. Všetko sme preto robili spoločne,“ vracia sa k začiatkom Michalovej športovej kariéry jeho otec Ivan Štubňa.
Čítajte viac Špeciálne ženy spájajú dva svety. Vďaka inklúzii
Najprv vlek, potom psí záprah
On sám bol vždy športovec telom i dušou. Jeho láskou sa stali zjazdové lyže. Nie div, že strmé svahy učil odmalička zdolávať aj Michala. Hoci – prvé oblúky urobil pod vedením mamy.
„Prejavoval prirodzený talent. Ten sme podporovali správnou motiváciou,“ pokračuje Štubňa.
Problém s namotivovaním dieťaťa pozná hádam každý rodič. V prípade autistu nehovoriac. Štubňovci však vedeli, ako na syna.
„Chcel sa na Donovaloch povoziť na psom záprahu? Sľúbili sme mu to. Ale za podmienky, že sa naučí chodiť na lyžiarskom vleku,“ hovorí Štubňa.
Výsledok?
„O dve hodiny sa na ňom vozil nezávisle od nás. S typicky autistickým nerešpektovaním pravidiel,“ dodáva.
Čítajte viac Koláčik pre Vlhovú, triumf pre Slovensko. Lyžovanie je pre Mišku viac ako šport
V praxi: v lyžiarskom košiari sa pretlačil vpred, pričom všetkým prešiel cez lyže.
"Keď ho vlekár videl prichádzať, radšej ho hneď volal k sebe, aby sa zapol na kotvu. To boli ťažké chvíle pre nás, rodičov.
Museli sme všetkým vysvetľovať niečo, čo bolo pre nich nepochopiteľné. Bezpečnejšie bolo tváriť sa, že to dieťa nepoznáme.
Dnes vieme, že to bola výborná prax pre jeho postupnú socializáciu na verejnosti," spomína si Štubňa na pre niektorých úsmevné, no pre rodinu autistu náročné okamihy.
Foto: ARCHÍV MICHALA ŠTUBŇU
Brat poradí, pomôže, dodá istotu
Kým v zimných mesiacoch si Michal obúva lyžiarky, v letných sadá do cyklistického sedla.
„Bicykel sa stal jeho prirodzenou súčasťou – tak, ako u všetkých detí na dedine, kde máme chalupu, na ktorej trávime celé leto,“ vraví Štubňa.
Kým pri lyžovaní zohrali kľúčovú úlohu rodičia. Prvé kilometre, či skôr metre zdolával Michal pod vedením brata. Tak, že skrátka opakoval všetko, čo urobil.
"S bratom Mikim sa máme veľmi radi. Poskytuje mi istotu, radí mi a stará sa o lyže a bicykle. Spolu trénujeme, keď je doma, tiež spolu chodíme na rôzne športové podujatia a preteky.
Foto: ARCHÍV MICHALA ŠTUBŇU
V poslednej dobe berieme do partie aj nášho švagra Jakuba, ktorý je tiež dobrý športovec," váži si Michal to, čo v staršom súrodencovi má.
Okrem jeho podpory však bola dôležitou – tak, ako pri lyžovaní – opäť motivácia.
„V tomto prípade ňou bola výdatná prázdninová turistika na bickyli. Aj keď na svojej malej BMX-ke s jedným prevodom za bratom a bratrancami, ktorí už mali horské bicykle, zaostával, nikdy sa nevzdal a prišiel do cieľa. A to na ňom obdivujem – jeho cieľavedomosť, vytrvalosť a húževnatosť,“ prezrádza Štubňa.
Zlato z okruhu F1
Aj vďaka talentu a osobnostným predpokladom si Štubňovci uvedomili, že by bola škoda nepodporiť syna v jeho športovom rozvoji.
Preto hľadali organizáciu, kde by sa mohol realizovať aj pretekársky. Útočisko našli v Špeciálnych olympiádach Slovensko, kde ho registrovali v rámci svojho združenia Život s autizmom – LTK Motyčky.
Odvtedy sa Michal pravidelne zúčastňuje súťaží pod hlavičkou Špeciálnych olympiád Slovensko – a to nielen v zjazdovom lyžovaní a cyklistike, ale aj atletike.
Foto: TASR, Pavol Zachar
A že sa popri talente nevyhýba ani tvrdej drine, o tom svedčia jeho výsledky. Nielen v slovenskej, ale aj medzinárodnej konkurencii je vo svojej kategórii hviezdou.
Už v roku 2007 (ako pätnásťročný) absolvoval svoje prvé letné Svetové hry Špeciálnych olympiád. V Šanghaji sa predstavil v cyklistických časovkách na 1, 2 a 5 kilometrov.
Umiestnil sa na 4., 5. a 6. mieste. Predvlani cestoval na rovnaké podujatie do Abú Zabí, kde sa na pretekárskom okruhu F1 predviedol v šprintoch na 500 metrov, 1 a 2 kilometre. Výsledok? Na päťstovke vybojoval zlato, na zvyšných dvoch tratiach striebro.
