Ako jediný Slovák stál na vrcholoch všetkých štrnástich osemtisícoviek sveta. V uplynulých týždňoch sa Peter Hámor (56) s rumunskými horolezcami Horiom Colibasanuom a Mariusom Ganem pokúšal opäť zdolať obávanú horu.
Napokon boli radi, že sa živí i zdraví vrátili domov. Popradský rodák zažil najdramatickejšie chvíle úspešnej a dlhej horolezeckej kariéry.
Už viackrát ste sa dostali v Himalájach do zložitej situácie. Pod Veľkou vežou vám teraz išlo o život. Viete popísať pocit, ktorý ste prežívali v okamihu, keď vás zasypala masa snehu?
To je zlý pocit a ťažko sa popisuje. Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo, ako keď havarujete v aute. Veľa vecí robíte podvedomo, nastupuje pud sebazáchovy. Okamžite som riešil existenčné veci, kde mám rukavice, kde topánky, kde lopatu…
Je v tej chvíli priestor, v ktorom pocítite strach o život?
V návale adrenalínu sa nestihnete ani ohromne vydesiť. Necítite sa komfortne, ale keď zistíte, že žijete, začnete záchranné práce. Uvedomíte si, že ešte ste nič nevyhrali, ďalšie komplikácie budú pokračovať, musíte sa vyhrabať, prečkať noc v sedemtisícovej výške, okolo vás hučia lavíny…
Foto: (archív PH)
Vy ste už podobné hraničné situácie zažili…
Bolo ich zopár, nejaké lavíny, pády do trhlín, ale toto bolo asi najhoršie. Ale prežili sme, tak to vlastne najhoršie stále nebolo. Ale takýto extra zážitok by som si už nerád zopakoval. Nemali sme ani teraz šťastie na podmienky. Opäť bolo zlé počasie. Snežilo, snežilo a snežilo.
Nebolo priveľké riziko vybrať sa na vrchol?
Možno sme trochu zatlačili na pílu. Koncom apríla sme dosiahli miesto, kde sme vlani skončili. Vybudovali sme prvý i druhý tábor, 8. mája sme chceli využiť avizované niekoľkodňové okno dobrého počasia a vyrazili sme na prvý vrcholový pokus. Podmienky v stene i na hrebeni však neboli optimálne. Snehu bolo priveľa, spomaľoval nás. Poobede 10. mája sme si asi pod desaťmetrovou ľadovou stenou vykopali plošinu a postavili stan. O šiestej večer nás zasiahla jedna z lavín.
Čo vám napokon najviac pomohlo?
Dôležité bolo, že nás nezasypalo tak, že sme sa nemohli pohnúť. V kritickom okamihu som sedel, hlavu som mal medzi kolenami, našťastie mi zostal malý vzduchový priestor, mohol som dýchať. A potom bolo asi najpodstatnejšie, že som mal nožík. Ten mávam už tradične po ruke, zvykli sme si na to aj s Horiom odvtedy, ako našu kamarátku Gerlinde Kaltenbrunnerovú v roku 2007 tiež zasypalo na Dhaulágirí a vďaka nožíku prežila a ratovala aj ďalších.
Ako sa dá s nožíkom pod lavínou prežiť?
Lavína padala, keď som sedel v stane. Keď hukot ustal, nahmatal som nožík a rozrezal ním stanovú plachtu. Inak by som sa von nedostal. Postupne sa mi podarilo preraziť vrstvu snehu nado mnou, našťastie, nebola hrubšia ako pol metra. Konečne som von vytrčil dlaň, pomaly som zväčšoval otvor. Po chvíli boja som sa vyslobodil zo snehového zovretia. Stál som v hustom snežení na lavíne len v ponožkách a chabom oblečení, zimu som necítil. Potláčal ju obrovský adrenalín.
Foto: FACEBOOK.COM/HIMALAYADVENTURES
Čo ďalší dvaja vaši spolulezci?
Dva metre odo mňa sa vynorila Horiova hlava, v tej chvíli bolo najdôležitejšie nájsť lopatu a vykopať Mariusa, ktorého zasiahla lavína, keď ležal, nemohol sa hýbať, nevedel si sám pomôcť. Našiel som aj zasypané oblečenie, topánky.
Kedy ste začali zostup do základného tábora?
Noc sme prečkali v snehovom záhrabe a po dvojdňovom zostupe sme 12. mája dorazili do základného tábora.
Odrádza vás podobný zážitok od ďalších himalájskych dobrodružstiev?
Vo všeobecnosti určite nie. Do kopcov chodiť budem. Či to budú náročné trasy na osemtisícovkách, to ešte uvidím. Ale mám pocit, že je čas si trochu oddýchnuť najmä od Dhaulágirí. Nevyšiel nám tretí pokus vyliezť na vrchol. Pred rokom nás zastavil vietor, teraz hory snehu. Tam nie je ľahká cesta, vždy si tam niečo odtrpíme. A je to aj nesmierne lavínová hora.
Prečo to stále skúšate?
Veril som, že nám to teraz vyjde. Myslel som si, že by to mohla byť štýlová bodka za mojou kariérou ťažkých výstupov. Ale expedície do Himalájí sú veľmi otázne najmä v pandemickej dobe. Je to všetko oveľa zložitejšie. Uvidím, či sa situácia s covidom nejako utrasie. Cestovanie nie je príjemné, zvláštne sú reakcie ľudí, ťažšie sa zháňajú peniaze, je málo pozitívnych dojmov.
Museli ste sa podrobovať testom?
Takmer stále. Kým sme sa vybrali do doliny, museli sme absolvovať karanténu a testov sme mali za sebou možno päť.
Foto: facebook.com/himalayadventures
Keď ste vlani dorazili do Káthmandú, vládol tam prísny lockdown. Ako to bolo teraz?
Situácia sa veľmi rýchlo zmenila. Najlepšia bola v apríli, asi aj čo sa týka počasia. Ulice Káthmandú sú vždy preplnené ľuďmi, teraz ich bolo o niečo menej, ale život pulzoval ako vždy. Všetko bolo otvorené, reštaurácie, obchody, úrady. Keď sme sa vrátili do hlavného mesta spod kopca, už bolo všetko inak. Z Indie sa rýchlo šíril vírus, domáce úrady nariadili lockdown. Otvorené boli len potraviny, od pol ôsmej do pol desiatej. Doprava nejazdí, zrušili všetky letecké spoje. Ulice sú ľudoprázdne, každých dvesto metrov hliadkujú policajti a vojaci, ak sa niekto objaví vonku bez povolenia, má problémy.
Ako ste sa dostali na Slovensko?
Po týždňovej karanténe a ďalšom testovaní nám pomohli španielski priatelia i naša ambasáda v Dillí. Lietadlom, ktoré do Nepálu priviezlo humanitárnu pomoc, sme odleteli do Madridu. Manželka Marienka nám odtiaľ vybavila letenky do Krakova.