Foto: Facebook Jessicy Triebeľovej
Nič z toho sa však nestane, lebo pod rukavicami a helmou je skryté veľmi milé dievča. Má v sebe veľa pokory a ešte viac talentu. Súperkám naháňa strach. Ani nie tak silou – ktorá jej pochopiteľne nechýba – ale technicky veľmi vyspelým boxom. Tá ju oddeľuje od priemeru a priniesla jej už mnoho cenných triumfov. A ďalšie ju určite ešte len čakajú.
Rukavice nosila od detstva
Na manuálnu prácu, typickú pre Oravu, je milionársky šport ešte v plienkach. Pred niekoľkými rokmi však nemyslela ani na ne. V hornatej oblasti blízko poľských hraníc sa o boxe vedelo maximálne z televízie. A krčmových bitiek. Tam však hrá prím skôr alkohol a skepsa ako tréning a úspech v svetovom meradle. Túžba a oduševnenie jedného muža v obci Klin mení tvár oravského i slovenského boxu.
Vo viac ako dvojtisícovej obci, nad ktorou drží ochrannú ruku dominantná, takmer desaťmetrová socha Ježiša Krista, asi nejestvuje človek, ktorý by nepoznal boxerský klub Petra Triebeľa. Vznikol na kolene – v kultúrnom dome. K rebrinám pribudli vrecia, okolo nich postupne vyrástli ringy a čo najprofesionálnejšie zázemie. V nich rastú mnohé talenty. Velí im európska suverénka.
„Trénujem asi šesť rokov, boxerské rukavice som však mala vedľa seba už od mala. Otec tiež kedysi boxoval. S bratom Alexom nás viedol k boxu už od útleho detstva. Postupne sme začali spolu trénovať. Neskôr otec postavil telocvičňu, kde sme začali tréningy brať viac vážne," začína rozprávanie 16-ročná pästiarka. Hovorí pokojne, veľakrát sa na jej tvári objaví úsmev. Medzi laná v boxerskom ringu sa postupne dostali všetci traja jej súrodenci – Peter, Alica i Alex. Posledný už taktiež pravidelne zbiera národné tituly. Situácia v slovenskom boxe však nie je ideálna.
„Na republikovom šampionáte nemáme s kým boxovať. Naposledy sme sa tam stretli tri – a to som bola v podstatne vyššej váhovej kategórii. Ak chceme súperov, musíme ísť do zahraničia alebo ich pozvať na turnaj k nám, do Klina. Tento rok v júni to bol tretí ročník. Stáva sa, že sa tu predstaví okolo 200 boxerov z 20 krajín vo všetkých kategóriách," ozrejmí.
Z nulových ambícií vyšlo zlato
Bolo jasné, že ak chce Triebeľová so svojím talentom preraziť, musí pravidelne chodiť do zahraničia. Enormné úsilie rodičov i ústretovosť v škole jej dovolili pravidelne chodiť na sústredenia. Navštevuje najmä Ukrajinu, vlani však bola aj na exotickej Kube.
Po nej cestovala na nedávno skončený európsky šampionát v Sofii s minimálnymi cieľmi. „Mám nulové ambície. Chcem ísť od začiatku a skromne, nie s nálepkou som európska šampiónka, že som najlepšia."
I tu sa preukazuje jej rozvaha a pokora. Do bulharskej metropoly išla v pozícii obhajkyne zlatej medaily z Ordu. Ovládla tam kategóriu do 54 kilogramov. Nechcela na seba vytvárať tlak veľkohubými vyhláseniami. Vyplatilo sa.
Šampionát v tureckom meste bol jej prvým veľkým podujatím. Mesiace prípravy – dva veľmi intenzívnej – sa prejavili. Nulové skúsenosti s vypätými zápasmi jej výkony vôbec nepoznačili. Triebeľová si vypočula slovenskú hymnu, na najvyšší stupeň sa dostala suverénnym spôsobom.
„Nebola som v Ordu nervózna. Bola som dobre pripravená. Keď mi rozhodca vo finálovom ringu zdvihol ruku nad hlavu, nechcela som tomu ani uveriť. Bol to fantastický pocit. Tešila som sa z toho, čo som dokázala," zaspomínala si na víťazný september 2016.
Historické víťazstvo si o niekoľko mesiacov zopakovala. Ani v Sofii – kde už boxovala v kategórii do 57 kg – nenašla v kategórii mladšieho dorastu premožiteľku. Ba dokonca ani súperku, ktorá by ju výraznejšie dostala pod tlak. Vyhrala jednoznačne.
„V Sofii bola väčšia konkurencia ako pred rokom. Celkovo nás bolo v mojej váhe trinásť, čo nie je zlé číslo. Absolvovala som štyri zápasy. Najťažší bol finálový s Fínkou Vilmou Viitanenovou. Boxovali sme proti sebe už trikrát, tiež má opačné garde (pravá ruka vpredu, pozn.) ako ja. Je jednou z najlepších v našej kategórii," vracia sa k nedávnemu úspechu. Zlato získala po víťazstve 4:1.
Na šampionát však išla v inej úlohe – favoritky a obhajkyne titulu. Nezväzovalo jej to ruky a nohy?
„Tlak som cítila iba na začiatku. Keď som si po víťaznom štvrťfinále vybojovala istotu medaily, opadlo to zo mňa. Pred finále som bola úplne uvoľnená. Je úžasné, že som obhájila titul majsterky Európy. Roky driny v tréningu a obetovania sa mi vyplatili. Musela som sa zrieknuť večerných vychádzok s kamarátmi či koncoročných školských výletov. Stálo to však za to," hovorí presvedčivo.
