Na šmirgli jazdí v teniskách. Aj za navijakom

Mala štastie v nešťastí

So športom bola piešťanská rodáčka spätá odmalička. Najskôr si zobrala do rúk tenisovú raketu. „Po prvom tréningu som prišla domov s plačom, že ho viac hrať nebudem. Chodila som aj na tanečnú, ktorú si už pamätám len zo starých videonahrávok. Prvý kontakt s vodou nastal pri vodnom póle. Bola som v krúžku s chlapcami a stále sme len plávali,“ spomína 26-ročná športovkyňa.

V šiestich rokoch sa prvýkrát postavila na vodné lyže. Bolo to v Ratnovskej zátoke, neďaleko Piešťan, kde bývala s rodičmi a o tri roky starším bratom. Otec, bývalý hádzanár ich spoločne prihlásil na vodno-lyžiarsky tábor. „Keď som prvýkrát vyskúšala vodné lyže, prešla som na vleku po prvú zákrutu a spadla. Mala som pocit, že idem sto kilometrovou rýchlosťou. Brata to celkom chytilo, ale mňa tam najbližší rok nevedeli dostať. Až neskôr som prišla do klubu, zvládla prvé triky a vtedy ma to uchvátilo,“ dodáva.

Obaja rodičia ju vo freestylovom športe podporovali, ale zároveň neskrývali strach. „Mamina sa bála najmä pri skokoch. Vo veľkej rýchlosti som musela nabehnúť na mostík a skočiť čo najďalej. Čím ďalej som chcela dopadnúť, tým väčší traverz som musela urobiť. Pri riskantnej jazde som mohla naraziť do mostíka. Priznám sa, že pri skokoch som pociťovala strach taktiež, čo si mamina dobre uvedomovala. Mala som aj zopár ťažších pádov, ale nikdy sa nič vážne nestalo,“ tvrdí sympatická brunetka. Vo vodnom lyžovaní dosiahla štvrté miesto na majstrovstvách sveta v kategórii žien.

Najťažšie zranenie ju paradoxne postihlo v zime počas snowboardovania. Zuzana sa mu dokonca venovala aj súťažne. V pätnástich štartovala na juniorskom svetovom šampionáte. „Bola som samouk. Hoci som nefigurovala v žiadnom klube, dosahovala som solídne výsledky. Zajazdiť si so mnou chodil aj otec, ktorý ma často sprevádzal aj na pretekoch. Snowboard bol vždy na druhom mieste a brala som to ako doplnkový šport. Osudnými sa mi stala súťaž v Rakúsku, kde som si v osemnástich roztrhla predný krížový väz. Mala som šťastie v nešťastí. Jazdili sme totiž v centre lyžiarskych stredísk, kde bola aj nemocnica. Hneď som teda putovala pod nôž,“ vraví.

Nepotrebuje trénera ani závisť

Oslabené koleno už nemienila pri skokoch vystavovať tvrdým dopadom na krištáľovú hladinu. Nádejnú kariéru vo vodnom lyžovaní zabalila. Takmer okamžite si našla novú výzvu – wakeskating. „Už popri lyžovaní som skúšala wakeboard a wakeskate. Vtedy som to skôr brala ako zábavu s kamarátmi. Pamätám si, že prvú dosku si vyrobil kamarát doma na kolene. Naučila som sa základný trik a vybrala sa za partiou do Košíc. Smiali sa mojej doske, ale pomohli mi,“ konštatuje talentovaná pretekárka.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Zuzana Vrablova Zuzana Vráblová v akcii.

Doska pri wakeskatingu je podobná klasickému skateboardu bez koliesok. Jazdci nosia na nohách tenisky. Na rozdiel od wakeboardingu nie sú k doske priviazaní. O pády teda nie je núdza. „Počas tréningov som viac vo vode ako na nej, Pri wakeboarde sa dajú triky lepšie zvládať, keď vás trebárs voda stiahne z prekážky, dokážete uskočiť. S wakeskatom skončíte rovno vo vode. S teniskami mám lepší kontakt s podložkou a sú v nich viac chránené nohy. Napriek tomu ich mám často pooškierané, keďže doska má povrch, ktorý pripomína šmirgeľ,“ prezrádza.

Wakeskating pre usmievavú dievčinu nie je len športom, ale aj životným štýlom. „Nikto mi neurčuje kedy a kam mám ísť. Keď je vonku škaredé počasie, nikto ma nenúti ísť na vodu. Nemám vlastného trénera, záleží len na mne, ako sa jazdeniu venujem. Trénermi sme si navzájom s ostatnými pretekármi. Keď niekto ovláda niečo lepšie, automaticky sa to snaží naučiť ostatných. Snažím sa, čo najviac cestovať a jazdiť s kvalitnejšími jazdcami, ktorí ma ťahajú vpred. Väčšinou sú to muži,“ priznáva Zuzana.

Štvornásobná majsterka sveta si pochvaľuje prajnú atmosféru medzi pretekármi. V ich komunite neexistuje závisť či prehnaná rivalita. „Všetci sme navzájom kamaráti. Fandíme si a dokážeme sa spontánne radovať z úspechu konkurenta. Pri jazde nikdy súperovi neprajem, aby spadol. Kvalitný výsledok ma poteší, ale nerobím to kvôli nemu. Teším sa na každú jazdu a som šťastná, keď sa naučím nový trik. Najväčšie ocenenie je, keď ma pochváli niekto, koho dlhodobo obdivujem,“ dodala.

