Ján Petrovič vystriedal množstvo povolaní a funkcií. Pracoval ako robotník v Slovnafte, tréner, vysokoškolský učiteľ, vojak z povolania, výskumný pracovník, krízový manažér, športový diplomat, cyklistický funkcionár…
„Pre mňa je najdôležitejšie, že absolútne všetko, čo som v živote robil, ma bavilo, napĺňalo, robilo mi radosť,“ tvrdí 62-ročný plukovník vo výslužbe, bývalý špičkový cyklista a reprezentant.
Bol dobrý, ale nie najlepší
Cyklisticky vyrastal na ceste a v dorasteneckom veku vyhrával, čo sa dalo. Vo vtedajšom silnom tíme bratislavského Interu bol Haťapkovým koňom. Známy tréner v ňom videl veľký talent, vynikal všestrannosťou. Bol rýchly, dokázal zajazdiť časovku a nezľakol sa ani menších kopcov. Keď mal však urobiť rozhodujúci krok do veľkého pelotónu, Haťapku sklamal.
„Tréner chcel odo mňa, aby som išiel na vojnu a naplno sa venoval športu. Ja som však postavil na prvé miesto vysokú školu, vyštudoval som pedagogický smer, telocvik s ruštinou. Nijaký individuálny plán vtedy neexistoval, ak som chcel poctivo študovať, cyklistika trochu trpela.“
Foto: Michal Zeman, Pravda
Začal sa jej opäť viac venovať, až keď končil školu. Trvalo mu rok, kým sa vrátil do reprezentácie. „Prednosť som už dával dráhe. Najmä v roku 1979 moja výkonnosť vyletela rýchlo hore. K najlepším výsledkom mi však chýbalo viac ambícií, tréning a osobné ciele som prispôsoboval iným. Nikdy som to nepociťoval ako problém. V tom čase sa prejavilo, že som nemal v nohách také množstvo pretekov ako moji spolujazdci i súperi. Ako cyklisti vravia, nebol som vyjazdený ako ostatní pretekári zo svetovej špičky.“
Pomáhal olympijskému šampiónovi Antonovi Tkáčovi, ale v jeho skupine boli i ďalší znamenití jazdci – Miroslav Vymazal, Vladimír Vačkář, Ivan Kučírek a iní majstri sveta. Ján Petrovič miloval cyklistiku, ale neznamenala pre neho všetko. Bol veľmi dobrý, ale nikdy nie úplne najlepší. Vždy mu chýbal aspoň malý krôčik na vrchol.
„Aj preto, že pre mňa to nebolo až natoľko podstatné. V opačnom prípade by som mohol byť možno aj majstrom sveta. Chýbala mi však väčšia ctižiadosť, ambície. A ani som nemal vedľa seba nikoho, kto by mi povedal, že mám na to, aby som bol aj najlepší a bola by škoda, keby som to nevyužil. Bol som spokojný s tým, že som sa pohyboval v reprezentácii vedľa svetových šampiónov,“ približuje Petrovič.
Tkáč si ho vybral za asistenta
S vrcholovým športom sa rozlúčil prakticky zo dňa na deň. V ideálnom veku a v čase, keď sa ocitol na vrchole výkonnosti a mohol zbierať ovocie. Namiesto toho, aby konečne zlízol smotanu, odložil ako dvadsaťsedemročný pretekársky bicykel do depa.
„Bolo to po olympiáde v Moskve v roku 1980,“ potvrdzuje. „Anton Tkáč po olympijskom zlate z Montrealu obsadil v šprinte štvrté miesto a to bola jeho rozlúčka s veľkou kariérou. Stal sa trénerom reprezentácie a zlomil ma, aby som prijal funkciu jeho asistenta. Skončil som s pretekárskou kariérou a chvíľu sa venoval trénerskej práci.“
Na tomto poste nevydržal príliš dlho, len dva roky. Vrátil sa k tomu, čo vyštudoval, zvolil si učiteľskú dráhu, nastúpil na FTVŠ UK a venoval sa výskumu talentovanej mládeže. Prednášal aj na Vojenskej vysokej škole a napokon v uniforme pôsobil bez niekoľkých dní rovných tridsať rokov. Už ako aktívny športovec bol členom Dukly Bratislava. Začínal v nej ako absolvent vysokej školy s hodnosťou desiatnika a postupne to dotiahol až na plukovníka.
