Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Motocyklová legenda zváža drevo na vétrieske a opravuje motorky

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.

23.08.2015 08:00
Jaroslav Katriňák Foto: ,
Jaroslav Katriňák.
debata (17)

Skončil na vrchole. Vôbec však nie dobrovoľne. Rozhodli totiž vážne zdravotné problémy a nutná transplantácia pečene.

Jaroslav Katriňák je slovenská motocyklová legenda. Štyridsaťdeväťročný rodák z Martina sa stal v roku 1991 majstrom sveta v endure, v tom istom roku vyhral na populárnej Šesťdňovej preteky jednotlivcov, na slávnej Rely Dakar v roku 1999 etapu a o osem rokov sa stal prvým zo slovenských jazdcov, ktorý najťažšiu rely na svete aj dokončil. Na krásnom deviatom mieste.

V roku 2008 Dakar pre obavy z teroristického útoku zrušili. O rok prestížnu rely presťahovali organizátori do Južnej Ameriky, ale Katriňák už pri tom chýbal. Jeho posledným veľkým úspechom na milovanej motorke bolo v júni 2007 víťazstvo na Rely Transorientale. O štyri mesiace neskôr ho hospitalizovali pre vážne problémy s pečeňou a ešte do konca roka sa podrobil úspešnej transplantácii.

To zo mňa teraz bude invalid?

Katriňák o chorobe vedel dlho. Raz boli jeho výsledky lepšie, inokedy horšie. Musel brať lieky a občas, keď sa mu upchali žlčovody, ožltol a cítil sa unavený. Vždy sa však z toho dostal a pokračoval v profesionálnej kariére.

Koncom októbra prišiel šok. Jeho stav sa výrazne zhoršil.

„Už rok som mal pečeňové výsledky zlé, ale stále sme verili, že sa to urovná ako vždy predtým. Nič však nezaberalo a zrazu to nabralo rýchly spád. Bol som v Prahe na vyšetrení, prepichovali mi žlčovody a ani som si to poriadne nestihol uvedomiť a už som bol zaradený do programu čakateľov na transplantáciu. Začiatkom decembra ma pustili domov. Mal som čakať a šetriť sa. Niekto dostane pečeň o týždeň, iný o mesiac a ďalší až o dva roky. Bál som sa, že keď mi zavolajú, nebudem mať pri sebe mobil. Volali už o dva dni a našťastie som to dvihol. O tri hodiny som sadal do lietadla a ešte večer ma operovali,“ spomína si na chvíle, ktoré navždy ovplyvnili jeho život.

Spätne tvrdí, že rýchly spád choroby mu, paradoxne, pomohol. Ak by sa totiž ďalej liečil antibiotikami a pečeň chradla, jeho telo by utrpelo ešte väčšie škody.

Ako reagoval muž v najlepších rokoch plný sily a na vrchole vlastnej kariéry, keď mu oznámili, že transplantácia je nevyhnutná?

„Vôbec som tomu nechcel veriť. Nevedel som sa zmieriť s tým, že moja kariéra sa skončila. Nechápal som to. Sám seba som sa pýtal: To zo mňa teraz bude invalid, menejcenný človek? Nebudem môcť nič robiť, len ležať, sedieť a presúvať sa? Týždeň som myslel len na motorky. Postupne som však prišiel na to, že v mojom vtedajšom stave by som už tak či tak nemohol dlho súťažiť. Uvedomil som si, že zdravie je prednejšie,“ dodáva.

Na vétrieske vozí kamarátom drevo

Hoci sa veľmi obával, že nebude mať čo robiť, nenudí sa. Naopak, priznáva, že občas ani nestíha. Robotu okolo domu strieda s opravovaním motoriek a venuje sa rodine. Popri tom pomáha kamarátovi na menšej farme, vozí drevo a občas si aj zajazdí na motorke. Stále je na invalidnom dôchodku.

„Voľakedy sme mali s bratom Rasťom okrem servisu aj predajňu motoriek. No po mojich zdravotných problémoch sme ju zrušili. Boli sme v nájme, čo so sebou prinášalo veľkú zodpovednosť. Teraz opravujem už len sám – doma v garáži. Chodia ku mne ľudia z rôznych kútov Slovenska, dovezú motor či motorku. Veľa sa pýtajú a nechajú si poradiť. Mnohí aj cez telefón. Okrem toho som dva roky trénoval chalana z Martina Miša Novockého motokros. Aspoň som získal prehľad. V endure trošku spolupracujem s Patrikom Halgašom. Párkrát som mu bol v Nemeckej poradiť. Už to však robím len ako koníček. Motorky ma stále držia. Raz za dva-tri týždne sa v teréne preveziem s kamarátmi,“ vysvetľuje a popri tom ukáže garáž, v ktorej má aj teraz dva-tri stroje na opravu.

