Bojovali, trpeli, len aby to mali nasledujúce generácie jednoduchšie. A napokon – aspoň čiastočne – uspeli.
Na urážky nereaguj
Najtradičnejší šport, no zároveň najsegregovanejší. Bejzbal roky rozdeľoval Ameriku podľa pokožky. Na elitnú bielu a potom druhotriednu – tmavšiu.
Trvalo to tak viac ako 50 rokov. Černošskí hráči mali vlastnú súťaž, o adekvátnych podmienkach a porovnateľných peniazoch mohli len snívať.
Až kým na scénu nevstúpil Jackie Robinson…
Písal sa 28. august 1945, prezident Brooklynu Dodgers Branch Rickey pozval Robinsona na kávu. Hneď na úvod sa ho bejzbalový funkcionár opýtal, či by bol schopný znášať rasové urážky bez toho, aby na ne reagoval.
„Vari hľadáte negra, ktorý má strach?“ znela odpoveď. Po trojhodinovej debate nasledovala dohoda a o dva roky aj ostro sledovaný debut v profesionálnej MLB.
Pravda, nebolo to len tak. Napokon, aj medzi vlastnými mal Robinson spočiatku veľa nepriateľov, ktorí s ním odmietali čo i len sedieť na lavičke. O súperoch nehovoriac. Tí si naňho neraz vyšliapli nielen verbálne, ale aj fyzicky.
„Muža môžete neznášať z mnohých dôvodov. Avšak nikdy ním nemôže byť farba pokožky,“ bránil ho výrokom, ktorý vošiel do dejín, spoluhráč Pee Wee Reese.
„Bol to najočakávanejší debut v análoch amerického športu,“ napísali neskôr športoví publicisti Robert Lipsyte a Pete Levine.
„Bola to chvíľa, v ktorej sa miesili túžba so strachom z rovnakej príležitosti pre všetkých. Navždy zmenila šport i postoj Američanov,“ poznamenali.
Robinson si účasť medzi profíkmi nakoniec ľahko obhájil. Šesťkrát hral tzv. Svetovú sériu a v roku 1955 pomohol Brooklynu k zisku majstrovského titulu. Šesťkrát po sebe ho nominovali do All-star MLB (1949–1954). V roku 1962 ho uviedli do Siene slávy.
Obesený strašiak
Ak si dnes bejzbal nedokážeme bez Afroameričanov predstaviť, basketbal bez nich je sci-fi. Veď v NBA ich je viac ako 75 percent. No ani pod košmi im kedysi nebolo dopriate.
Všetko sa zmenilo v roku 1950, keď kluby draftovali troch z nich. Výberu hráčov predchádzala dlhá polemika, viacerí funkcionári odmietali v súťaži iných, než bielych.
Prvým černochom v NBA bol napokon Earl Lloyd z Washingtonu Capitols. Ani tu nechýbali urážky či pľuvance. V prvej sezóne bol dokonca najviac faulujúcim a zároveň vylučovaným hráčom v lige. Bol v tom skrytý rasizmus?
„V roku 1950 bola NBA v plienkach. Ale nemal som to také ťažké ako Jackie Robinson. V basketbale boli bieli a čierni na seba zvyknutí,“ vyhlásil neskôr.
Idylický vzťah to však nebol. Dokonca ani dlhé roky potom. Napríklad legendárny Shaquille O’Neal spomínal na svoje školské roky takto:
"V roku 1988 sme hrali na jednej z texaských stredných škôl. Keď sme prišli do mesta, odvšadiaľ bolo počuť – zbite Shaqua, zbite opicu.
Pred telocvičňou bol strom a na ňom obesený dvojmetrový strašiak s mojím dresom. Bože, bol som z toho taký sklamaný. Počas prvej štvrtiny som od hnevu toľkokrát loptu zavesil do koša, že obruč zostala zohnutá k palubovke."
Roosevelt ho ignoroval
Príbeh Jesseho Owensa pozná každý – ako na olympiáde 1936 v Berlíne pokazil Adolfovi Hitlerovi vysnívané Hry, je známa vec. Lenže slávneho Američana neodsudzoval iba nacistický líder, rodáka z Alabamy šikanovali aj doma.
„V Nemecku vládli nacisti, ktorí považovali černochov za podradnú rasu. Bol to obludný režim, no býval som v tom istom hoteli ako bieli, jedával som v tej istej reštaurácii. Doma som musel rešpektovať upozornenia – len pre bielych, len pre čiernych,“ porovnával.
"Po tom, čo som sa vrátil do vlasti, po všetkých tých veciach, čo som počul o Hitlerovi, som nemohol cestovať v prednej časti autobusu. Musel som nastupovať zadnými dverami. Nemohol som žiť, kde som chcel.
Nepozvali ma, aby som si potriasol rukou s Hitlerom, ale ani do Bieleho domu za naším prezidentom. Hitler ma neschvaľoval, no Roosevelt mnou pohŕdal. Neposlal mi ani telegram," vravel.
Aj Americký olympijský výbor sa zachoval voči nemu macošsky – cenu pre najlepšieho športovca získal v roku 1936 olympijský šampión v desaťboji Glenn Morris. Jesse vtedy ironicky poznamenal, že Hitler mu aspoň zamával.
Owensove rekordy síce americká spoločnosť akceptovala, ale tmavá farba pokožky ho vytesnila na jej okraj. Keď po olympiáde v Berlíne usporiadali na jeho počesť večierok, Owens musel použiť výťah pre služobníctvo. A jeho rodina nemohla v žiadnom hoteli v newyorskej štvrti Manhattan zohnať ubytovanie.
Vyhrážky smrťou
Box, tenis, golf – rasizmus sa jednoducho nevyhol žiadnemu športovému odvetviu. Keď v roku 1910 Jack Johnson, známy tiež ako „Galvestonský obor“, v tzv. zápase storočia narazil na dovtedy nezdolaného belocha Jamesa J. Jeffriesona, mal to byť súboj rás. A pre belošskú majoritu aj potvrdenie prevahy svetlej nad tmavou.
Všetko bolo napokon inak. Johnson v 15. kole bombou poslal súpera na zem a Amerika musela riešiť rasové nepokoje po celej krajine.
Keď Johnsona nepremohli v ringu, život mu osladili mimo neho. Boxer mal záľubu v bielych ženách, ktoré ho nakoniec dostali do problémov s vtedajším zákonom. Rok strávil vo väzení. O 105 rokov ho prezident Donald Trump dodatočne omilostil.
Jednoduché to nemal ani prvý afroamerický golfista medzi profesionálmi – Charlie Sifford. Väčšinu kariéry hral na menších turnajoch – v tom čase vyhradených pre ľudí tmavej pleti. Keď sa na pozvanie boxera Joea Louisa v roku 1952 dostal na prestížny Phoenix Open, vyhrážali sa mu smrťou.
Althea Gibsonová bola zasa prvou Afroameričankou, ktorá zavítala na tenisový okruh. V roku 1956 dokonca ovládla Roland Garros a v nasledujúcej sezóne Wimbledon.
Jej úspechy považovali za revolučné – mali obrovský sociálny a psychologický vplyv na čiernu komunitu. Napriek tomu trvalo ďalších 40 rokov, kým na grandslame triumfovala ďalšia Afroameričanka. Serena Williamsová…