Foto: ARCHÍV JÁNA PETROVIČA
„Pôvodne ma uniforma vôbec nelákala,“ priznáva. „Kamaráti ma museli veľmi presviedčať, aby som vstúpil do armády. Najskôr som podpísal len na dva roky. Váhal som aj neskôr, keď som uvažoval, čo budem po skončení školy robiť. Keď som vstúpil do vojenského školstva, odrazu som sa stretával s úžasnými, múdrymi ľuďmi. Medzi nimi boli napríklad profesori Květoň Holcr či skvelý psychológ Bruno Miglierini, ale aj viacerí iní. Mali aj medzinárodný kredit, často som ich počúval s otvorenými ústami, bol som odrazu prekvapený, na aké kapacity som narazil v tomto prostredí.“
Do pozoru postavil hokejistov
Na ministerstve obrany prešiel rôznymi postami, ale nech sa jeho funkcia volala akokokoľvek, v podstate mal takmer vždy pod palcom vojenský šport. Dlho sedel na stoličke hlavného metodika vojenského vrcholového športu, pod ktorého spadal aj hokej v Trenčíne či futbal v Banskej Bystrici.
„Pripravoval som stále nejaké koncepcie, nominovali ma do Štátneho fondu telesnej kultúry, do Slovenského olympijského výboru, do ďalších organizácií, kde som zastupoval vojenský šport. Bol som členom rôznych poradných orgánov ministra a aj administratívy som mal nad hlavu,“ spomína na túto etapu.
Azda najkritickejšie obdobie prežil v ére ministra Pavla Kanisa v roku 1999. Vtedy si vzal na povel trenčiansky klub. „Kontrola odhalila v hokejovom klube vážne nezrovnalosti a prehmaty. Minister ma zo dňa na deň poveril úlohou krízového manažéra, poslal do Trenčína, aby som vyriešil komplikovanú situáciu. Súčasťou úlohy bolo aj odvolávanie ľudí, utvorenie nového tímu, zabezpečnie chodu klubu, vyriešenie dlhov, zachraňovanie peňazí, účtov, pripravenie nových zmlúv a podobne.“
Strávil tam celý rok. Spomína na náročnú prácu, jednu z najťažších manažérskych úloh, ktoré kedy dostal. „Už predtým som mal z titulu svojich funkcií na starosti aj Duklu Trenčín. Dlho fungovala dobre, viedli ju skúsení funkcionári, ale tí postupne odišli, nastúpili noví ľudia a klub sa ocitol na dne. Mimochodom, za zvládnutie tejto úlohy ma povýšili do plukovníckej hodnosti,“ tvrdí.
Jeho práca v uniforme nebola spojená vždy len so športom. Rád spomína na obdobie, keď rezort zastupoval v aktivitách spojených s ochranou svetového kultúrneho dedičstva. Bol členom štátnej delegácie, keď sa podpisoval návrh druhého protokolu Haagskeho dohovoru o ochrane kultúrneho a prírodného dedičstva.
„Pohyboval som sa medzi diplomatmi a veľvyslancami z celého sveta. Podieľal som sa aj na tvorbe slovenského zákona. Bola to skvelá, zaujímavá a poučná práca, ktorá ma nesmierne bavila. Dostal som sa aj do oblastí, kde som nikdy v živote nebol, navštevoval som rôzne významné pamiatky u nás i v Európe.“
Teší ho, že mal krásny život
Po odchode z armády pred desiatimi rokmi si opäť hľadal svoje miesto v živote. Pracoval zväčša na študijných oddeleniach na Univerzite Komenského, ale pred piatimi rokmi rokmi radikálne zmenil svoj život – sťahoval sa do Luxemburska. Prešiel zložitým konkurzom a zamestnali ho na prekladateľskom oddelení Európskeho parlamentu.
„Podieľam sa na prekladateľskej príprave dokumentov na zasadnutia Európskeho parlamentu. Naučil som sa pracovať s textom. Okrem dobrého ovládania angličtiny je nevyhnutná aj výborná znalosť slovenského jazyka,“ pokračuje. Zdôrazňuje, že aj na aktuálnom poste, na ktorom musel začínať od nuly, v novom prostredí a už v čase, keď mal na krku dôchodkový vek, sa cíti dobre.
