Strety s armádou, rabovanie, podpaľačstvo – takto vyzerali uplynulé noci v mnohých veľkomestách. Nahnevaný je aj Miles Bowman (27), jeden z najlepších hráčov slovenskej basketbalovej ligy.
„S Afroameričanmi sa tu zaobchádza ako s výkalmi. Nezaslúžime si to, nie sme odpad,“ vraví bývalý podkošový hráč Komárna a Handlovej.
Pred každým zápasom si zvyknete kľaknúť, je to gesto odporu voči rasizmu. Mali ste v minulosti zlú skúsenosť?
Vďakabohu, nič také som zatiaľ nezažil. To však neznamená, že v Amerike nie sú ľudia tmavej pleti terčom rasizmu. Neustále sme diskriminovaní a šikanovaní. Potýkame sa s tým už od čias otroctva.
Aj vo vašom blízkom okolí?
Všade! Rasizmus tu vždy bol a obávam sa, že len tak nezmizne. Spojené štáty sú dielom bieleho muža – ľudia, ktorí sú pri moci, mali odjakživa pocit, že sú nedotknuteľní. Mimochodom, ešte nedávno sme mali za prezidenta Baracka Obamu – žilo sa tu ľahšie. Rasistických útokov i zbytočných úmrtí vtedy rapídne ubudlo.
Čo sa odohráva v duši Afroameričana, ktorý sa cíti ponížený?
Je to mix zúfalstva. Každý predsa túži po úcte a maximálnom rešpekte. Žiaľ, tak skoro sa ho zrejme nedočkáme. Aj preto, že dnes máme prezidenta, akého máme. Dopustil, aby sa tu diali nechutné veci a policajtov, ktorí vraždia, by najradšej neposlal ani do väzenia.
Zdá sa, že ste veľmi nahnevaný…
Ani si nedokážete predstaviť, ako veľmi. Je to hrozné. S Afroameričanmi sa tu zaobchádza ako s výkalmi. Nezaslúžime si to, nie sme odpad. Sme ľudské bytosti.
Dôverujete štátnej administratíve?
Amerika je rozmanitá. Máme tu štáty, ktoré vnímajú menšiny pozitívne, ale aj také, ktoré podporujú prezidenta Trumpa a zároveň nenávidia černochov. Napríklad Hal Marx, starosta Mississippi, nevidí nič zlé na tom, že policajti zabili Afroameričana tým najkrutejším spôsobom – mužovi, ktorý sa nemohol nijako brániť, kľakli na krk. Rozumiete tomu?
Čo sa musí stať, aby sa napätá situácia upokojila?
Nechcem sa skrývať za vzletné frázy, hovorím, čo cítim. Napadá mi teda iba jediné východisko – prezident musí skončiť. Jeho pôsobenie treba zavŕšiť impeachmentom. V tomto úrade sme ešte nemali horšieho človeka. Napokon, Trump v minulosti nazval Biely dom smetiskom.
Obávate sa eskalácie napätia?
Priznám sa, že áno. Situácia sa zo dňa na deň zhoršuje, ľudia rabujú v obchodoch a na verejných priestranstvách zakladajú ohne. Sme nespokojní a nemá to nič spoločné s koronavírusom. Ten je pod kontrolou, to len Trump sa snaží navodiť dojem, že je to oveľa horšie.
Rasizmus sa pred pár rokmi stal témou aj v americkom profesionálnom športe. Ako sa prejavuje?
V prvom rade chcem zdôrazniť, že Afroameričania sú viac ako iba dobrí atléti. Sme ľudské bytosti tak ako každý iný. Pozerajú sa však na nás ako na cirkusantov a myslia si, že budeme robiť to, čo nám povedia. Chceme len rovnaké zaobchádzanie. Nič viac.
V NBA hrá 75 percent Afroameričanov, pritom z 30 tímov má iba osem černošského trénera. Je to rasizmus?
Nie je. Je známe, že černosi sú lepší atléti ako belosi. Basketbal však funguje na princípe rovnosti, s výnimkou jedného nešťastného výroku majiteľa Los Angeles Clippers (Donald Sterling v audionahrávke karhal svoju priateľku za to, že chodí na zápasy s Afroameričanmi a dokonca sa s nimi fotí. Najviac kritizoval legendárneho Magica Johnsona, pozn. red.), tu neexistuje žiadny problém. Avšak liga v americkom futbale (NFL) je úplne iný prípad. Ani v jednom tíme nenájdete afroamerického kouča. Ak sa aj nejaký černoch pokúsil v minulosti kúpiť tím, nikdy sa mu to nepodarilo. Biely majiteľ dostal vždy prednosť. Našťastie, v NBA to takto nefunguje.
Bol by biely Michael Jordan väčšou hviezdou?
Bárs by bol aj modrý, stále by bol Michaelom Jordanom. Nie je to o farbe pleti, ale o jeho umení, obetavosti a prínose pre basketbal. V logu NBA je však aj tak Jerry West – skvelý hráč. Beloch. Ale všetci vieme, že nebol najlepší, všakže?
Veríte v rasovú spravodlivosť?
Ak biely muž vystrieľa kostol plný Afroameričanov, dajú mu putá a vezmú ho do fastfoodu, aby sa dobre najedol (policajná hliadka po tom, ako v roku 2015 zatkla strelca Dylanna Roofa, zastavila pri reštaurácii Burger King, aby mu kúpila jedlo, pozn. red.). O treste smrti však nemôže byť ani reč. Ale keď muž tmavej pleti platí falošnou bankovkou, policajt ho zadusí kolenom. Vidíte v tom nejakú spravodlivosť? Niekdajší hráč amerického futbalu Michael Vick skončil na dva roky v base kvôlu organizovaniu psích zápasov. V poriadku. Ale policajti, ktorí v minulosti pri zásahu zabili niekoľkých černochov, nedostali toľko ani dohromady.
Američania zvyknú vravieť, že Spojené štáty sú najlepšie miesto na život. Vy si to nemyslíte?
Vôbec. V USA máte mnoho možností zlepšovať sa, ale zároveň môžete prísť o život ani neviete ako. Príbeh Georga Floyda nie je ojedinelý, deje sa to často. Nerovnosť medzi rasami tu je a obávam sa, že aj zostane. Nežijeme v slobodnej krajine. Aj preto uvažujem nad presťahovaním sa do Európy.
Mali ste negatívnu skúsenosť aj na Slovenku?
Nie, žiadnu. Na Slovensku som strávil dve sezóny, páči sa mi u vás. Za celý čas som nepocítil žiadnu krivdu. Mohol by som trénovať tím, byť manažérom, farba pleti by ma v ničom neobmedzovala. Veľmi si to vážim.