Naložila niekoľkým chlapcom
Otec Peter prirovnal jej úspech k pomyselnému víťazstvu Kene na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji. „Ani tam vraj nie sú ľadové plochy. A na Slovensku zasa neexistuje ženský box," vravel bezprostredne po ďalšej víťaznej etude svojej dcéry. Aj napriek tomu Triebeľová nemá na starom kontinente konkurenciu. Čo sú jej najväčšie výhody?
„Veľa z mojich súperiek sa vie iba biť. Ja som viac technická a snažím sa byť v ringu pohyblivejšia. Mám výhodu aj v tom, že sa boxu venujem dlhšie ako moje súperky, ktoré začali nedávno. Pomohol mi aj ukrajinský tréner Kupriyan Hulej, lebo otec nemá čas na všetko. Bez kouča by sme to nezvládli. Veľmi mi pomáha," predstavuje nového člena neveľkého, ale úspešného „Triebeľ tímu".
Mladučká šampiónka však nezabúda ani na svoje muchy a dôležitosť ich eliminácie.
„Mám ešte veľa rezerv, musím pracovať na viacerých chybách. Snažím sa viac sa dostávať súperkám za chrbát a pracovať trupom. Chcem sa stále zdokonaľovať a hlavne nestagnovať. Je dôležité, aby som sa posúvala vpred," hovorí rozumne.
Frajera zatiaľ nemá, ale chlapci to budú mať ťažké. Nie je prekvapením, že Jessica v ringu už naložila viacerým. Údery – na telo i ego – od sympatickej plavovlásky neznášali najlepšie.
„Som pokojný typ človeka. Viem sa krotiť. Niekedy ma vie nahnevať, keď niekto neboxuje férovo. Stáva sa mi to najmä s chlapcami, pár z nich som už vybila a veľmi sa im to nepáčilo," smeje sa študentka Strednej odbornej školy v Námestove. Kvôli vyťaženosti má individuálny študijný plán.
Radšej box ako počítače
Po víťaznej Sofii ju doma čakalo vrelé prijatie v kruhu veľkej rodiny a blízkych. Niekoľko desiatok známych sa stretlo okolo stola s veľavravným nápisom – Vitaj, zlatá Jessica! „Bolo to veľmi príjemné. Prekvapili a potešili ma. Som im vďačná za podporu."
Nie všetci však tvrdý šport krehkej dievčine kvitujú. „Rodina ma podporuje, i keď babkám i mame sa box veľmi nepáči. Pomaly si na to zvykajú. Mamina je rada, že aspoň nesedíme doma za počítačmi a hľadáme si nejaké iné aktívne záľuby," prezrádza pikošku zo súkromia. A vzápätí pridáva ďalšiu.
„Kedysi som hrávala na heligónke. Začínala som s ňou ešte skôr ako s boxom, asi keď som mala osem rokov. Otec nás k nej priviedol aj s bratom Alexom, ale postupne nás viac chytil box a heligónka mu ustúpila. Už veľmi nehrávam, nebaví ma to toľko, ako kedysi."
Momentálne si Jessica užíva dvojtýždňové prázdniny. Kým jej rovesníci a rovesníčky behajú po rozsiahlych poliach a lúkach, ona si trochu oddýchne. S kamarátkami v kaviarni, s koňmi jazdou naprieč oravskou prírodou. Po náročnej príprave si potrebuje odfúknuť. Potom však znovu prepne do tréningového módu a začne sa pripravovať na ďalšie veľké podujatie.
„Od septembra začneme s prípravou, dovtedy sa budem udržiavať v kondícii. Absolvujeme rôzne sústredenia i turnaje. Najbližší vrchol ma čaká budúci rok. Začiatkom októbra sú olympijské hry mládeže v Buenos Aires, tam by som sa chcela kvalifikovať. Je to pre mňa veľká výzva, pretože prechádzam do kategórie staršieho dorastu (17–18 rokov, pozn.) Zvládli to viaceré dievčatá, zvládnem to aj ja," vraví odhodlane.
Triebeľová vie, že iba náročnou drinou si môže splniť veľký sen. Trénuje dvojfázovo, pláva, chodí do posilňovne, bicykluje. Nemá rada behanie, nebaví ju. „Bez kondície sa však nedá uspieť, preto sa musím prekonať."
Supertalent slovenského i európskeho ženského boxu má od roku 2016 v srdci veľkú túžbu. Chcela by sa v Tokiu 2020 postaviť do olympijského ringu.
„Tokio je veľkou motiváciou, je mojím snom tam súťažiť. Musím však ísť postupnými krokmi. Čakajú ma ešte olympijské hry mládeže v roku 2018 i majstrovstvá sveta," priznáva Triebeľová. Je však otázne, či si sympatická boxerka oblečie slovenský dres. Na stole má totiž podľa otca Petra návrh od azerbajdžanskej boxerskej federácie. Krajina s bohatou tradíciou v tomto športe má záujem, aby ju Triebeľová reprezentovala. Ako dvojnásobná európska šampiónka má akiste veľkú cenu. Ponúkajú jej pravidelný mesačný príjem či hradenie sústredení a trénera.
Preváži ekonomický aspekt alebo patriotizmus?
Nech bude rozuzlenie neľahkej situácie akékoľvek, treba sympatickej Oravčanke držať palce. Má potenciál – v rukách i hlave – aby v japonskej metropole znela na počesť jej veľkého víťazstva hymna. Ostáva zbožným prianím, že sa pod piatimi kruhmi ozve Nad Tatrou sa blýska…