Foto: ARCHÍV JÁNA PETROVIČA
Jeho spolužiakom a blízkym priateľom bol režisér Dušan Rapoš, na gymnáziu sedel v jednej lavici so svojím nerozlučným parťákom a budúcim hokejovým trénerom Jánom Filcom, ako študent bol pečený-varený vo vychytenom bratislavskom Véčku i iných kluboch. V mládežníckych rokoch sa pohyboval vo svete umenia s rovnakou istotou ako v športovej oblasti.
Priatelil sa s hudobníkom, gitaristom Jurajom Burianom, elánistom Jánom Balážom, spevákom Mekym Žbirkom. Mal blízko k výtvarnému umeniu, často navštevoval galérie, poznal osobnosti aj z tejto branže. Až neskôr sa postupne zoznámil so všetkými slovenskými a českými športovcami, ktorí v histórii i súčasnosti niečo znamenali.
„Keď zavše pri rôznych príležitostiach spomíname, mnohí mi ani neveria, myslia si, že to všetko sa za jeden život ani nedá prežiť. Tým, že som mal široký záber, získal som veľa skúseností, spoznal rôzne prostredia i ľudí, fantastické osobnosti nielen doma, ale aj v zahraničí. Som šťastný, lebo som mal i mám krásny a pestrý život,“ uzatvára Ján Petrovič.
Petrovič: V Tysonovom životopise vidím aj Tkáča
V najlepších rokoch svojej športovej kariéry, keď dráhová cyklistika prežívala zlaté časy a v Československu patrila k najsledovanejším a najúspešnejším športom, zdolal takmer každého šprintéra z absolútnej svetovej špičky. Boli chvíle, keď sa mu na chrbát pozerali aj majstri sveta Lutz Hesslich či Sergej Kopylov.
Vyrastal a súťažil v ére jedinečného šprintéra Antona Tkáča. A celú kariéru zostal v tieni zlatého expresu z Československa, olympijského šampióna a trojnásobného majstra sveta. Robil mu veľa rokov sparringpartnera i spolujazdca na veľkých súťažiach. Stalo sa, že ani Tkáč na neho v niektorých pretekoch nestačil.
„Pravidelne sme chodili na Veľké ceny po celej Európe, v sedemdesiatych rokoch boli veľmi populárne a aj prestížne, niektoré mali cveng skoro ako svetové šampionáty,“ pokračuje. „Mne vyšla najmä Veľká cena Tbilisi 1979, na ktorej som vo štvrťfinále vyradil olympijského víťaza, Nemca Hesslicha. Ten potom postúpil z opravných jázd a mal som smolu – v semifinále som na neho opäť narazil. Už si dal na mňa pozor, tesne som s ním prehral a skončil tretí.“
Komárňanský rodák (nar. 13. 7. 1953), ktorý sa ako tínedžer usadil v Bratislave, bol členom reprezentačného tímu, chodil pravidelne na špičkové podujatia, ale na olympijských hrách a majstrovstvách sveta nikdy neštartoval, bol len členom širšieho kádra. V niekdajšej nabitej československej reprezentácii dostávali šancu takmer vždy len svetoví šampióni. Taká výnimočná bola v tom čase konkurencia v dráhovej cyklistike.
„Nedávno som sa začítal do zaujímavého životného príbehu boxera Tysona a v mnohom som v ňom videl Tóna Tkáča. Aj on obetoval všetko svojmu športu. Tyson odhaľuje, že ak sa chcel prebiť až na vrchol, musel ísť tvrdo za svojím cieľom, byť dravec, v istom zmysle egoista, superindividualista.“
Priznáva, že to on nikdy nebol. „Robil som pre Tóna všetko, čo potreboval. Ak tréneri trochu poľavili, boli chvíle, keď si to cyklisti hneď uľahčili, dali si pauzu, išli na kúpalisko alebo si našli inú zábavu. Tóno nie. Ten makal stále do odpadnutia. A ja som mu pri tom asistoval. Povedal si: chcem byť majstrom sveta a urobím pre to všetko. Vždy som ho obdivoval. Klobúk dolu: on bol pre všetkých tým najsprávnejším vzorom za neuveriteľnú cieľavedomosť, za cestu, ktorú si zvolil a ktorú absolvoval.“