Týmito slovami okomentoval najslávnejšie sekundy svojej bohatej kariéry. Keď sa v vráti o tridsať rokov dozadu – k najpamätnejšiemu momentu – zasmeje sa. „Lepšie by bolo, keby som mal tých tridsať rokov ja,“ zasmial sa Jozef Pribilinec.
V nedeľu uplynuli presne tri dekády od jeho famózneho finišu na olympiáde v Soule 1988. Rodák z Kremnice získal v chôdzi na 20 kilometrov zlatú medailu. Na sobotňajšom galavečere k 25. výročiu Slovenského olympijského výboru si túto milú udalosť pripomenul s ďalšími legendami slovenského i československého športu.
„Všetko je stále také živé. Mám len tie najkrajšie spomienky. Nenájdem jediné negatívum. Vďaka víťazstvu som získal nadhľad. Keď prídete do cieľa, neviete, čo skôr. Nedá sa to opísať úplne presne, musíte to zažiť. U mňa to bol veľký mix maximálnych pocitov. Totálnej únavy, šťastia, radosti, satisfakcie,“ spomína.
Keby mal možnosť, vybral by sa po športovej ceste znova. „Neváhal by som ani sekundu,“ hovoril presvedčivo. Šport mu okrem večnej slávy dal množstvo zážitkov, cenných víťazstiev i medailí.
To všetko je však podľa Pribilinca až druhoradé.
„Človek nerobí šport len pre seba. Okrem toho, že rastie fyzicky, psychicky či esteticky, obetuje sa pre publikum. Odmenou pre športovca je jeho potlesk. Až potom potľapkávanie po pleci, výhry či medaily. Fanúšikovia to s vami prežívajú. Sú zapálení, niekedy až príliš,“ znova sa usmeje.
Aj v 58 rokoch pravidelne chodí niekoľko kilometrov. Po polročnom intenzívnom tréningu by si trúfol aj na chodeckú dvadsiatku. S akým časom by prišiel do cieľa?
„Asi dvojnásobným ako v Soule,“ srší vtipom. „Chcem sa trochu hýbať. Cítiť, že sa zlepšujem. Robím to len z akejsi pasie a pre moje zdravie. Aby som úplne nezdrevenel,“ zakončí sériu bonmotov Pribilinec.