Od operácie sa musí šetriť. Pravidelne užíva veľa liekov, čím výrazne trpí žalúdok. „Akoby bol na vode,“ okomentuje svoj stav. Musí si dávať pozor na to, čo zje, žiť vo väčšej čistote, vyhýbať sa kúpaniu na verejných vodných plochách a menej chodiť medzi ľudí. Niekdajší pravidelný beh a zaberačku v posilňovni vymenil za jednoduchšie kosenie trávy či ukladanie dreva na zimu.

Prednedávnom si urobil radosť kúpu starej Pragy V3S. Chcel ju pre zábavu, len tak sa občas previezť do lesa. Skončilo to tak, že zváža drevo z lesa kamarátom a ľuďom zo Žabokriek, kde odmalička býva.

Jaroslav Katriňák. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jaroslav Katriňák Jaroslav Katriňák.

„Nebol som na poriadnej vojne, len mesiac v príjimači. Potom som šiel do Dukly Praha a jazdil na motorkách. Vždy som po niečom takom túžil. Mal som chuť ísť do terénu nielen na motorke, ale aj autom. V dedine sa to rozšírilo a moje zvážanie dreva sa celkom rozbehlo. Aj si tým trochu prilepším,“ vraví.

Azda najradšej trávi čas s deťmi. Desaťročný Jarko hrá hokej za štvrtákov Martina a otec ho vždy, keď má čas, sprevádza na tréning. Jarko junior má i vlastnú motorku a s otcom sa povozí po okolí, hráva futbal a robí zjazd na bicykli.

„Keď som s ním na tréningu, vždy si spomeniem na svoje začiatky. Hokej je náročný na fyzičku, ale po tréningu si chlapci zavesia veci v šatni a idú domov. To sa nedá s motorkami porovnávať. Z Považskej Bystrice som musel ísť ešte hodinu domov, umyť motorku, všetky veci a do večera som mal čo robiť. Keď si ideme spoločne zajazdiť, vidím, že čosi po mne zdedil. Gény nezaprie. Ale motocykle sú príliš drahý šport… Dcérka Veronika sa ešte zabaví najmä doma. Hrá sa s hračkami, kúpe sa v bazéne. K motorkám nemá žiaden vzťah. Skôr sa ich bojí,“ usmeje sa.

Učarovali mu štvorkolky

Po úspešnej transplantácii pečene sa Katriňák už na motorku nevrátil. Skúšal to však na štyroch kolesách. Učarovali mu štvorkolky. Prvé preteky mu vyšli nad očakávania a začal premýšľať nad Dakarom.

„Na motorke som jazdil dvadsať rokov, chcel som skúsiť iné. Veď aj na Dakare často prejdú tí najlepší motorkári k autám, prípadne kamiónom. Ja som šiel Dakar na motorke štyrikrát a mal som nutkanie vyskúšať to na štyroch kolesách,“ vysvetľuje.

Spočiatku sa mu darilo. Vyhral extrémne preteky v Rumunsku a na majstrovstvách Európy obsadil tretiu priečku, hoci mal výrazne slabšiu štvorkolku než najlepší jazdci. Videl veľkú nádej na zlepšovanie. Sponzor, ktorý mu pomáhal, však zistil, že účasť na Dakare by bola príliš drahá.

Jaroslav Katriňák. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jaroslav Katriňák Jaroslav Katriňák.

„Nechcel som to robiť polovičato. Celý život som vždy všetko robil naplno. Inak to neviem,“ vysvetlí, prečo sa už na Dakar nedostal.

Zároveň priznáva, že trate Južnej Ameriky ho až tak nelákajú. Dakar bol pre neho vždy africké dobrodružstvo.

„Ako malý chlapec som Dakar sledoval v telke. Obdivoval som všetkých jazdcov, ktorí dokázali prísť do cieľa. Všetci mi totiž vraveli, že je to najťažšia rely na svete. Keď som sa postavil po prvý raz na štart, bola to pre mňa obrovská vec. Sen, že sa tam raz dostanem, vo mne dlhé roky driemal. Mal som postupné ciele. Nakoniec sa mi to však splnilo.“

Pri druhom štarte v Afrike vyhral etapu, no do cieľa prišiel až pri štvrtej účasti. „Bolo to kruté. Dvakrát sa mi pokazila motorka a raz som spadol. Dva razy som mal na výborné umiestnenie, vypadol som tuším z tretieho a piateho miesta. Vždy v siedmej etape, keď som sa už do toho dostával. Asi to tak osud chcel. Najmä prvé dva roky, keď som ešte jazdil aj seriál majstrovstiev sveta v endure, som bol vynikajúco fyzicky pripravený,“ hovorí.

