Dosiahol už zopár pozoruhodných výsledkov vo Svetovom pohári. Na konte mal aj medailu z majstrovstiev sveta seniorov 1995 v Nottinghame. S Michalom Martikánom musel každý rátať už v jeho tínedžerských rokoch.
Slovenský olympijský poklad piplal na divokej vode jeho otec Jozef, bývalý slalomár, reprezentant. Ich filozofia bola odmalička jasná. Postaviť veľké majstrovstvo najmä na perfektnej technike. „Sila už príde sama,“ vraveli.
Lenže aby sa z veľkého talentu stal aj veľký šampión, to je dlhá a komplikovaná cesta. V jeho prípade akoby to neplatilo. Po indiánskej rieke Ocoee priplávalo zlato. Prvé v ére samostatného Slovenska. A Michal Martikán mal v ten deň sladkých sedemnásť rokov dva mesiace a deväť dní.
Gymnazista triumfoval bravúrnou druhou jazdou. Obe zvládol majstrovsky, bez trestných sekúnd, ale v druhej bol ešte výrazne rýchlejší. Tamojší komentátori písali, že medzi dospelými je ešte chlapec, ale pádluje ako veľký majster.
Na to by talent nestačil. Za tým sa skrývala ohromná cieľavedomosť, nepoddajnosť, perfekcionizmus. Cit i rýchlosť v ruke. A najmä tvrdý tréning. Vek vôbec nerozhodoval.
Za ním zostali skúsení borci. Striebro získal Čech Lukáš Pollert, ten istý svojský chlapík, ktorý štyri roky pred tým bral na olympiáde v Barcelone zlato ešte vo farbách Československa. A s bronzom sa musel uspokojiť Francúz Patrice Estanguet. To priezvisko potom trochu Michala mátalo. Áno, bol to starší brat supertalentu Tonyho, ktorého zlatá éra iba čakala – vybojoval v singlkanoe tri najcennejšie medaily a spôsobil Martikánovo dlhé čakanie na ďalší olympijský triumf.
Foto: SITA
S Tonym, ktorý je len o rok starší, sa stretávali dlhé roky na všetkých významných podujatiach. O štyri roky v Sydney ho odsunul na strieborný stupienok.
Ale potom prišli Atény 2004 a zdalo sa, že si miesta vymenia. Martikán sa už tešil z druhého zlata, ale po francúzskom proteste mu rozhodcovia udelili dvojsekundový trest a na prvé miesto sa vyhupol Estanguet. Nijaký videozáznam nepotvrdil Martikánov dotyk na nešťastnej bránke číslo sedem…
Slovák musel prehltnúť prehru, na stupni si prevzal „len“ striebro a pocit nespravodlivosti v ňom zostal. A nebol sám. Mnohí z brandže boli presvedčení, že ho o zlato obrali rozhodcovia. O hlúpych dvanásť stotín sekundy…
Až 12. augusta 2008 v Šun-ťi sa tešil z druhého zlata. Estanguet, ktorý ho dva razy zdolal, na pekinských Hrách vybuchol a nepostúpil do finále (tretie zlato na neho čakalo až v Londýne). „Po skúsenostiach z Atén som si chvíľu počkal. Až keď mi zavesili na krk medailu, prepukla ozajstná radosť,“ vravel vtedy Martikán.
Odvtedy, čo vstúpil na svetovú scénu a stal sa stálicou, ktorá z každého šampionátu vozí so železnou pravidelnosťou medaily, pretieklo jeho rodným kanálom v Liptovskom Mikuláši veľa vody. Oženil sa, s manželkou Lenkou majú dcéry Emmu a Tamaru a s nimi najradšej trávi voľný čas.
Ale aj po dvadsiatich dvoch rokoch od prvého olympijského triumfu zostal maximalista, ktorý túži po veľkých víťazstvách. Pred štyridsiatkou sníva o Tokiu 2020. Stal by sa prvým Slovákom, ktorý by štartoval na olympiáde aj šiesty raz.
Nepovažuje to za nereálne. On najlepšie vie, že vek nerozhoduje…