Foto: Archív A. K.
Magickú vzdialenosť 42,195 km odvtedy niekoľkokrát úspešne pokorila a viackrát aj prekonala. Angeliku Kutišovú nadšenie z jedného z najdlhšie existujúcich športov motivovalo k tomu, aby napísala knihu Beh ťa zmení. Vyšla tento rok. Prostredníctvom inšpiratívnych príbehov bežcov, odovzdávania vlastných skúseností a rád v ňom propaguje zdravý životný štýl.
Mama dvoch dcér z Bernolákova však čaro aktívneho pohybu na čerstvom vzduchu objavovala postupne. Bola práve na rodičovskej dovolenke, keď za ňou prišla kamarátka, ktorá sa pripravovala na nočné preteky v Bratislave. Angeliku na druhý pokus prehovorila, aby sa pripojila k jej tréningu.
"Začalo sa to klasickou túžbou schudnúť, nešlo mi až tak o zlepšenie kondície. Spravila som však typickú začiatočnícku chybu – hneď na úvod som to prepálila. Vtedy som netušila, čo je aeróbna zóna či tepová frekvencia,“ spomína na rok 2012. Náročné zoznamovanie sa s trojkilometrovou traťou ju však neodradilo.
Foto: Archív A. K.
Moment zrodu dnes už prirodzenej zložky jej (takmer) každého dňa trval symbolicky – deväť mesiacov. "Po tomto čase som si uvedomila, že je to pre mňa to pravé. Prestala som zbytočne rozmýšľať, automaticky som si obula tenisky a išla si zabehať. Dovtedy by som pri otázke, či sa mi chce, zaváhala. Teraz sa z toho stal zvyk, samozrejmosť. Prirovnala by som to k ľuďom, ktorí sú zvyknutí raňajkovať, aj keď nepociťujú hlad. Beh sa stal mojím tretím dieťaťom,“ vysvetľuje.
So športom nezačínala od nuly, návyky získala už v detstve. Od základnej po vysokú školu sa venovala karate. Priznáva, že nerada cestuje za skupinovými cvičeniami, a aj preto pri behu vyzdvihuje najmä jeho dostupnosť:
"Žiadnu extra prípravu nepotrebujete. Môžete si v podstate obuť akékoľvek tenisky, obliecť tepláky, legíny či kraťasy a vyraziť… Je jedno, či žijete v meste alebo na dedine, stále sa dá behať. Neexistuje žiadna výhovorka, len lenivosť. Nemusíte si zháňať ďalšie vybavenie ako napríklad pri hokeji. Ten bez výstroja nemôžete hrať.“
Foto: Archív A. K.
Sliačska otvára bránu do Karpát
Angelikin tréning závisí od toho, či sa práve pripravuje na bežecké podujatie: "Ak ma nejaké čaká, trénujem systematickejšie podľa jeho náročnosti a dĺžky. Počas týždeň behám hodinu až hodinu a pol, počas víkendov dlhšie,“ hovorí. Prvý polmaratón (21,098 km) zabehla v roku 2013 ešte počas dojčenia, premiéru na dvojnásobnej trati absolvovala o rok neskôr, po pár mesiacoch od tejto méty si trúfla aj na ultramaratón (trať dlhšia ako 42,195 km, pozn.).
Jej najobľúbenejšími pretekmi sa stal Stefanik trail. Až 145-kilometrové zápolenie sa začína pri mohyle na Bradle a končí sa pri Štefánikovej soche na nábreží Dunaja v Bratislave.
"Môžete si ho zabehnúť sólo, ale aj vo dvojici či v štafetách, čím sa extrémna vzdialenosť skráti. Pri štafete je celý beh rozdelený na sedem úsekov, takže ak sa naň vydáte, pri siedmich štartoch môžete absolvovať zakaždým inú trasu. Človek spozná Karpaty. Zistí, že sa nekončia na Kačíne,“ dopĺňa s úsmevom.
Za srdcovú trasu považuje Sliačsku ulicu v bratislavskom Novom Meste. "Je to kompromis. Z môjho bydliska to nie je ďaleko a pri veľmi skorom rannom behu sa vyhnem hustej premávke. Po postupnom dvojkilometrovom stúpaní sa otvorí brána do Karpát. Bežec, ktorý pozná tamojšie cestičky, si môže zvoliť trasu podľa seba. Už sa mi podarilo zablúdiť, ale brala som to tak, že som si predĺžila okruh,“ nezaprie dobrodružnú povahu.
Foto: Archív A. K.
Angelika nemotivuje nádejných bežcov len prostredníctvom knihy, ale aj zaujímavou výzvou. Spolu s kamarátkou zorganizovali pravidelný týždenný beh v Bernolákove. "Ako termín sme si zvolili utorok o 18.30. Oznámili sme, že vyrážame od dreveného altánku a môže sa k nám hocikto pridať. Pokus vyšiel nad očakávania. Postupne sa k nám pridávali noví bežci, aj začiatočníci, a dnes je nás okolo dvadsaťpäť,“ pochvaľuje si iniciatívu.
Týmito behmi vychádzajú v ústrety všetkým. Ak treba, prechádzajú do chôdze, čo oceňujú najmä začiatočníci. Nežiadajú od nich výkony, ktoré by fyzicky nezvládli. "Tí, ktorí mali zo začiatku niekoľkodňovú svalovicu, dnes nemajú problém odbehnúť aj náročnejšie trasy bez zastavenia. Jeden z nás dokonca nedávno zvládol 57-kilometrový horský ultramaratón Malokarpatská vertikála s takmer 3000-metrovým prevýšením. Ďalšia bežkyňa sa po materstve rozhodla pripraviť sa opäť na maratón,“ teší Angeliku.
