V Tokiu sa totiž premiérovo pod piatimi kruhmi predstaví aj skejtbording, ktorému sa od malička úspešne venuje.
„Môj hlavný cieľ je prebojovať sa na olympiádu. Nebude to jednoduché, ale mám triky, s ktorými by som si mal vyjazdiť miestenku. Priniesť z Tokia medailu by bolo úžasné,“ tvrdí jediný slovenský profesionálny skejtbordista.
Ako ste sa dostali k skejtbordingu?
Jazdiť som začal v šiestich rokoch. Dedko nám vtedy kúpil hru Tony Hawk's Pro Skater 2 na PlayStation a následne sme si s bratom zaobstarali prvý skejtboard. Vznikla menšia partička na sídlisku, začali sme spoločne jazdiť, skúšať rôzne veci a zdolávať prvé prekážky. Skejtu sa venujem už 18 rokov.
Od samého začiatku vás to na doske bavilo viac ako pri PlayStation?
Zo začiatku určite nie. Na playku sa dali poľahky robiť rôzne triky, ale v reále bolo všetko veľmi náročné. Trvalo dlho, kým sme pochopili, ako máme vôbec jazdiť a robiť aspoň tie najjednoduchšie triky. Postupne ma to však neskutočne chytilo.
Odkiaľ ste brali inšpiráciu pri trikoch?
Keďže to bolo v roku 2000, nemali sme počítače a youtube ešte nefungoval, snažili sme sa triky len odpozerať z hry, ktorú sme dostali od dedka. Skúšali sme, čo sa vonku spraviť dá a čo nie. Postupom času sa stal našim hlavným zdrojom inšpirácie práve youtube.
Kde ste jazdili?
Začínali sme na basketbalovom ihrisku na sídlisku, kde sme si postavili jednoduché prekážky. V tom čase ešte v Košiciach nebol žiaden skejtpark. Prvý nám postavili o dva roky neskôr, takže sme sa presunuli tam.
Čo ste sa naučili za prvé dva roky?
Stihol som len základy – pretočenie skejtu, kickflip, rôzne otočky a prvé slajdy. V skateparku nás už čakali náročnejšie prekážky ako U-rampa či pyramídy. Bolo to podstatne zaujímavejšie.
Nehnevali sa rodičia na dedka, že vás pritiahol k takémuto športu?
Zo začiatku veru nemali veľkú radosť. Mamina mi zakazovala skejtovať, ale keď prišli prvé úspechy, začali to doma brať inak. Boli najmä radi, že máme záľubu, ktorej sa venujeme naplno a nerobíme žiadne vonku hlúposti. Začali nás plne podporovať. Brat už teraz jazdí málo. Rieši skôr veci okolo – natáčanie, fotenie a biznis – a je aj šéfom skejtbordingu na Slovensku.
Kedy ste dosiahli prvé úspechy?
V rokoch 2003 a 2004 na lokálnych pretekoch do 15 rokov. No nebolo to tak, že by som prišiel na preteky a hneď vyhral prvé miesto. Na prvé víťazstvo som si musel počkať. Pravidelne som začal víťaziť v rokoch 2005 až 2009. Medzi mládežníkmi sa jazdilo bez finančných odmien, tie pribudli až v kategórii nad 15 rokov.
Pamätáte si prvú finančnú výhru?
Jasné, v roku 2008. Na majstrovstvách Slovenska na vtedy prvom celom vybetónovanom skejtparku v Košiciach som skončil druhý. Bol to pre mňa megaúspech a dostal som 6000 slovenských korún. Boli to krásne peniaze a práve vtedy sa celá moja kariéra rozbehla.
Za odmenu ste si hneď kúpili nový skejtbord?
Nie, už v tom čase som mal nejakých sponzorov. Dostal som niekoľko skejtov na sezónu, ktoré mi stačili. Nový som nepotreboval. Aj tak som však peniažky vrazil späť do svojej záľuby. Do cestovania na preteky.
Ako sa vám podarilo získať sponzorov?
Jasné, že išlo najmä o firmy vyrábajúce skejtbordy či oblečenie pre nás. Mal som nejaké prvé úspechy, točili sme rôzne videá v uliciach či skejtparku a posielali ich firmám. Niektoré zaujali a mali záujem o spoluprácu.
