Pred štyrmi rokmi ich však osud spojil dokopy. Odvtedy je ich neprestajným spoločníkom – piesok. „Nevyhneme sa mu po celý rok. Ešte aj v zime trénujeme v hale plnej piesku. Napriek tomu nám zatiaľ nelezie hore krkom,“ zhodujú sa najúspešnejšie slovenské reprezentantky v plážovom volejbale Dominika Nestarcová s Natáliou Dubovcovou.
Aký je život plážových volejbalistiek, zábava či tvrdá drina?
Nestarcová: Rozhodne drina.
Dubovcová: Počuli sme však aj také názory, že sa len hádžeme do piesku.
Nestarcová: Ľudia si myslia, že si pred turnajom zbalíme do tašky plavky a potom sa celé dni slníme. Lenže realita je iná. Často sedíme zabalené v zimných bundách niekde v Holandsku a prší na nás.
Dubovcová: Vtedy si pomyslíme len jedno: kto nám toto závidí.
Znamená to, že k plážovému volejbalu nepatrí len slnko a piesok, ale aj zima a dážď?
Nestarcová: Samozrejme, hráme za každého počasia, s výnimkou bleskov a krúpov. Minulý rok sme v Berlíne zažili situáciu, keď sa blýskalo a padali krúpy, no rozhodcovi to neprekážalo. Povedal, že blesky sú ďaleko a krúpy nejak vydržíme. Tak sme hrali ďalej. V Rakúsku sme zas hrali v strašnej zime. Vonku boli len štyri stupne.
V tomto roku ste sa dočkali prvých výraznejších úspechov. Je pre vás zlomový?
Nestarcová: Zlom v kariére priniesol už vlaňajšok. Po prvý raz sme sa totiž dostali na Grand Slamoch do hlavnej súťaže. Navyše, body, ktoré sme nazbierali, nám zaručili miestenku na turnajoch Svetovej série v tejto sezóne. Aj vďaka tomu sme dosiahli počas uplynulých mesiacov dobré výsledky vrátane 9. miesta na majstrovstvách sveta či dvoch piatych priečok na grandslamových turnajoch.
Prerazili ste do svetovej špičky. Máte kvalitu na to, aby ste sa v nej posúvali stále vyššie?
Nestarcová: Je to naším cieľom. Najmä sa však chceme priblížiť k veľkému snu, ktorým je olympiáda v Riu de Janeiro v roku 2016.
Zahrali ste si už niekedy v Brazílii?
Dubovcová: Raz. Bolo to na univerzitných majstrovstvách sveta. Tento rok si brazílsku atmosféru opäť vyskúšame na jeseň, keď pocestujeme na turnaj Svetovej série.
Čo vo vás vyvoláva predstava zápasu na slávnej brazílskej pláži Copacabana?
Dubovcová: Skvelé pocity. Brazília je kolískou plážového volejbalu, v krajine je veľmi populárny. Zápasy na olympijských hrách bude sledovať veľa fanúšikov. Navyše, bude sa hrať priamo na pláži, čo má veľké čaro.
Nestarcová: Väčšinou totiž hráme priamo v centre mesta, kde organizátori postavia kurt a k moru sa prakticky ani nedostaneme. Spojenie brazílskeho piesku a olympiády je pre nás rovnako lákavé ako pre futbalistu zápas vo Wembley.
Ako blízko máte k účasti na olympiáde?
Dubovcová: Delia nás od nej tri roky (smiech).
Nestarcová: Ešte nie je jasné, aký bude systém kvalifikácie. Minulý rok bolo na turnaji 24 tímov, medzi nimi sme už teraz. Chceme sa však posúvať stále vyššie, aby sme napokon nesledovali olympiádu len spred televíznej obrazovky.
Plážový volejbal nemá na Slovensku veľkú tradíciu. Dá sa ním uživiť?
Dubovcová: Nič iné nám nezostáva, veď kto by nás zamestnal (smiech). Trénujeme totiž dvakrát denne, veľa cestujeme, na nejaké ďalšie zamestnanie nezostáva čas. Keď chcete robiť plážový volejbal na vrcholovej úrovni, nemôžete sa venovať ničomu inému. Inak by to nemalo zmysel.
Narástol záujem sponzorov po tom, ako ste na seba výraznejšie upozornili?
Dubovcová: Panuje mylná predstava, že sa hrnú sami, ale to vôbec nie je pravda. Hľadanie sponzorov je stále náročné. Priznávam však, že po úspechoch si k nám našli cestu ľahšie.
Zastrešuje vás nejaký klub?
Nestarcová: Áno, klub Paneurópskej vysokej školy, ktorá nás podporuje. Takisto máme finančnú podporu aj od Slovenskej volejbalovej federácie. Obom sme za ňu vďačné.
