Na prosbu našincov, či by vedomosťami nepomohol lyžovaniu na tráve dostať sa do svetového povedomia ako plnohodnotnému členovi Medzinárodnej lyžiarskej asociácie (FIS). Pustil sa teda do práce, na ktorej konci bolo uznanie doma i za hranicami.
A aj splnenie lyžiarskeho sna. Nie však bieleho – ktoré Slovensku dalo Veroniku Velez-Zuzulovú, bratov Žampovcov či Petru Vlhovú – ale zeleného na tráve.
„Západné krajiny si v osemdesiatych rokoch minulého storočia uvedomovali, že Československo je veľký hráč. Veľmi chceli, aby sme sa k nim pridali. Potrebujeme ešte jednu silnú krajinu, hovorili mi. Poďte do toho, nástojili. A tak som začal chodiť do Prahy a loboval som, kde sa dalo,“ smeje sa tunajší priekopník lyžovania na tráve.
Ako ste sa zo snehu dostali na trávu?
Lyžovaniu som zasvätil celý život. Promoval som na Karlovej univerzite v Prahe so špecializáciou na lyžovanie. Diplomovú prácu som písal na tému Výučba lyžovania. V osemdesiatych rokoch minulého storočia som sa stal trénerom západoslovenskej lyžiarskej reprezentácie. Hľadali sme spôsob, ako zlepšiť prípravu i výsledky.
Ako to súvisí s lyžovaním na tráve?
Jednoducho… Nakoľko sme trénovali v Piešťanoch, nemali sme toľko snehu ako v Tatrách. Príroda je mocná, museli sme niečo vymyslieť, ak sme chceli proti Banskobystričanom či Liptákom uspieť. Začali sme preto trénovať na kolieskových korčuliach. Sadol som za volant Gazu, vytiahol som pretekárov na lane hore a dole išli slalom. V 1975 bola na Štrbskom plese Interski – medzinárodná škola lyžovania. Bol som šéfom výučby a dostal som peniaze i možnosť zúčastniť sa kongresu Interski. Vtedy som prvýkrát videl lyže na trávu.
Foto: Archív Miroslava Masára
Ako vyzerali?
Hovorilo sa im valcové. Bola to taká zahnutá kovová konštrukcia do tvaru písmena U, do ktorej bolo vsadených osem valčekov z umelej hmoty. Napadlo mi, že toto je správna alternatíva voči štvorkolieskovým korčuliam, ktoré sme používali.
Prečo?
Mali bicyklové ložiská a tie sa veľmi rýchlo opotrebovali.
Dnes už vieme, ako ste sa k valcovým lyžiam dostali. Ako?
Zistil som, že ich vyrábal v Drukove Brne inžinier Odstrčil. Spojil som sa s ním, onedlho som šiel do Brna pre ne. Sľúbil, že mi ich predá.
Koľko stáli?
Sedemsto korún.
To nie je málo…
No ale progres bol značný. Postupne sme sa zdokonaľovali v technike i tréningoch a v stredisku Ahoj pri Piešťanoch sme v roku 1980 usporiadali prvé preteky v lyžovaní na tráve o Pohár Československej Spartakiády. Prišlo asi štyridsať pretekárov. Väčšina z nich mala ručne vyrobené valcové lyže. Žilina, Považská Bystrica, Bratislava, Stará Turá – robili ich všetci a na kolene. Aj tak sme boli pozadu, lebo Nemci a Rakúšania sa prezentovali už pásovými lyžami na trávu.
Absolvovali ste cestu do Bratislavy do sídla zväzu a začalo sa ďalšie zháňanie špeciálnych lyží na trávu…
Dostal som tam kontakt na Roberta Apschnera, predsedu Medzinárodného zväzu lyžovania na tráve (IGSV). Odpovedal mi, že v Budapešti sa budú konať veľké preteky. Potreboval však, aby prišlo čo najviac krajín, aby ich Medzinárodná lyžiarska federácia uznala a spravili ďalší krok k afiliácii lyžovania na tráve do FIS. Prišli Američania, Austrálčania, Angličania, nechýbali ani Maďari.
Ani Československo?
Objednal som si dva páry pásových lyží, jeden bol za sto dolárov. Mal som dvoch pretekárov – syna Ľuboša a Laca Pyšného. Museli sme sa vysťahovať z internátu a spať pod stromom, aby sme si ich mohli dovoliť. Ľuboš uspel, skončil štrnásty. A Nemci sa do mňa hneď pustili…
Pýtali sa, odkiaľ máte také dobré pásové lyže?
Ale kde! Hneď ma nahuckali, aby sme spravili Európsky pohár u nás.
Foto: Archív Miroslava Masára
A vy ste určite ani tejto výzve neodolali…
Nie, nie. Lyžovanie na tráve bolo blízko k tomu, aby sa stalo plnohodnotným členom FIS a pravidelne organizovalo preteky. Chcel som, aby sme k tomu prispeli aj my. Preto na tretí ročník Pohára Československej Spartakiády – vtedy sa to už volalo Letný slalom mesta Piešťany – prišli k nám Rakúšania i Nemci s celou plejádou hviezd. Nechýbala ani Rakúšanka Ingrid Hirschoferová, 22-násobná majsterka sveta. Bola radosť ju sledovať.
Vaša iniciatíva výrazne pomohla k tomu, že sa lyžovanie na tráve stalo plnohodnotným členom FIS. Ako k tomu došlo?