Na Filipínach trénuje deti

Dôležitým míľnikom v jej kariére bola zámorská cesta do Orlanda. „Zobrala som si jednu batožinu, nasadla do lietadla a vybrala sa za oceán. Nemala som vybavené žiadne ubytovanie. Postupne som sa zoznamovala s ľuďmi, ktorých som poznala len zo sociálnych sietí. Dovtedy som ich sledovala na videách a zrazu som sa ocitla medzi nimi. Oni sa tešili, že prišla ďalšia žena, keďže tomuto športu viac holdujú muži. Ľudia tam väčšinou bývajú pri jazerách. Ráno sme sa zobudili, zobrali vodný skúter a išli jazdiť,“ uvádza dobrodružné žieňa.

Na Floride už bola niekoľkokrát. Vytvorila si tam zázemie, našla kamarátov a pred dvoma rokmi aj priateľa. „Pochádza z Ohia, ale trénuje v Orlande. Na Amerike je úžasné, že prídete na jazero a k hocikomu sa môžete pridať. Podmienky na jazdenie sú perfektné. Tento rok priateľ zavítal aj na Slovensko. Jazdili sme za navijakom na netradičných miestach. Je to poriadny adrenalín. Pred jazdou si neznáme rieky i jazerá skontrolujeme. Najskôr pošlem na vodu jeho a až po ňom idem ja,“ dopĺňa absolventka Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave.

Mladá športovkyňa žije momentálne na striedačku v Amerike a na Slovensku. „Domovina mi začne vždy po pár mesiacoch chýbať. Najmä rodičia a slovenská strava. Mama a otec sú moji najlepší kamaráti a ľudia, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť. Mame sa zdôverujem so svojimi problémami a s otcom chodíme wakeskatovať či snowboardovať. On je duchom stále mladý, hoci je päťdesiatnik,“ vraví s úsmevom.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Zuzana Vráblova Zuzana Vráblová.

Zuzanu už dva roky sponzoruje Red Bull. Aj vďaka tejto podpore sa svojej vášni môže venovať profesionálne. Už v mladom veku precestovala veľký kus sveta. Najradšej sa vracia na Filipíny, kde sa nachádza aj v súčasnosti. „Už som tam piatykrát. Bývam v meste Naga, v ktorom nie je veľa turistov. Obyvatelia sú príjemní a majú radosť, že vidia niekoho exotického. Našla som si tam kamarátov, s ktorými si počas roka píšeme. Keď tam prídem, vždy deťom prinesiem nejaké veci a zoberiem ich na vodu jazdiť, lebo oni si to nemôžu dovoliť,“ prezrádza.

Súťaží aj s chlapmi

Počas jazdy najviac preferuje preteky na vleku. Okrem toho si na tréningoch rada vyskúša aj skúter alebo čln. „Keď jazdíte na vleku, nemáte vlny, ktoré sú typické pri jazde za člnom. Na vleku vás lano ťahá do väčšej výšky, čo je zaujímavejšie. Pri navijaku používame lano, ktoré je dlhé zhruba dvesto metrov a ťahá vás za sebou. Môžete ním jazdiť na hocijakom mieste, napríklad na rybníku širokom dva metre. Tam by čln ísť nemohol,“ tvrdí vodáčka.

Konkurencia v ženskej kategórii je stále úzka. Na pretekoch často súťaží aj s chlapmi. Na medzinárodných pretekoch v Maďarsku dokonca obsadila medzi mužmi druhé miesto. Ostatných pretekárov očaruje viacerými trikmi. Za svoj najlepší považuje bigspin, pri ktorom sa doska otočí o 360 stupňov a telom sa obráti o 180 stupňov do prednej alebo zadnej rotácie.

Zopár rokov sa pokúša aj o kickflip, pri ktorom doska vyskočí do vzduchu, spraví kompletné otočenie, akoby urobila salto, pričom jazdec je nad ňou a po dopade na hladinu plynule pokračuje v jazde. „Zatiaľ mám z neho len plno modrín. Kickflip však nie je všetko,“ konštatuje piešťanská rodáčka, ktorá nezabúda ani na iné športy. „Raz za rok idem aj na vodné lyže, kde si vyskúšam slalom. V lete sa venujem skateboardingu a prednedávnom som prepadla jóge. V zime robím inštruktorku snowboardingu na Bezovci,“ vymenúva svoje ďalšie aktivity.

Podľa príjemného rozhovoru je zrejmé, že život si užíva plnými dúškami. „Keď na sociálnej sieti zdieľam fotky z rôznych miest, kde trénujem či súťažím, kamaráti hovoria, že si žijem svoj sen. Majú pravdu, ale veľa vecí si musím sama organizovať. Dôležité sú aj výsledky. Bez nich by to nefungovalo. Pokiaľ budú možnosti, rada by som vo všetkom pokračovala. Keď raz ukončím kariéru, nechcem so športom seknúť. Viem si predstaviť, že by som organizovala preteky alebo mala na starosti športovcov či ich trénovala. Možno raz budem aj prevádzkarkou vlekov,“ uzavrela s úsmevom.