S volejbalom ste precestovali celý svet. Kde sa cítite najlepšie?
Spoločne: V Nórsku.
Dubovcová: Uchvátila nás tamojšia príroda. Navyše, v Nórsku som našla raj pre celiatikov. Bez toho, aby som musela niekoho požiadať, som mala na stole bezlepkový chlieb. Najkrajší turnaj je však v Klagenfurte, no tam sa nám nedarí.
Nestarcová: Preto ho ani veľmi nespomíname, páči sa nám totiž tam, kde hráme dobre (smiech).
Vravíte, že takmer celý rok ste na cestách. Neleziete si niekedy na nervy?
Nestarcová: Začali sme spolu ako parťáčky, ale teraz sa náš vzťah dá nazvať kamarátskym. Napriek tomu, že na kávičky spolu nechodíme. Aj bez toho sa musíme občas vysporiadať s ponorkovou chorobou.
Dubovcová: Stalo sa, že sme boli spolu mimo domova tri týždne. Keď sme potom leteli na Slovensko, nemali sme si počas cesty čo povedať. Napriek tomu, že let trval dvadsať hodín.
Nestarcová: Je to však pochopiteľné, z času na čas si od seba potrebujeme oddýchnuť.
Na spoločné dovolenky asi nechodíte.
Nestarcová: Ale čoby nie, boli sme už na dvoch či troch (smiech).
Dubovcová: Neboli sme však spolu na izbe. Každá mala iného spolubývajúceho.
Aké vzťahy panujú medzi plážovými volejbalistkami?
Dubovcová: Väčšinou priateľské.
Nestarcová: Akurát Rusky sú trochu nevrlé. A problémy začleniť sa majú aj Talianky, ktoré však nevedia jazyk.
Dubovcová: Zvláštym prípadom sú Brazílčanky, ktoré sú na kurte mimoriadne nepríjemné. Tlačia na rozhodcov, ukazujú vám gestá. Mimo kurtu sú však zrazu v pohode.
Nosíte si z turnajov suveníry?
Nestarcová: Zbieram magnetky. Ale z každého miesta len jednu, nepotrebujem ich mať doma štyridsať.
Dubovcová: A posielame pohľadnice. V dnešnom svete emailov a esemesiek sa nám to zdá vynimočné. Určite nechodíme po meste ako turisti a nenakupujeme jeden suvenír za druhým.
Nazbierali ste zrejme aj veľa zážitkov. Ktorý z nich je ten naj?
Dubovcová: Keď sme sa stratili v Číne. Po príchode do krajiny si musíte dať všetko preložiť do čínštiny – názov hotela, ulice, na ktorej sa nachádza. Po anglicky vám totiž takmer nikto nerozumie. To sme, samozrejme, netušili. Navyše, organizátori po nás neprišli na letisko a z bankomatu nám nešlo vybrať peniaze. Mapa, ktorú sme mali, bola zlá. Podľa nej sme mali byť kúsok od hotela, no boli sme od neho vyše dvadsať kilometrov. Vydali sme sa preto hľadať cestu, no neúspešne. Natáliu to až rozplakalo. Napokon sme predsa len rukami – nohami vysvetlili okoloidúcemu, kam sa potrebujeme dostať. Pomohol nám nájsť telefónne číslo do hotela. Keď sme sa konečne dovolali a z druhej strany linky zaznelo na otázku, či dotyčný hovorí po anglicky, vytúžené „yes“, spadol nám zo srdca obrovský kameň.
Čo by ste robili, keby ste sa nevenovali plážovému volejbalu?
Dubovcová: Neviem. Odmalička som športovala, pred volejbalom som robila atletiku. Rada by som preto pri ňom zostala.
Nestarcová: Najprv som jazdila na koni, potom som hrala extraligu v drese Pezinka.
Nestarcová a Dubovcová
Dominika Nestarcová sa narodila 12. decembra 1984, Natália Dubovcová je takmer o šesť rokov mladšia (5. júl 1990). Obe začínali s halovým volejbalom, na plážový presedlala Dominika v roku 2006 (po siedmich extraligových sezónach v drese Pezinka), Natália o rok neskôr. Pár tvoria od roku 2009, dokopy ich dal Natáliin otec, ktorý je zároveň trénerom a manažérom dvojice. Medzi najväčšie úspechy slovenských reprezentantiek patria 9. miesto z tohtoročných majstrovstiev sveta či piate miesta z Grand Slamov (Long Beach 2013, Rím 2013 a Gstaad 2012). V tohtosezónnom rebríčku FIVB patrí Dubovcovej s Nestarcovou šestnásta priečka, v kariérnom 23.