Apschner si uvedomoval, že Československo je veľký hráč. Veľmi chcel, aby sme sa k nim pridali. Potrebujeme ešte jednu silnú krajinu, hovoril mi. Poďte do toho, nástojil. Začal som chodiť do Prahy a loboval som kade-tade. Referoval som o všetkom a začali sme jednať o našom vstupe do štruktúr FIS. Odpoveď bola strohá – keď príjmu lyžovanie na tráve do FIS, aj my v Československu akceptujeme tento šport.
Dnes je proces opačný. Ako sa vám podarilo presvedčiť oponentov?
Na začiatku prišli aj negatívne reakcie. Rozhodli sme sa, že ich presvedčíme výsledkami, hoci nám robili prieky.
Aké?
Viackrát nás kontrolovali a pozerali, či lyže náhodou nepašujeme v kufroch či aute. Inak to však nešlo, dostať takýto tovar spoza železnej opony do Československa bola fuška. Začali sme teda chodiť na preteky do Rakúska, Nemecka či Maďarska. A oni potom chodili na súťaže k nám. Doviezli si aj „rollky.“
Rollky?
Pásové lyže z Talianska, ktoré boli na špičkovej úrovni. Kvôli ním sa valcové lyže ani nedostali do výroby, hoci v Žiline k tomu nemali ďaleko. Existuje k tomu zaujímavá príhoda.
Hovorte.
Prišli sme na preteky a už sme mali rollky. Môj syn Ľuboš nadelil konkurencii veľké manko. Krátko predtým v jednom zo žilinských závodov schválili výrobu valcových lyží. Po tom, čo videli na svahu, to stopli a prikázali: Tieto pásové sa budu robiť! (smiech) Postupne sme na rollky prechádzali všetci. V roku 1984 sa v Kálnici pri Novom Meste nad Váhom konali prvé preteky na týchto rollkách. O dva roky sa tam uskutočnili historicky prvé medzinárodné FIS preteky pod záštitou Okresnej správy cestovného ruchu v Trenčíne. Bože, to boli trampoty.
S čím?
So zháňaním záštity a podpory. Chodil som ako od Annáša ku Kajfášovi… (smiech). Jeden povedal, že podpíše vtedy, ak podpíše ten druhý. A ten zasa naopak… Nakoniec sa to podarilo, bol som riaditeľom pretekov. Po nich sa v Nitre stretli kompetentní a začalo sa konať. Po zasadnutí nás prijali do Slovenského zväzu lyžovania československého zväzu telesnej výchovy Bratislava (SLZ ČSZTV Bratislava). Bol som prvým predsedom subkomisie lyžovania na tráve. Splnil sa mi sen, podarilo sa to.
Vďaka čomu?
Mali sme výborné svahy. Boli sme schopní na nich zorganizovať kvalitné preteky s hviezdnym osadením. Pomohli výsledky syna Ľuboša na Európskych pohároch, majstrovstvách Európy či svetových šampionátoch.
Stálo vás to mnoho úsilia. Aj peňazí?
Kto chce robiť v našich podmienkach šport, musí počítať, že si to peňaženka odskáče. Mnohé výdavky sme si hradili z vlastných vreciek. Láska k športu bola silnejšia ako pragmatizmus či vlastné blaho. Podarilo sa nám z ničoho dosiahnuť veľké úspechy a zapísať sa do histórie. To vám nedajú žiadne peniaze.
Foto: Archív Miroslava Masára
Ako sa má lyžovania na tráve pod Tatrami dnes?
Spomínate si, ako som hovoril, že proti lyžovaniu na tráve sú niektorí Česi?
Iste.
Krátko po tom za mnou prišiel kamarát Jano Mráz a hovorí mi: Uvidíš, Česi sa toho chytia a predbehnú nás ako vo všetkom. A to sa aj stalo a nielen v našom športe. Pozrite si aj hokej či futbal. Nebyť môjho vnuka Adama, tak by lyžovanie na tráve zaniklo. Nedávno sme ešte patrili k veľmociam, ale postupne to upadlo. V roku 1985 sme mali desiatky klubov a stovky pretekárov. Nedávno sa počet znížil na minimum. Vnukovi som doniesol pásové lyže, v desiatich som mu ich obul a išli sme na Ahoj. Jeho otec a môj syn Ľuboš ho od toho odhováral, vraj je ešte príliš mladý. Adamovi to však šlo skvele a Ľuboš začal organizovať ďalšie preteky. Postupne sa to zdvíha hore.
Nemrzí vás to?
Celkovo majú mladí radšej počítače ako šport. Lyžovanie na tráve však nikdy nestratí svoje čaro. Nech je v kalendári akýkoľvek rok.
Vizitka Miroslava Masára
Narodil sa 9. marca 1936 v Kálnici (okres Nové Mesto nad Váhom). Vyštudoval Karlovu univerzitu v Prahe, odbor lyžovanie. Je priekopníkom lyžovania na tráve v Československu a na Slovensku. Bol prvým, ktorý do týchto končín priniesol valcové i pásové lyže na trávu.
S organizovaním pretekov začínal rodnej Kálnici, na Bezovci pri Piešťanoch i stredisku Ahoj neďaleko kúpeľného mesta. V osemdesiatych rokoch sa výraznou mierou pričinil o vstup lyžovania na tráve nielen do štruktúr Slovenského zväzu lyžovania československého zväzu telesnej výchovy Bratislava (SLZ ČSZTV), ale aj Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS).
Bol riaditeľom historicky prvých oficiálnych pretekov pod hlavičkou FIS v Kálnici, uskutočnili sa v roku 1986. Lásku k lyžovaniu na tráve preniesol aj na syna Ľuboša a vnuka Adama. Prvý menovaný bol dlhoročným československým reprezentantom, druhý je terajšou slovenskou jednotkou.