Skvele si športový obojživelník počínal aj na zimných Svetových hrách Špeciálnych olympiád. V roku 2013 súperil v Pjongčangu v alpských disciplínach. V super G mu tesne unikla medaila, skončil štvrtý, obrovský slalom nedokončil, v slalome bral šiestu priečku.
Pred štyrmi rokmi si v Schladmingu siahol už aj na lyžiarsku medailu, striebro bral zo super G a obrovského slalomu.
Čítajte viac Inklúzia dáva zmysel. Na bicykli i tanečnom parkete
A tak, ako to už vo svete hviezd chodí, aj Michal má už skúsenosť s mediálnym záujmom.
"Veľkým zážitkom bol pre mňa rozhovor po slávnostnom ceremoniáli, ktorý so mnou urobila televízia z Abú Zabí. Brat Miki mi tlmočil z angličtiny. Navyše, na okruhu F1 sa mi výborne jazdilo.
Veľmi sa mi páčilo, že bol každý večer otvorený pre verejnosť, kde sa chodili ľudia bicyklovať," spomína si na úspešné podujatie Michal, ktorý sa pýši titulom Športovec roka 2019.
Vzory? Sagan a Vlhová
Keďže v oboch športoch je mimoriadne úspešný, ťažko by sa jedného z nich vzdal.
„Oba mám rád – najmä preto, že vďaka nim môžem tráviť čas v prírode, kde sa dobre cítim. Navyše, zbožňujem výhľady z kopcov, čo mi lyžovanie i horská cyklistika poskytujú,“ hovorí obdivovateľ Petra Sagana a Petry Vlhovej, momentálne dvoch najväčších športových hviezd spod Tatier.
„Keď sa dá, pozerám všetky ich preteky. Sú to moje vzory,“ priznáva Michal, ktorému by jeho kondíciu mohli závidieť mnohí športovci bez akéhokoľvek znevýhodnenia.
Foto: ARCHÍV MICHALA ŠTUBŇU
Napokon, počas tréningov v Karpatoch si bežne „dopraje“ porciu 40 – 50 kilometrov. To isté sa týka aj horského bicykla, na ktorom sa v ťažkom teréne záťaž značne zvyšuje.
"Pre ilustráciu: Michal absolvoval jednodňové cyklistické podujatie s názvom Po stopách Martina Rázusa. Malo dĺžku 180 kilometrov a viedlo z Liptovského Mikuláša cez Čertovicu, Brezno, Banskú Bystricu, Donovaly, Ružomberok späť do Liptovského Mikuláša.
To všetko v značne kopcovitom teréne s prekonaním dvoch horských priesmykov. V lete sa zas zúčastnil podujatia Tour de Slovaqui.
Štartovalo na ňom približne 600 pretekárov rozdelených na dve vzdialenosti – 70 a 120 kilometrov. Michal obsadil v konkurencii 350 pretekárov 90. priečku v 70-kilometrovej etape," popisuje pyšný otec Štubňa.
Mimochodom, „hlavný sponzor“ Michala, ktorý si najlepšie uvedomuje, že každý špás niečo stojí. A vrcholový šport – aj medzi intelektuálne znevýhodnenými – lacný veru nie je.
Foto: TASR, Jakub Kotian
"Finančná záťaž je značná. V korunách to kedysi išlo do desaťtisícov, v eurách dnes do tisícov. Okrem rodinného rozpočtu a Michalovho invalidného dôchodku máme aj externú podporu.
Pri tejto príležitosti chceme poďakovať za podporu Špeciálnym olympiádam Slovensko, Nadácii Jána Korca, Parku Snow Donovaly a mestskej časti Bratislava-Vajnory," vyratúva Štubňa.
O úspechu často rozhoduje materiál
Okrem peňazí je však potrebné aj čosi iné – obetavosť celej rodiny.
"Tieto dva športy sú z hľadiska materiálového zabezpečenia a logistiky asi najdrahšie v rámci špeciálnych olympiád. Ak chcete uspieť na svetovej úrovni, vo vyrovnanej konkurencii, často rozhoduje kvalita materiálu, ktorý máte k dispozícii.
Je to rovnaké, ako u zdravých športovcov, hoci nie natoľko preexponované. Zatiaľ," dodáva Štubňa.
Vďaka tomu môže celá jeho rodina snívať. Nielen o ďalších úspechoch, ale aj o „normálnom“ živote jeho syna, ktorý s veľkými očakávaniami hľadí do budúcnosti.
„Chcel by som uspieť na zimných Svetových hrách v Kazani a kvalifikovať sa a tiež obstáť na letných Svetových hrách v Berlíne v roku 2023,“ zakončuje naše rozprávanie Michal.
Tak teda, držme mu na jeho neľahkej, no mimoriadne úspešnej ceste za úspechmi spoločne palce.