Vo vitríne má šesť šesť titulov majstra Európy z hliadok, v sobotu vo Viedni k nim pridal vytúžené zlato v C1. „Teší ma, že mojimi prvými gratulantmi bola priateľka Jelka so sedemmesačným synom Alexom,“ vravel natešene 31-ročný pretekár člen Dukly Liptovský Mikuláš.
Mali ste veľké nervy, keď ste sledovali jazdy posledných dvoch súperov, ktorí vás ešte mohli ohroziť?
Keď som prešiel cieľom, vedel som, že mám medailu. Predstihnúť ma mohol len Mišo Martikán a Nemec Sideris Tasiadis. Michal ťukol, a keď Nemec tri bránky pred cieľom mal štyri trestné sekundy, vedel som, že mám zlatú medailu.
Šli ste finálovú jazdu na istotu alebo ste riskovali?
Keď som na druhom medzičase započul, že vediem s náskokom, šiel som na istotu. Sústredil som sa na to, aby som šiel dobre a najmä čisto. Moji najväčší súperi mali ťuky o bránky, ja som tuším jediný zvládol jazdu bez dotyku s bránkou.
Bola finálová jazda vaša najlepšia zo štyroch v súťaži?
Áno, lebo bola zlatá! V semifinále som šiel rýchlejšie, no dostal som dve sekundy za ťuknutie.
Sadla vám trať?
Celkom áno. Prvý raz na veľkom podujatí sa trať nemenila, štyrikrát sme absolvovali rovnakú. Keby boli rôzne, bolo by to zaujímavejšie i náročnejšie. Takto si každý pretekár mohol trať nacvičiť, každý vedel, čo ho čaká. Menila sa len voda.
Ako vyznie porovnanie európskeho zlata s vlaňajším striebrom z majstrovstiev sveta?
Prežíval som rovnakú radosť s rovnako fantastickými pocitmi. Bonusom bolo, že úspech videli moji najbližší priateľka Jelka aj s naším synom Alexom. Bol mojím najkrajším talizmanom.
V cieli ste povedali, že zlato je len začiatok. Ako ste to mysleli?
(so smiechom) Tak, že sezóna sa len začína. Koncom týždňa štartuje v Londýne Svetový pohár. V pondelok odlietame do dejiska. V jeseni nás čaká svetový šampionát.
Čiže nie tak, že sa po Martikánovej ére začína éra Slafkovského?
Vôbec nie. S Mišom sa navzájom ťaháme. Keď sme sa v stane prezliekali, zagratuloval mi. Spýtal som sa ho, kde ťukol, lebo som to nevidel. Jeho úspechy motivovali aj mňa. Máme zlato a striebro, čo je skvelé.
V minulej sezóne ste sa stali slovenskou kanoistickou jednotkou. Čo ste si z toho odvodili pre seba?
Povzbudilo ma to. Ocenenie som bral ako odmenu za stabilizovanie mojej výkonnosti. Bol to pozitívny impulz.
Ako ste oslávili zlato?
V nedeľu sme sa viacerí z rodiny stretli v Bratislave na oslave synovcových druhých narodenín. Tam sme oslávili aj moju zlatú medailu.
Zvítali ste sa aj s mamou, ktorej ste venovali zlatú medailu?
Samozrejme! Mala ísť aj do Viedne, no keď mala nastúpiť do auta, tak sa zháčila a povedala, že nejde, lebo to psychicky nezvládne. Vraj tie stresy už nie sú pre ňu. Preteky však sledovala na internete. Povedala, že sa rozhodla správne – a ani na iné preteky už nepríde, aby dodržala tradíciu.
Myslíte už aj na olympijské hry v Riu de Janeiro 2016?
Olympiáda je pre mňa obrovská výzva a dlhodobý cieľ. Pod piatimi kruhmi som ešte neštartoval, vynasnažím sa urobiť všetko pre to, aby som sa do Ria dostal. Jednoduché to však nebude, lebo reprezentovať môže len jeden. Každý úspech mi však pomôže.