„Do večnosti odišiel vzácny človek, vynikajúci pedagóg, telovýchovný praktik, rozhľadený a medzinárodne uznávaný a rešpektovaný funkcionár. Stal sa učiteľom učiteľov telesnej výchovy, vychoval niekoľko generácií telocvikárov. Výrazne ovplyvnil aj mňa,“ podotkol predchádzajúci prezident Slovenského olympijského výboru.
Spomeniete si na prvé stretnutie s vaším starším kolegom?
Registroval som ho od mojich študentských čias – od roku 1967. On ma vytiahol do pôsobenia v telovýchovnom hnutí. Mal široký záber, zaoberal sa aj talentovanou mládežou. Jeho zásluhou vznikli športové gymnáziá, športové triedy i tréningové strediská mládeže – to boli takpovediac jeho deti. Na týchto témach sme neraz pracovali spoločne. Vždy zdôrazňoval, že výber a príprava talentov musí ísť súbežne so vzdelávaním a výchovou. Veľa som sa od neho naučil – aj v športovej diplomacii.
Ku ktorému športu mal najbližšie – ak možno vybrať jeden?
Mladosť prežil v ťažkých časoch, ako vysokoškolský študent sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Bol všestranný, zaujímal sa o všetky športy, no najbližšie mu bolo plávanie, viedol aj katedru plávania na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu. Výdatne mu konkurovalo lyžovanie a kanoistika. Významné bolo i jeho dlhoročné pôsobenie v Medzinárodnom olympijskom výbore. Stal sa prvým Slovákom, ktorý bol jeho členom. Dostal sa doň aj preto, že vo vtedajšom Československu patril medzi najschopnejších športových funkcionárov v tom najlepšom zmysle slova.
Akú úlohu zohral pri vzniku Slovenského olympijského výboru?
Kľúčovú. Prirodzene sa stal jeho prvým prezidentom, svoje bohaté skúsenosti využil pri formovaní nového subjektu. Ako všeobecne uznávaná osobnosť sa zaslúžil o etablovanie Slovenského olympijského výboru v domácom i medzinárodnom kontexte. Mal blízky vzťah s vtedajším prezidentom MOV Juanom Antoniom Samaranchom. Zásluhou pána profesora viackrát navštívil Slovensko, čo dvíhalo našu prestíž.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Veľa sa hovorilo o tom, že Vysoké Tatry mali blízko k organizovaniu zimnej olympiády v roku 1984. Prečo to nevyšlo?
Vladimír Černušák mal významný podiel na tom, že majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970 sa konali vo Vysokých Tatrách. Organizačne i športovo prebehli úspešne, medzinárodný ohlas bol priaznivý. Preto sa začalo uvažovať o kandidatúre regiónu Vysokých Tatier na usporiadanie ZOH v roku 1984. Bolo to reálne, no zamrzlo to v Prahe, hry napokon dostalo Sarajevo.
Ako by ste charakterizovali vášho predchodcu na poste šéfa SOV po ľudskej stránke?
Ako veľmi pokojného, rozvážneho a múdreho človeka. Za 45 rokov, čo sme sa poznali, som ho videl len raz rozčúleného. Bolo to pred zjazdom Slovenského ústredného výboru ČSZTV, keď jeho pracovníci niečo nesplnili. On bol ten, ktorý ma prehovoril, aby som sa po ňom uchádzal o post prezidenta Slovenského olympijského výboru. Aj vo vysokom veku, keď už mal zdravotné problémy, sa živo zaujímal o dianie v MOV i SOV. Veľmi si vážim, že som mohol úzko spolupracovať s takýmto výnimočným človekom, pre ktorého bol šport srdcovou záležitosťou.