Foto: SITA/AP
O ekonomických dopadoch koronavírusu sa ešte len špekuluje, ale športovci sú už dnes jeho obeťou. Zaregistrovali ste u nich napätie?
Samozrejme. Športovci prechádzajú niekoľkými fázami – najprv u nich prevládalo sklamanie z toho, že nemôžu súťažiť, prešli si akýmsi šokom, potom hnevom a niektorí aj agresivitou. Horšie je to však teraz – netušia, čo sa bude diať. Sami seba sa pýtajú: čo budeme robiť? Snažia sa zorientovať v neprehľadných pomeroch.
Dá sa ich situácia prirovnať k dlhodobému zraneniu?
Z psychologického hľadiska to síce nie je zlé prirovnanie, ale predsa len sú to dve odlišné veci. Rozdiel je v tom, že ak je športovec zranený, minimálne tuší, aký bude mať jeho rekonvalescencia priebeh a kedy sa vráti do súťažného diania. Teraz však nikto nepozná ďalší vývoj. Navyše, športovci dnes neriešia len otázku vlastného fungovania a zabezpečenia, ide im aj o všeobecné zdravie. Boj s vírusom sa môže zvrtnúť ktorýmkoľvek smerom a to vytvára neistotu, ktorú dnes majú všetci obyvatelia Slovenska, Európy, ale aj sveta. Športovcov nevynímajúc.
Jedným zo základných predpokladov úspešného športovca je jeho mentálna odolnosť. Súhlasíte?
Áno, to sedí. Ich prah odolnosti voči tlaku a nepriazni okolností je spravidla vyššie ako u bežnej populácie.
Znamená to, že s udalosťami dnešných dní si dokážu poradiť lepšie?
Z mojej skúsenosti – panike nepodliehajú v takej výraznej miere ako ostatná spoločnosť.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Čo človek zvláda ťažšie – nepríjemnú súčasnosť alebo obavy z budúcnosti?
Všetci prechádzame nejakými fázami. Domnievam sa, že bezprostredný pocit paniky už máme za sebou. Otázky typu, či všetci nezomrieme, či budeme mať čo jesť alebo či bude fungovať infraštruktúra, sme si už hádam položili všetci. Dnes vidíme, že to všetko zatiaľ funguje a vzhľadom na prísne opatrenia máme vírus stále pod kontrolou. V tejto chvíli sa derú do popredia otázky typu: čo ďalej? Koronavírus raz odznie, ale jeho dopady – predovšetkým ekonomické – budú veľké. Obavy sú teda na mieste. Ale aby som bol aj trošku optimista – predpokladám, že v spoločnosti sa naštartujú procesy, ktoré by mohli mať – z hľadiska všeobecnej morálky a životných hodnôt – ozdravný charakter.
Hokejisti už vedia, že sezónu dohrali, futbalisti to tušia. Sú dnes na tom najhoršie olympionici?
Bez debaty. Z pohľadu športovca, ktorý má ambíciu kvalifikovať sa do Tokia, je to mimoriadne nepríjemná situácia. Nevie, či sa pripravovať, akým spôsobom to má robiť, ako pracovať s telom v limitujúcich podmienkach, ako nastaviť psychiku. Vôbec mu nezávidím.
Foto: SITA/AP, Eugene Hoshiko
Môže sa vôbec s pocitom neistoty plnohodnotne pripravovať na maximálny výkon?
Z hľadiska objemových ukazovateľov to zrejme možné je, ale z psychického to asi nepôjde.
A čistá hlava je jeden zo základných predpokladov kvalitnej prípravy…
Presne tak. Na druhej strane – koronavírus nešarapatí iba na Slovensku. Je to celosvetová záležitosť. Všetci, ktorí koketujú s olympiádou, sú na tom rovnako.
Aké typy majú najlepšie predpoklady zvládnuť túto situáciu? Cieľavedomé, bezstarostné?
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Okrem toho, že s týmto problémom sa stretávame prvýkrát v živote, aj ľudia často reagujú na sťažené podmienky nečakane. Tí, o ktorých si myslíte, že svet je pre nich gombička, sú zrazu v zajatí paniky. Ale funguje to aj naopak. Platí však jedna zásada: čím skôr situáciu prijmeme, pochopíme ju a usporiadame si myšlienky, tým skôr sa na ňu adaptujeme.
Predsa len, Messi, Djokovič, Chára a mnohí ďalší sú veľkými lídrami, ktorí v kariére preskákali nejednu náročnú situáciu. Títo ľudia sa zrejme s obavami popasujú lepšie ako ostatní…
Určite áno. Na tlak sú zvyknutí, dolieha na nich prakticky každý deň. Okrem toho, že sú lídrami v mužstve, status osobnosti požívajú aj v rámci spoločnosti. Obrazne povedané: majú status, s ktorým sú stotožnení a ten im nedovolí panikáriť. Cítia zodpovednosť za tím aj okolie. Vravia si: kto iný, ak nie ja, má udávať správny smer? Sú ako kapitáni na lodi. Obavy síce majú, ale vedia, že ich nemôžu dávať najavo.
Foto: SITA/AP
Čo by podľa vás športovci uprednostnili – Hry v Tokiu v riadnom termíne alebo ich odklad?
V tejto chvíli už sú za ich presunutie. Chcú mať pred sebou nejaký bod a podľa neho sa zariadiť. Dnes ho majú aj nemajú, isté nie je nič. A keďže neistotu nikdy nesprevádzajú príjemné myšlienky, túžia, aby MOV čím skôr rozhodol.
Nie každý je Sagan, Chára alebo Hamšík, ktorí si v živote zarobili desiatky miliónov eur. Ako sa dnes cíti športovec, ktorý žije z mesiaca na mesiac?
Tak ako bežný človek, ktorý má úver alebo lízing. Nevie, čo bude ďalej a modlí sa, aby sa to čím skôr skončilo.
Čo by ste takýmto ľuďom poradili?
Treba žiť zo dňa na deň – ak môžete v tejto chvíli smerom k budúcnosti ovplyvniť nejaké procesy, urobte to. Športovec sám seba predáva, potrebuje sa udržiavať v kondícii, komunikovať s agentmi či s klubmi. Mal by sa tváriť tak, ako keby život bežal normálne, aby bol pripravený na rýchly návrat. Myšlienky typu: ako to bude a či bude dostatok sponzorov, nikomu nepomôžu. To isté sa týka aj bežných ľudí. Nech zamestnajú myseľ niečím produktívnym, čo im dáva nádej. Ľuďom, ktorí sú zamestnaní vo fabrikách a musia len čakať, chcem povedať, že ekonomika sa raz bude musieť naštartovať a pracovná sila bude potrebná. Možno jej hodnota klesne, závody prejdú z trojzmennej prevádzky na dvojzmennú, možno sa budeme musieť všetci uskromniť. Ale to neznamená, že prídeme o strechu nad hlavou, že prestaneme pracovať a zarábať. Život sa predsa nekončí.