Už vtedy ste brali skejtbording ako šport či skôr životný štýl?
Životný štýl. Robil som, čo ma bavilo. Ako šport som ho začal vnímať, až keď som začal cestovať na európske súťaže v roku 2013. Vtedy som mal dvadsať. Povedal som si, že skejtbording by ma mohol aj živiť a že sa o to pokúsim. Zimu som strávil v Los Angeles, sponzori ma zobrali na prvé európske súťaže, kam som predtým nechodil. Vyjazdil som pekné odmeny, súťažil som každý víkend a začal som všetko brať úplne inak. Na preteky som sa pripravoval a stal sa zo mňa ozajstný športovec. Je super, že robím, čo ma baví a živím sa tým.
Rodičia s tým nemali problém?
Doma sme o tom ani veľmi nedebatovali. Všetci videli a chápali, že ma to naozaj baví a podporovali ma. Samozrejme, popri skejtbordingu som naďalej študoval. Absolvoval som Vysokú školu bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Tri roky som absolvoval normálne a potom som školu dokončil externou formou. Naši ma nútili do vzdelania, aby som mal zadné vrátka. Sám som si nebol istý, či budem stíhať jazdiť aj študovať.
Predpokladám, že to bolo dobré rozhodnutie.
Jednoznačne. Mám diplom, čo sa mi raz môže zísť. Som rád, že to vyšlo. Navyše, študentské časy boli najkrajšie (smiech).
Ako funguje skejtbording na Slovensku?
Keď sme sa stali olympijským športom, rozbehlo sa to aj u nás. Predtým príliš nefungovali nejaké kluby, no už ich máme a zaradili sme sa pod Slovenský rýchlokorčuliarsky zväz. Organizuje sa oficiálny Slovenský pohár, všetko je profesionálnejšie.
Prečo patríte práve pod rýchlokorčuliarov?
Tak to funguje všade vo svete. Rýchlokorčuľovanie si pre rokmi zobralo pod seba skejtboarding aj všetky ďalšie kolieskové športy.
Vyskúšali ste si už rýchlokorčuľovanie?
To veru nie (smiech).
Reprezentujete nejaký klub doma či vo svete?
Na medzinárodných súťažiach jazdím sám za seba. Len občas ma na nejaké preteky vyšle niektorý sponzor. Zväčša však cestujem a všetko si organizujem sám. Momentálne mi pomáha aj Športové centrum polície, od ktorého mám polovičný úväzok a prispieva mi na cestovanie. Skejtbordingom sa živím, takže to funguje dobre. Väčšina partnerov je pri mne už dlho, ale občas sa objaví aj nejaký nový.
Kto sa vám stará o letenky, ubytovanie a podobné záležitosti?
Mám jedného kamaráta, ktorý mi vybavuje letenky, ale niekedy si ich riešim aj sám. Nemám s tým problém.
Máte doma konkurenciu?
Zatiaľ som jediný, kto sa zúčastňuje na európskych súťažiach. Sú tu síce šikovní chalani, ale ešte len začínajú cestovať. Niektorí natáčajú videá a ostatní sú zatiaľ amatéri.
Baví vás viac súťaženie alebo natáčanie?
Aj jedno aj druhé. Posledné roky sa však viac venujem súťaženiu. Na videá mám čas až po sezóne. Naposledy som mal voľno až v decembri a januári. Jazdiť sa totiž dá celý rok. Keď nie u nás, môžete ísť za teplom do zahraničia.
Koľko vás stojí sezóna?
Vlaňajšia ma stála 15 tisíc eur. Nie je to extrémne veľa, viacero súťaží je totiž na pozvánky, kde nám zaplatia ubytovanie aj dopravu. Skejtbording nie je ako snoubording, kde sú náklady niekoľkonásobne vyššie. Skejtbordy dostávam od partnerov a oblečenie tiež. Potrebujem už len kvalitný skejtpark, kde môžem trénovať. Náklady mám v podstate len na cestovanie.
Na ktoré svoje výsledky ste najviac hrdý?
Minulý rok som skončil tretí v celkovom hodnotení Svetového pohára, vyhral som preteky v Moskve, Beroune a Tokiu. Tento rok som bol už dvakrát druhý a zvíťazil som v Paríži, na jedných z najťažších pretekov seriálu.