Na Dakar nezanevrel. Drží palce svojim úspešným nasledovníkom Ivanovi Jakešovi a Štefanovi Svitkovi. V januári pravidelne dva týždne trávi najmä pri televízii. Okrem bývalých kolegov zo slovenskej reprezentácie fandí aj mnohým ďalším kamarátom.

Jednu motorku stráži mama, druhá je vystavená

V garáži mu nechýba endurácka motorka, na ktorej spomína na staré časy. Rozoznať ju nie je ťažké. Je najviac opotrebovaná i špinavá.

„Ako sa hovorí, obuvník často chodí bosý,“ zasmeje sa.

Zo štyroch motoriek, na ktorých jazdil Dakar, vie isto len o jednej.

Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jaroslav Katriňák

„Prvé dva roky sme mali motorku požičanú z fabriky. Tretiu odo mňa kúpil jeden pán a myslím, že ju použili na náhradné diely na Dakar. Poslednú mi pomohol zachrániť jeden kamarát. Je vystavená spolu s množstvom ďalších vecí z Dakaru vo Vranove nad Topľou v hoteli Patriot. Jeden zo strojov, ktoré som v roku 1991 používal počas seriálu MS – Husaberg 501, mám uložený u mamy,“ prezradí.

Endurácky titul a jeho oslava čnie nad ostatným

Katriňák začínal s motorkami na dnešné pomery neskoro. Futbalovú loptu vymenil za vôňu motora v pätnástich. Po rady si nemusel chodiť ďaleko. Vzor mal doma. Otec Ladislav bol sedemnásobný majster Slovenska v motokrose, starú motorku opatroval stále v pivnici.

„Bolo to na niečo dobré. Začínali sme neskoro, ale o to rýchlejšie sme napredovali. Dnešní chlapci začnú v šiestich rokoch a pred tridsiatkou tak môžu končiť kariéru,“ myslí si. Hoci toho povyhrával veľmi veľa, v otázke, ktorý úspech je najcennejší, má úplne jasno.

„Úplne jednoznačne – titul majstra sveta v endure v roku 1991. Posledný diel seriálu sa konal v nemeckom Münsteri. Prvý deň som potvrdil zisk titulu a druhý už ani neštartoval. Len sme s celou partiou z Čiech a Slovenska oslavovali. Na to sa nedá zabudnúť do konca života. O rok som mohol titul zopakovať. Boli sme traja vyrovnaní jazdci, viedol som, ale na jedných pretekoch sa mi roztrhlo lanko plynu a bolo po nádeji,“ spomína Katriňák.

Okrem oslavy v dejisku posledných pretekov si užil aj samotné odovzdávanie trofeje na kongrese Medzinárodnej motocyklovej federácie. Na Novom Zélande.

„Bol som tam desať dní. Nádherný oddych od kolotoča tréningov, pretekov a tvrdej driny. Kúpal som sa v mori aj lyžoval v horách. Mal som možnosť spoznať vzdialenú krajinu – a nielen po motocyklovej stránke. Často na to spomínam. Aj na Dakar rád spomínam, ale nie je to titul majstra sveta,“ usmeje sa.

Na Medzinárodnej šesťdňovej motocyklovej súťaži zažil vrchol v tom istom roku. Doma v Považskej Bystrici.

„Počas záverečného motokrosu mi ľudia pripravili neskutočné ovácie. Bola tam skvelá atmosféra. Dúfam, že rovnaká bude aj onedlho v Košiciach. No zažil som tam aj obrovské sklamanie. Poslednýkrát sme totiž mali reálnu šancu na výhru v Trophy teamoch. Aj sme viedli, ale jednému z našich pretekárov sa rozbila prevodovka. Rád si pripomeniem aj triumf na Rely Transorientale, ktorá viedla z Petrohradu do Pekingu. Keď som sa po návrate domov pozeral na glóbuse, aký kus sme prešli, nemohol som tomu uveriť,“ dodáva.

Nerád spomína na každý neúspech či vypadnutie zapríčinené zlyhaním techniky. V roku 2007 našiel na dakarskej trati mŕtveho Juhoafričana Elmera Symonsa. „Predbiehal ma a o desať kilometrov som ho videl ležať na zemi. Motorka úplne rozbitá. Volal som pomoc a čakal. Bolo to veľmi nepríjemné, najmä keď si uvedomíte, že musíte pokračovať ďalej. Rozmýšľate nad tým, čo sa stalo, ale dav vás strhne a celé je to trochu povrchné,“ priznáva Katriňák.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Jaroslav Katriňák #Život po kariére