Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda EURO 2024 EURO 2024 Výsledky výsledky

Česi by to nestrávili, vravel Štrougal. Tatrám odoprel olympijskú šancu

Prvá z troch kandidatúr Vysokých Tatier na zimné olympijské hry skončila predčasne a nepodaná v bratislavskom Múzeu telesnej kultúry. Ako vzácna relikvia doby, keď najmenšie veľhory sveta márne čakali na požehnanie mocných.

30.01.2013 08:00
Vysoké Tatry, 1970 Foto: ,
Davy fanúšikov v areáli FIS na majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970.
debata (98)

V Panoráme (v prvom čísle Slovenskej olympijskej revue) vyšlo v trojautorstve Ján Mráz, Marián Šimo, Anton Zerer v roku 1999 vyčerpávajúce svedectvo o jej osude s titulkom Odopretá olympijská šanca. Ako vyzeralo zákulisie tohto prvého nádejného pokusu, v ktorom sa Tatry uchádzali o olympijskú priazeň?

Adresátovi lordovi Michaelovi Killaninovi, vtedajšiemu šéfovi Medzinárodného olympijského výboru originál vzácneho listu nikdy nedorazil. Hoci on sám to v roku 1977 očakával. Ako sympatizant bol Tatrám naklonený (dokonca aj s rodinnou podporou svojej manželky, ktorej sa u nás veľmi páčilo). Originál skončil v aktovke podpredsedu Československého olympijského výboru Vladimíra Černušáka. V poslednej chvíli mu z Prahy telefonoval vedúci sekretariátu ÚV ČSZTV, aby kandidátsku prihlášku vôbec nepodával. A tak sa 14. zimné olympijské hry konali v Sarajeve, a nie vo Vysokých Tatrách, aj keď v olympijských kruhoch mali nesporne väčšie sympatie naše veľhory než nevyspytateľná krajina pod Jahorinou a Igmanom, ktorou sa v tom čase preháňali iba vlci.

Hodler sa nadchýnal: Areál snov

História odopretej kandidatúry, ktorá bola zrejme reálnejšia než dve neskôr podané oficiálne prihlášky na ZOH 2002 a 2006, bola svedectvom o schopnosti a nadšenia našich ľudí pod Tatrami, ale aj nenormálnosti obdobia tzv. normalizácie, ktorá zavládla v Československu po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Impulzom bol až nečakane spontánny a priaznivý ohlas lyžiarskych majstrovstiev sveta 1970 v klasických disciplínach. Nový areál v pôvabnej scenérii Štrbského Plesa, koncentrovanosť športovísk, obrovský divácky záujem a organizačný úspech podujatia zanechali u zahraničných návštevníkov silný dojem. Ba Marc Hodler, člen MOV a predseda Medzinárodnej lyžiarskej federácie sa nadchol a pomenoval ho – Areál snov.

Medzinárodné podujatie takého rozsahu Slovensko nikdy v histórii nezažilo a sotva aj zažije. Na slávnostnom otvorení 14. februára utvorilo 80 000 ľudí nádhernú kulisu. Z Tatier putoval do sveta prvý farebný televízny obraz z Československa (prenosový voz s technikou zaplatil Slovnaft). Ján Mráz, čoby šéf slovenského a federálneho lyžiarskeho zväzu bol vtedy generálnym tajomníkom organizačného výboru (mimochodom, vlani v júni sa dožil krásnej deväťdesiatky).

Náš druhý nositeľ vysokého vyznamenania Olympijského radu v striebre, ktorý mu udelili počas OH 1996 v Atlante, rád rozprával historku, ako na predposledný deň šampionátu nechali vytlačiť 140 000 vstupeniek. A keďže sa rozpredali, potajomky a urgentne nechali vyrobiť aj ďalšie, čím počet divákov výrazne prevýšil oficiálne udávané zaokrúhlené údaje (60 000, 80 000, ba tie smelšie až 100 000) a blížil sa k číslu 200 000. Taký záujem nezažili ani v nórskej Mekke severského lyžovania – na Holmenkollene!

Pravda, tesne pred začiatkom MS panovala neprajná atmosféra. Hrozilo, že šampionát – dva roky po rozmetanej Pražskej jari – sa vôbec neuskutoční. Podľa svedectva vtedajšieho predsedu slovenskej vlády Petra Colotku, ktoré vydal po troch desaťročiach od šampionátu, si "niektorí kolegovia z politického vedenia Československa žiadali jeho odvolanie a vznikla dusná diskusia“.

