Hoci na olympiáde v Londýne 2012 skončila na 1500 m siedma, tentoraz bude súťažiť na osemstovke. „Vzhľadom k tomu, že mi chýbali tréningové kilometre, zvolili sme s trénerom kratšiu trať. Bude to menej bolestivé,“ vraví zverenka Pavla Slouku.
S akými pocitmi ste odišli do čínskej metropoly?
Ostatné dni boli dosť chaotické. Synček Adamko dostal veľké hnačky a vysoké teploty. Snažili sme sa robiť všetko možné, aby som odchádzala v pokoji. Popritom som trénovala a v sobotu som absolvovala generálku na kilometrovej trati v Zlíne.
Akú máte formu pred vrcholom sezóny?
Na konci prípravy ma na šesť týždňov zastavila únavová zlomenina panvy. Sezónu som začala s mesačným oneskorením. Keďže som nemala všetko dotrénované, na súťaže v rámci Slovenska som chodila z plnej záťaže. Obetovala som prakticky celú sezónu Pekingu. Od splnenia limitu robím všetko potrebné, aby som bola pripravená na svetovú špičku, ktorá ma tam čaká.
Neobmedzujú vás momentálne žiadne zdravotné ťažkosti?
Cítim sa v poriadku. Bolesti skončili asi týždeň pred prvým kolom Slovenskej ligy v Nitre. Ďalšie preteky som si zvolila na rozbeh a hneď z prvého ostrého štartu v zahraničí som si odniesla limit do Pekingu. Bolo výborné, že som sa nemusela naháňať a mohla sa sústrediť na zameškané.
Prekvapilo vás, že ste limit splnili už začiatkom júla v Nancy?
Skôr ma prekvapilo, že to bolo na osemstovke. Po olympiáde v Londýne som tvrdila, že mi viac vyhovuje tisícpäťstovka. Pred sezónou som nemala určené, ktorej trati sa budem prednostne venovať. Bolo to niekde uprostred. Vzhľadom na to, že mi chýbali tréningové kilometre, zvolili sme s trénerom kratšiu trať. Bude to menej bolestivé. Navyše som ju behávala štrnásť rokov, čo sú skúsenosti na nezaplatenie. Mám ju lepšie vžitú. Dúfam, že sa o to opriem aj na šampionáte, keď mi dá telo výpoveď.
Syn Adamko oslávil nedávno dva roky. Ako sa dajú skĺbiť materské povinnosti s vrcholovou atletikou?
Som aktívny typ človeka, ktorý príliš neobsedí na jednom mieste. Som v rovnakom režime ako pred materstvom. Predtým som sa viac venovala záhrade, teraz svoju starostlivosť venujem Adamkovi. Je to príjemná zmena. Po pätnástich rokoch už zrazu človek nie je odkázaný len sám na seba. Síce je to únavné, ale milé spestrenie.
Bolo náročné vrátiť sa po pôrode do súťažného kolotoča?
Ťažšie, ako som si predstavovala. V kondícii som sa udržiavala až do siedmeho mesiaca. Až vtedy mi začalo prekážať bruško a cítila som otrasy pri behu. Myslela som si, že keď začnem trénovať už tri mesiace po pôrode, nebude tam veľký deficit. Mýlila som sa. Keď som sa prvýkrát rozbehla, pripadala som si horšie, ako keď som začínala s atletikou. Prvých šesť mesiacov po pôrode bolo zložitých. Už som ani nedúfala, že budem schopná rýchlejšieho pohybu, ako len voľného klusu. Bol to riadny šok. Po pol roku sa sme nabehli na určitý režim a organizmus si na to zvykol.
Ako znášate odlúčenie od syna počas súťaží?
To je najväčší problém, ktorý ma trápi. Do Pekingu som si vzala časopisy, knihy, filmy, hudbu, aby som sa dokázala aspoň trochu odreagovať. Zatiaľ som bola najdlhšie bez neho sedem dní – vlani v Zürichu. To mal len jeden rok a veľa vecí si ešte neuvedomoval. Dôležité je, že mal čo papať a mal ho kto prebaliť. Teraz však sama neviem, čo ma čaká počas ôsmich dní bez neho. Viem, že keď budem na štarte, tak sa viem od toho odosobniť a sústredím sa len na výkon.
Aké ciele si dávate pred Pekingom?
Nikdy si nedávam ciele s celkovým výkonom alebo umiestnením. Najprv treba postúpiť z rozbehov, zabehnúť ich čo najtaktickejšie a ak to bude možné, ušetriť si sily aj do ďalšieho behu. Bude to závisieť aj od športového šťastia, koho chytím do rozbehov. Osemstovka sú taktické šachy, v ktorých môže vypadnúť aj najväčšia favoritka. Túto trať som dlho nebežala na vrcholnom podujatí a sama neviem, čo ma tam čaká.
Ako sa vám v ostatných dňoch trénovalo v tropických horúčavách?
Som typ, ktorému teplé počasie vyhovuje. Jediné, čo mi robí problém, je klimatizácia. V Pekingu ju majú poriadne studenú, čo som zistila počas olympiády. Nemala som ťažkosti s teplom na štadióne. Po rozcvičke nás dali na niekoľko minút do klimatizovanej miestnosti, kde bolo približne 20 stupňov. Organizátori nám sľúbili, že nás pošlú na štadión minimálne pätnásť minút pred štartom, ale napokon z toho bolo necelých päť minút. Keď som vyšla na štadión, kde bolo 38 stupňov a vysoká vlhkosť, dostala som facku z oboch strán a zo všetkého sa spamätala asi päť minút po dobehnutí. Tohto sa obávam najviac.
Čo vám ešte utkvelo v pamäti z olympiády v Pekingu 2008?
Nepríjemný smog. Zo štartu ste nevideli poriadne do cieľa. Bol to zaujímavý pocit. Treba to zažiť na vlastnej koži, nedá sa to ani opísať. Je to asi len v Pekingu a spolu s 90-percentnou vlhkosťou sa človeku dosť ťažko dýcha. Trochu sa aj čudujem, prečo dali šampionát práve sem.
V slovenskej výprave budete jednou z najskúsenejších atlétok. Ako to vnímate?
Od roku 2000 sme tam stála – zhruba desaťčlenná skupina. Občas niekto pribudne alebo odbudne. Je dôležité, že prichádzajú noví atléti, ktorí si potrebujú prežiť vlastný krst ohňom. Keď budú potrebovať, rada im poradím. Sme jeden tím, skvelá partia a jedna rodina.