„Vrátiť by som sa mohol iba ako repatriant. Dva týždne v štátnej karanténe v Gabčíkove ma nelákajú,“ vraví špecialista na dlhé polohové preteky.
Ako prežívate týždne v izolácii?
Zvládam to celkom dobre. Mám viac-menej dovolenku, lebo sa prerušila sezóna. Škoda, že nemôžem ísť k moru či do vody, ale zatiaľ som v pohode.
Podnikli ste niečo, na čo by ste za normálnych okolností nemali čas?
Som v Sheffielde tri roky. Pred rokom a pol som si kúpil bicykel, ale až teraz som na ňom nafúkal kolesá a povozil sa po okolí. Neďaleko je krásny národný park Peak District. Čítam aj nejaké knihy, hernú konzolu som si radšej nekúpil.
Prečo?
Lebo som závislák. Hral by som, až kým by som nezbledol.
Ako vyzerá príprava plavca bez bazéna?
Rôznorodo. Pred zatváraním bazénov nám v klube umožnili, aby sme si zobrali nejaké športové náčinie. Mám expandery, kettlebell, činky či medicinbal, zapojil som aj ten spomínaný bicykel. Občas vybehnem do parku a keď nájdem hrazdu, spravím zopár zhybov.
Platí pre plavcov to isté, čo napríklad u vodných slalomárov, že bez vody to na ich tréningoch nie je ono?
Presne tak. Som síce vo forme, ale plávanie sa nedá ničím nahradiť.
Ako dlho ste už neboli vo vode?
Zhruba mesiac a pol.
Nechýba vám to?
Už aj áno, ale predtým ani nie. Rád by som si už zasúťažil a robil, čo ma baví a viem najlepšie. Na druhej strane – dobre som si oddýchol, už to bol veľmi dlhý stereotyp. Na tréningy sa mi chodilo ťažšie ako kedysi. Škoda, že je to za týchto okolností. Mne však táto situácia pomohla.
Po mentálnej či fyzickej stránke?
Telo je v poriadku. Potreboval som, aby si oddýchla hlava. Už dvanásť rokov trénujem desaťkrát týždenne. Vstávam ráno a chodím aj na poobedňajší tréning. Voľno som mal maximálne dva-tri týždne cez leto medzi sezónami a pár dní na Vianoce. Nemienim končiť kariéru, ale som veľmi rád, že som si oddýchol. Neviem sa dočkať vody. Obiehania pánov, ktorí venčia domácich miláčikov, už mám dosť.
Foto: SITA, Martin Medňanský
Je dobrou správou, že prišiel takýto reštart krátko pred olympiádou v Tokiu?
Pre mňa určite. Veci sa postupne vracajú do normálu. Na Slovensku sa uvoľňujú opatrenia, kolegovia z reprezentácie sa vracajú do vody. Čoskoro aj tu vybehneme s kamarátmi po tréningu v bazéne na kávu a potom sa možno na skok vrátim za rodinou do Bratislavy.
Neľutujete, že ste sa nevrátili zo Sheffieldu na Slovensko? Mohli ste už trénovať vo vode…
Ja som v Sheffielde makal ešte dva týždne, čo boli bazény na Slovensku zatvorené. Odchádzal som do Anglicka asi dva dni po zatvorení letísk. Vrátiť by som sa mohol iba ako repatriant. Dva týždne v štátnej karanténe v Gabčíkove ma nelákajú. V Sheffielde mám všetko, čo potrebujem. Chýbajú mi blízki, ale už toľko vydržím.
Schyľuje sa k otvoreniu bazénov aj vo Veľkej Británii?
Áno, za dva-tri týždne. Ukazuje sa však slovenský prístup – hoci je prísny – bol lepší a vyplatil sa.
Z čoho tak usudzujete?
Nakazených momentálne počítame na prstoch. Život sa na Slovensku vráti do normálu skôr ako tu. Briti sa vydali inou cestou a doplatili na to veľkým počtom obetí. Zaviedli podstatne voľnejšie opatrenia ako u nás a ešte minulý týždeň tu denne zomieralo tisíc ľudí. Iste – rozloha i počet obyvateľov je rozdielny – ale percentá nepustia. Pandémia je veľký globálny problém, ktorý Briti podcenili. Dôkaz, že nejde iba o malichernosť, ukazuje aj šport. Zrušili olympiádu či napríklad formulu jeden. To by neurobili, ani keby niekde zúrila menšia vojna.