"Báli sa reakcií ľudí na vstup vojsk a možných medzinárodných nedorozumení,“ objasnil premiér. "Ubezpečovali sme ich že u nás na Slovensku sa nič podobné nestane. Celý čas tŕpli, ale zbytočne. Všetko prebehlo férovo, až na piskot po víťazstve sovietskeho skokana na lyžiach Napalkova. Hneď som šiel za ním, aby som mu vysvetlil, že nebol mierený naňho.“

Okolo jednej udalosti však nastal čudesný zhon. Z Bieleho domu prišiel nečakane pozdravný list od amerického prezidenta Richarda Nixona. Organizátori ho chceli publikovať, ale vedenie našej komunistickej strany to zakázalo. Mráz spomína, že ponúkli, aby ÚV KSČ zabezpečilo pozdravné posolstvo zo Sovietskeho zväzu a ponúknu ich médiám spoločne. Návrh neprešiel, a tak neškodná, ale zmysluplná veta (…športové podujatia tohto druhu spájajú športovcov z mnohých krajín) a pod ňou Nixonov podpis zostala utajená.

Tiché požehnanie

Šampionát vo Vysokých Tatrách vygeneroval schopný organizačný tím ľudí ako Ján Mráz, ktorý sa stal členom vedenia Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS), Valér Pobeha, šéf hotela FIS, Jozef Lukáč, Ladislav Harvan, Štefan Mašlonka, Karol Suchánek, ktorí rúbali vyššie.

S myšlienkou uchádzať sa o zimné olympijské hry prvý vyrukoval Vladimír Šimo. Bývalý načelník Horskej služby a neskôr aj člen jednej z komisií FIS predložil na poslednom organizačnom výbore MS 1970 smelú úvahu o možnej kandidatúre na rok 1980 (ZOH sa napokon konali v Lake Placid). A Valér Pobeha, prvý šéf hotela FIS, nechal vo svojich útrobách vyrobiť veľkú sklenenú tabuľu s piatimi olympijskými kruhmi.

V máji 1971 uzrela svetlo sveta 110-stránková štúdia, prvá koncentrovaná podoba našich olympijských ambícií z dielne architekta Vojtech Horáka z Výskumného ústavu cestovného ruchu. Na posúdenie ponúkla tri varianty financovania hier – od najlacnejšej (za 183 miliónov korún) až po najdrahší (545 miliónov). Kandidatúra získala aj tichú podporu Československého olympijského výboru a Československého zväzu telesnej výchovy. O prípravách sa pravidelne nechala informovať slovenská i federálna vláda. Akcia kandidatúry sa však udržovala v tajnosti.

Kandidatúra na ZOH 1980 však skrývala jeden obrovský problém. Moskva ohlásila kandidatúru na letné hry olympiády 1980. A dve "socialistické“ kandidatúry by MOV sotva zbaštil, a tak sa tatranský pokus presunul o štyri roky.

Nová koncepcia, na ktorej sa začalo pracovať, prišla už aj s predbežným termínom slávnostného otvorenia ZOH 1984 –10. február. Ba vytýčila aj lokality: Štrbské Pleso pre klasické lyžiarske disciplíny, Jasnú pre alpské, Podbanské pre rýchlokorčuľovanie a olympijskú dedinu, Poprad a Liptovský Mikuláš pre ľadový hokej.

Začiatkom jesene 1978 navštívil Tatry aj sám olympijský šéf, írsky lord Michael Killanin aj s manželkou. Helikoptéra vyštartovala do hmly, no len čo sa vzniesla nad Areál snov, obloha sa zázračne rozjasnila. V poľovníckom zámočku na Javorine Killanin tvrdil, že ak Tatry dostanú garancie federálnej vlády, majú "veľkú šancu, takmer stopercentnú šancu“ (podľa Colotkovho svedectva). O rok federálny olympijský šéf Antonín Himl podal žiadosť, aby Tatry zaradili medzi pravdepodobných uchádzačov o ZOH 1984. Killanin ju nechal v Lausanne zaevidovať.

Tatry boli na najlepšej ceste za svojím olympijským snom. Politické kruhy, najmä z českej strany, však zrazu zapochybovali, či ekonomika našej krajiny znesie také vysoké investičné nároky. Do hry vstúpili aj výhrady Tatranského národného parku. Navrhovali vypustiť z hry Podbanské. Ba objavili sa aj názory, aby sa časť disciplín preniesla do Čiech (sánkovanie do Liberca a ľadový hokej do Prahy).

Z Prahy prišlo – nie

Keď do uzávierky kandidatúr chýbali dva dni, primátor mesta Vysoké Tatry Vojtech Tokarčík (lebo dejiskami hier nie sú krajiny, ale mestá) skoncipoval vo francúzštine list pre Killanina, ktorý sa začal slovami: "S veľkou radosťou Vám môžem oznámiť, že mesto Vysoké Tatry má česť podať kandidatúru na usporiadanie ZOH 1984 v regióne Tatranského národného parku.“

Vladimír Černušák vzal koncom októbra 1977 kandidačný list so sebou do lichtenštajnského Vaduzu (dejiská hier prideľuje MOV sedem rokov pred ich konaním) na 8. valné zhromaždenie európskych národných olympijských výborov. Mal jasný pokyn, že ho odovzdá iba vtedy, keď dostane z Prahy pokyn a súhlas predsedníctva ústredia komunistickej partaje.

