Pred troma rokmi premýšľala o konci kariéry. „Mala som o 15 kilogramov viac ako v súčasnosti a štvorstovku som zabehla za jednu minútu. Chcela som skončiť,“ prezradila 26-ročná atlétka.
Prevláda s odstupom času skôr sklamanie, že ste nezískali medailu alebo radosť zo 4. miesta?
Stále cítim skôr sklamanie. Rozmýšľam, čo som mohla urobiť lepšie, ale v danej situácii to bolo asi moje maximum. Hnevá ma, že som mala na dosah cenný kov a vinou záverečnej strkanice som oň prišla. Pred finále som už mala veľké oči a príliš myslela na medailu. Tento výsledok je však pre mňa veľkým povzbudením do budúcnosti.
Na šampionát ste cestovali s 25. najlepším časom. Očakávali ste takýto výrazný posun?
Keď som uvidela nabitú štartovú listinu, myslela som si, že sa nedostanem ani do semifinále. Výborná atmosféra ma dostatočne vybičovala. To, čo som dosiahla, si naplno uvedomím až postupne.
Medzi európskou špičkou ste sa objavili ako blesk z jasného neba. Kde ste boli doteraz?
Trénovala som, ale nechodila na kvalitné súťaže. Chýbala mi väčšia motivácia. Pracujem, študujem a popritom trénujem. Odkedy som sa dostala do skupiny Marcela Lopuchovského, veľa vecí sa zmenilo. Zobudila som sa a začala na sebe pracovať. Potiahol ma aj Jozef Repčík, ktorý má už niečo za sebou.
Ako stíhate skĺbiť tréningové povinnosti so štúdiom a prácou?
Je to náročné. Od piatej ráno som recepčná v bratislavskom fitness centre, poobede od tretej mám tréning, po ktorom sa často idem domov učiť. Práve si dokončujem bakalárske štúdium v odbore sociálna práca. Je pravda, že v práci som teraz dlhšie nebola, ale miesto mi tam stále držia.
Odkedy sa venujete atletike?
Už je to zhruba pätnásť rokov. Predtým som chodila na karate. V rámci zábavy sme mali rôzne súťaže a raz som v šprintoch zdolala aj chlapcov. Všimol si to tréner, zavolal rodičom a odporučil im, aby ma prihlásili na atletiku.
Prečo ste si vybrali práve štvorstovku?
Začínala som ako šprintérka. Postupne som dĺžku zvyšovala, keďže sme zistili, že mám pomalšie štarty. Aj na šampionáte v Prahe som mala vo finále najpomalší reakčný čas. Pamätám si, že keď som ako juniorka dobehla svoju prvú štvorstovku, povedala som si: už nikdy viac. Po čase ma to chytilo za srdce. Neviem si predstaviť, žeby som behala inú disciplínu.
Kedy nastal vo vašej kariére najdôležitejší zlom?
Pred troma rokmi som zabehla 400 m v Banskej Bystrici za jednu minútu. Mala som vtedy o 15 kilogramov viac ako v súčasnosti. Bežalo sa mi hrozne a trénerovi som oznámila, že končím. Výrazne mi prehovoril do duše a vtedy sa to definitívne zlomilo. Asi rok mi trvalo, kým som schudla a postupne sa mi čas zlepšoval. Nakoplo ma aj to, že som na majstrovstvách Slovenska zdolala dovtedy suverénnu Luciu Slaničkovú či talentovanú Alexandru Štukovú. Uvedomila som si, že sa mám stále, kde posúvať.
V aktuálnej sezóne ste si 6-krát zlepšili halový osobný rekord. V súčasnosti má hodnotu 52,84 s. Čomu to pripisujete?
Pomohli mi dve trojtýždňové sústredenia v juhoafrickom Potchefstroome. Pripravovali sme sa na trávnatom štadióne, kde sme behali aj bosí. Dôležité bolo, že som sa venovala len tréningom a regenerácii.
Aký je váš najbližší cieľ?
Po spomínanej súťaži v Banskej Bystrici som si dala štyri hlavné ciele – majstrovstvá Európy v Zürichu, halové ME v Prahe, MS v Pekingu a olympijské hry v Riu.
Trúfate si na limit 52,00 s, ktorý je potrebný do Pekingu?
Môj osobný rekord vonku je 53,25 s. Je to paradoxné, keďže vonku sa behajú lepšie časy ako v hale. Keď som vo finále v Prahe zabehla čas 52,84 s, pričom sa mi v závere podlomili nohy a dostala sa do strkanice, mohla by som to zvládnuť.
Tréner o vás prezradil, že ste ako neriadená strela. Čo tým myslel?
Asi to, že sa nebojím žiadnej súperky a bojujem s nimi až do konca. Bojovník som aj v živote, aj keď v ňom nepoužívam lakte ako na dráhe.