Foto: SHBU
Tridsaťtriročný útočník Milan Rampáček zvíťazil v ankete Slovenskej hokejbalovej únie s desaťbodovým náskokom pred Borisom Oravcom z Kežmarku, tretí skončil brankár Stanislav Petrík.
„Z víťazstva mám veľkú radosť. Najmä, keď vezmem do úvahy, že takmer celý život som sa venoval najmä futbalu a až pred troma-štyrmi rokmi som sa začal viac orientovať na hokejbal. Konkurencia na Slovensku je obrovská. Pred dvoma rokmi som sa nezmestil ani do nominovanej desiatky,“ neskrýval radosť Rampáček.
So Skalicou skončil v minulom ročníku extraligy až na treťom mieste, no všetko si vynahradil na svetovom šampionáte vo Švajčiarsku. Slováci síce nezačali turnaj ideálne – po prehre s Američanmi len remizovali s Fínskom aj Pakistanom, zdolali iba Portugalsko a vo štvrťfinále ich tak čakali najväčší favoriti Kanaďania – no napokon sa po tretí raz tešili z titulu majstrov sveta.
„Šampionát bol veľký zážitok. Už len preto, že na ligu chodí asi sto ľudí, a tam bolo v hľadisku sedem či osemtisíc divákov. V tíme vládla fantastická atmosféra. Tréner nám opakoval, že sme najlepší a preto si nás do tímu vybral. Všetci spoločne sme verili, že sa to zlomí,“ približuje Rampáček.
Zverenci Jozefa Ďurisa si vo vyraďovacej časti postupne poradili s Kanadou, Českom (3:1) a vo finále odplatili prehru zo skupiny Američanom (4:3 po predĺžení). „Pred finále sme si hovorili, že dvakrát nás zdolať nemôžu. Bolo to najmä o psychike. Najnáročnejší bol štvrťfinálový duel s Kanadou. Najmä, keď súper z 1:4 vyrovnal minútu pred koncom na 4:4. Víťazný gól bol môj najdôležitejší v kariére,“ spomína Rampáček.
Jeho cesta na hokejbalový trón nebola priama. Dlho-dlho hral v jeho živote prím futbal. Od piatich rokov hrával za Skalicu. K hokejbalu sa definitívne priklonil na rada jedného z najlepších hráčov slovenskej histórie Róberta Kaššu. „Raz mi vravel, vykašli sa na futbal, ten ti nič nedá. Poď radšej s nami na majstrovstvá sveta. Urobil som dobre. Futbalisti boli v tom čase ešte vo štvrtej lige, no už mali postupové ambície a zladiť dokopy to príliš nešlo. No hokejbal sme s kamarátmi na ulici hrávali odmalička. Loptičku vtedy s nami naháňali aj extraligový obranca Mišo Novák či Tomáš Malec, ktorý si zahral aj v NHL,“ spomína zamestnanec stavebnín.
Necíti sa medzi zväčša výrazne mladšími spoluhráči príliš staro?
„Stíhať s nimi nemám problém. Mával som aj sedem tréningov do týždňa, takže v pohode vládzem. Vek nerozhoduje. Jaro Martinusík si ma stále doberá, no zatiaľ ma nepredbehol,“ smeje sa Rampáček. Keby si mal vybrať víťaza ankety on, dal by hlas práve spoluhráčovi z útoku v Skalici i národnom tíme Martinusíkovi alebo brankárovi Stanislavovi Petríkovi, ktorého považuje za legendu slovenského hokejbalu.