Vladimír Černušák (vpravo) a šéf MOV, írsky... Foto: Archív
Vladimír Černušák Vladimír Černušák (vpravo) a šéf MOV, írsky lord Michael Killanin, počas návštevy Tatier na jeseň 1978.

"Keď ma stretol lord Killanin, hneď sa zaujímal, čo je s kandidatúrou,“ spomína pán profesor. "Prosil som ho o strpenie a ubezpečil, že len čo dostanem súhlas, odovzdám mu ju. Z Prahy sa ozvali až v deň uzávierky. Žiaľ, so zlou správou. Keď som ju oznámil predsedovi MOV, neskrýval sklamanie. Lord bol Tatrám veľmi naklonený.“

Rozhorčilo to aj prívrženca olympiády premiéra Colotku, ktorý bol členom aj federálneho komunistického byra, ktoré definitívne pochovalo tento projekt. "Veril som, že návrh prejde. Mal som pocit, že som vtedajšieho predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala presvedčil. Dosť dobre som s ním vychádzal, no napokon práve on vystúpil ako prvý proti. Vraj, bohužiaľ, aj keď som Petra ubezpečil, že olympiádu v Tatrách podporíme, nemôžem s ňou súhlasiť, lebo český národ by to neprijal a nestrávil. Takmer na mňa prišli mdloby. Pridal sa k nemu aj generálny tajomník a prezident Gustáv Husák. Chápem ťa, Peter, ale neplač, nebudeme predsa kvôli olympiáde rozbíjať naše národy, tvrdil. Vybuchol som. Robte si somára z niekoho iného, a nie zo mňa. Žiaľ, ani zo Slovákov, ktorí v orgáne sedeli, ma nikto nepodporil. Niektorí možno so mnou aj súhlasili, no netrúfli si to vysloviť.“

Mimochodom, pre Husáka – argumentoval – sa to zdalo drahé a najmä na vybudovanie sánkarskej dráhy by sa vynaložilo zbytočne veľa peňazí. Za Tatry padli v hlasovaní iba tri hlasy. Praha sa cítila tak trochu zaskočená, lebo Tatry – to nebol prvý pokus o olympijskú kandidatúra, ktorá vyšla z Československa. Dvakrát predtým sa o letné hry uchádzala Praha. Najprv už v roku 1920 o OH 1924. Aj vláda najprv súhlasila, ale potom zmenila názor. Nepozdávali sa jej vysoké náklady na výstavbu olympijského štadióna. Druhý pražský pokus sa rozbehol kampaňou v roku 1967, ale nadšenie čoskoro vyprchalo. Pokus stroskotal na tom, že o OH 1980 sa uchádzala aj Moskva. Na Pořičí, kde sídlilo ČSZTV, hneď politicky pochopili, že sú neželaný kandidát a súper.

Nie Tatry, ale Sarajevo

O ZOH 1984 mal záujem Göteborg. Jeho projekt spojenia štyroch, až 800 kilometrov vzdialených stredísk mu od začiatku dával malú šancu na úspech. Prihlásilo sa aj Sapporo, no tam sa konali zimné hry iba nedávno (v roku 1972) a dvanásť rokov bolo krátke obdobie, aby im hry opäť pridelili. Len čo sa v olympijských kuloároch šuchlo, že Tatry odskočili, do kandidačného procesu naskočili tri spojené francúzske zimné strediská a – Sarajevo. To svoju prihlášku odovzdalo 31. októbra 1977 o 23:00, hodinu pre uzávierkou! Napokon sa prvá zimná olympiáda v tzv. východnom bloku uskutočnila v bývalej Juhoslávii. Pred jej otvorením sa generálny tajomník juhoslovanských olympionikov zdôveril Černušákovi: „Dodnes nechápem, prečo ste uskočili…“

Sú šance, ktoré sa nevracajú. Pritom po pompéznom svetovom šampionáte v klasickom lyžovaní 1970 sme u nás úspešne zvládli samostatne aj šampionáty v ďalších kľúčových zimných športoch (krasokorčuľovanie 1973, biatlon 1997, ľadový hokej 2011).

Boli časy, keď sme sa nachádzali tak veľmi blízko – a sami – k zimnej olympiáde ako nikdy. V týchto mesiacoch začíname silne uvažovať o poľskej ponuke – usporiadať zimné olympijské hry po prvý raz v ich histórii v dvoch krajinách. Hej, pod Kriváňom – vychádzajúc z ústrednej zvučky MS 1970, ponechajúc bokom všetky plamenné i plané diskusie žičlivcov i neprajníkov a dožičiac si trochu lyriky na nadýchnutie – bude tam raz aj krásny olympijský svet?

98 debata chyba