Zimná pauza? V žiadnom prípade
Blížiaca sa zima rozhodne neznamená prestávku v jej vášni: "Akurát si vezmem na pomoc bežecké mačky alebo paličky. Ľad či námraza dokážu bežcovi aj pomôcť, automaticky na nich spomalí. Viac dbá na techniku a v podstate si to ani neuvedomuje. V zime sa venujem skôr objemovej príprave, tréningu aeróbnej kapacity a vytrvalosti.“
Foto: Archív A. K.
Bežecké tenisky v priebehu roka predsa na istý čas odloží. V posledných rokoch je to koncom októbra alebo v novembri. Od všetkých športov si dá dvojtýždňové voľno. "Jeho prvá polovica je besná, je to veľmi náročné vydržať. Druhý týždeň som sa pristihla pri tom, že som sa sama seba spýtala: Behávala som vôbec? Je to nebezpečné, pretože si ľahko odvyknete od dobrého bežeckého návyku.“ Takúto formu dovolenky, no v rozsahu maximálne troch týždňov, jej odporučil aj atlét Ján Volko.
Vedie k behu aj dcéry? "Veľmi nie, ale už v mladom veku o ňom majú bohaté znalosti, ja som ich nadobudla omnoho neskôr. Celkovo v športe sú uvedomelejšie. Mladšia cvičí gymnastiku a chodí na street dance, predtým plávala. Staršia začínala športovou gymnastikou, venovala sa tancu, detskému crossfitu, ale najviac jej učaroval pole dance,“ vymenúva široké spektrum záľub.
Pri tejto téme sa debata automaticky posunie k znižujúcej sa pohybovej aktivite detí v školách, ale aj mimo nich.
"Telesná výchova je slabá, ale na rovnakej úrovni a tiež približne dvakrát do týždňa, ako to bolo pred rokmi alebo generáciami. My sme však vyrastali za iných okolností. V našich životoch neboli technológie, viac času sme trávili vonku a športovali nielen na telocviku. Najväčším vzorom sú rodičia, ak deti nevedú k pohybu, nemajú ho.
Foto: Archív A. K.
Nemusíte ich extra vychovávať, stačí pri nich pekne žiť. Platí to aj pre šport. Systém sa mal prispôsobiť dobe, trendom. O tejto téme treba viac hovoriť. Pohyb a celkovo zdravý životný štýl tvorí vysoké percento zdravia, netýka sa to len obezity a cukrovky, ale aj onkologických ochorení,“ upozorňuje Kutišová, ktorá je aj nutričnou poradkyňou a spoluautorkou knihy Nesladím (2017).
Len sa zdvihnúť a ísť
Konkrétne bežecké plány či sny nemá. "Preteky nechávam na spontánny výber. Rada by som zabehla minimálne jedenkrát do roka maratón, raz-dvakrát lesný ultrabeh, kde som sama so sebou. Mojou motiváciou nie je čas, rýchlosť a dokonca ani snaha dôjsť do cieľa, ale byť v lese a behať. Stačí mi samotný priebeh, chcem si užívať momenty. Úplne by mi postačilo, keby som to dokázala takto potiahnuť do deväťdesiatky,“ usmieva sa pri tejto predstave.
Kto motivuje motivátorku? „Najviac zrejme bežci z mojej knihy. Všetci sú z môjho okolia, nefigurujú v historických tabuľkách, preto sú ešte vzácnejší. Ide o obyčajných ľudí, ani jeden z nich nie je bežecký profesionál. Pri písaní som túžila trochu rozhýbať ľudí, verím, že sa mi to podarilo. Ide o varovný prst, že sa treba hýbať. Dá sa to. Nemusíte mať na to žiadne vlohy, predispozície či predpoklady. Treba sa len zdvihnúť a ísť,“ pokračuje.
Foto: Archív A. K.
Svoju knihu pomenovala Beh ťa zmení. Zmenil v niečom autorku? "Vďaka nemu si viem nájsť čas na to, čo chcem. Keď mi niečo stojí za to, aby som si natiahla budík na veľmi skorú hodinu, neváham a urobím to. Zlepšilo sa mi plánovanie času. Keď človek začne behať, vie, že sa zmenil. Definícia je ťažká, ale skúsim dať príklad – keď ešte nemáte dieťa, predstavujete si, aké to bude, keď vám pribudne do rodiny. Keď ten moment príde, celý život sa vám zmení, ale neviete presne vysvetliť ako. Všetko je krajšie, lepšie, ale neobjasníte to. Aj dieťa prináša rôzne sínusoidy, dokážete sa rozčúliť, ale nakoniec zvíťazí fakt, že ho milujete.“
Bežecká motivácia podľa Angeliky Kutišovej
- Začať behať je super, ale ešte to nie je výhra. Musíte pokračovať a vydržať. Až po čase to začne dávať zmysel. Pohyb sa stane návykom, ktorý si treba pestovať. Ako to dieťa.
- Menej je niekedy viac, pomaly ďalej zájdeš. Tieto klišé treba pripomínať. Prvé mesiace má človek obrovskú silu a energiu, neverí tomu, že to tak nebude stále, že môže nastať kríza, zranenie či vyhorenie. Stále pridáva a zanedbáva regeneráciu, striedanie intenzity, vzdialenosti. Treba začať pomalšie, aj s menšou dávkou vzdialeností, aké reálne dokáže zdolať.
- Človek si urobí čas na všetko, čo chce. To si musí uvedomiť každý z nás. Všetko je o prioritách.