Dá sa na podujatia Svetového pohára dobre zarobiť?
Za celkové poradie v SP odmeny nie sú, ale na pretekoch sú vždy prize money. Všade je to iné, raz si môžete zarobiť 3000, inokedy aj 6000 eur. Záleží to od sponzorov jednotlivých pretekov.
Foto: archív RT
Aký máte najbližší športový cieľ?
Nikdy predtým by mi to nenapadlo, ale odkedy sme sa stali olympijským športom, veľmi si chcem zajazdiť na olympiáde.
Viete odhadnúť svoje šance?
Bude tam iba 20 pretekárov z celého sveta, štyria z každého kontinentu. Kvalifikácia sa začne tohtoročnými majstrovstvami sveta v Číne a bude pokračovať celý ďalší rok. Nebude ľahké dostať sa do Tokia. Ak mi však budú vychádzať triky, ktoré viem, malo by to vyjsť Posledné roky sa držím v najlepšej svetovej štvorke, takže do top štvorice Európanov by som sa dostať mal.
Na čo by ste si mohli trúfať v Tokiu?
Ak sa mi podarí prejsť kvalifikáciou, budem snívať o medaile. Samozrejme, už samotná účasť na olympiáde bude veľká vec a úspech.
V USA sú populárne najmä X Games. Zúčastňujú sa všetci najlepší americkí jazdci aj v pretekoch Svetového pohára?
Áno, poznám ich všetkých. Tiež však budú na olympiáde len štyria. V USA majú X Games aj ďalšie iné pozývacie súťaže, ale z Európy tam nikoho nevolajú, je to len pre ich jazdcov. Bolo by úžasné raz sa predstaviť na X Games. Trúfol by som si na to, ale z vlastných skúseností viem, že je to nereálne. O to viac sa sústreďujem na olympiádu.
Máte nejaký skejtbordový vzor? Je ním práve Tony Hawk, podľa ktorého sa volal hra, pri ktorej ste začínali?
Hawk jazdil na U-rampe a ja v skejtparkoch, takže on nie. Najviac sa mi páči Nyjah Huston.
Dajú sa ešte vymyslieť nové triky alebo len opakujete, čo už niekto urobil?
Všetko už bolo vymyslené, ale stále môžete kombinovať rôzne veci, o ktoré sa iní nepokúšajú. Niektoré kombinácie možno ešte neurobil nik na svete. Mám pár trikov, ktoré zvláda málo ľudí, čo je moja výhoda. Aj vďaka nim sa mi darí dosahovať dobré výsledky.
Ako prebiehajú vaše súťaže?
Nie každá je hodnotená rovnakým spôsobom. Buď máme minútové jazdy, počas ktorých máte predviesť, čo dokážete, alebo sú na pľaci traja jazdci súčasne a majú tri minúty čas. Býva aj súťaž best trick, kde máte päť pokusov ukázať najlepší trik, pričom sa hodnotia tri najviac vydarené. Vždy je to iné, niekedy treba ísť na istotu, aby ste nespadli, často však treba aj riskovať.
Je skejtbording nebezpečný šport?
Ťažko povedať. Skôr si myslím, že nie. Z vážnejších zranení som mal dvakrát zlomenú navikulárku v zápästí, raz mi ju museli aj operovať. Tento rok som mal ešte otvorenú tržnú ranu na píšťale, čo museli tiež operovať. Okrem toho už len nejaké odrazené päty, vyvrtnuté členky a odreniny, to je však normálne.
Znamená to, že pri skejtbordingu padáte málo?
To nie, padáme dosť. Patrí to k tomu, ale treba aj vedieť padať. Ako vravím, u mňa na pády doplatilo len zápästie. Na rozdiel od pretekárov na U-rampe, my nenosíme počas súťaží prilbu ani žiadne špeciálne výstuže či chrániče.
Venujete sa aj iným extrémnym športom?
Počas sezóny chodím len plávať a do posilňovne. Rád si však zajazdím na snouborde, ak je na to čas. Kedysi som jazdil aj v snowparkoch. Ovládam nejaké triky, ale vždy som to robil len rekreačne.