Slováci v akcii
Vlani ste sezónu ukončili pre zranenie už koncom júla po Svetových armádnych hrách. Je už členok v poriadku?
Je, ale bolo to vtedy správne rozhodnutie. Rozsah zranenia sa ukázal byť oveľa väčší ako sa pôvodne zdalo. Liečila som to veľmi dlho, s miernymi bolesťami som začínala aj túto sezónu.
Ako konkrétne sa to prejavilo?
Spočiatku som sa musela obmedzovať, začala som hádzať trochu neskôr. Aj to je možno jeden z dôsledkov toho, prečo mám ešte nestabilnú techniku.
Čo všetko ste stihli v príprave na túto sezónu?
Absolvovala som viacero zahraničných sústredení. Najprv som bola na Kanárskych ostrovoch, neskôr v Afrike, čo bolo veľmi dobré rozhodnutie. Potom som bola dva mesiace v USA v meste Athens, kde som sa snažila trochu viac spolupracovať so svojím bratom, ktorý už ukončil školu a mal na mňa čas. Je veľmi dobrý kladivársky odborník, dosť sa spolieham na jeho rady.
Máme tomu rozumieť tak, že sa stal vaším hlavným trénerom?
Oficiálne stále patrím pod trénera Hanušovského, ale čo sa týka techniky, viac mi momentálne dokáže poradiť brat.
Aké konkrétne rady vám dával na Zlatej tretre v Ostrave, kde ste výkonom 72,23 m obsadili 8. miesto?
Zdalo sa mu, že v kruhu začínam príliš rýchlo. Radí mi aj ohľadom dĺžky a smerovania dráh kladiva. Vidí, že energiu na súťažné pokusy mám, ale technicky to ešte nie je ono.
V roku 2009 ste vybojovali bronz na majstrovstvách sveta, ale potom ste porodili dcérku a po súťažnom návrate ste sa zranili. Medzitým sa kladivársky svet zrejme posunul dopredu…
Som prekvapená, ako veľmi sa rozšírila špička. Najlepšie sú ešte lepšie a tie ostatné už nie sú priemerné. Ženské kladivo je ešte stále mladá disciplína, na vrcholných podujatiach sa hádže iba 13–14 rokov, čiže rezervy a priestor na výkonnostný posun stále existujú.
Momentálne zaostávate za najlepšími súperkami o 4 až 5 metrov. Bude do olympiády ešte čas a priestor na to, aby ste ich dostihli?
Moje technické nedostatky nie sú také hrozné, že by sa s tým nedalo niečo robiť. Aj v Ostrave som mala na to, aby som hodila za 74 metrov. Olympijská medaila by sa mohla dávať za 75–76 metrov a myslím si, že to by som za dva mesiace mohla dobehnúť.
Aký máte plán pretekov a ako si predstavujete postupné časovanie formy pred Londýnom?
Majstrovstvá Európy v Helsinkách mám v pláne, ale nebudem ich brať ako hlavný vrchol. Tým bude iba olympiáda. Neplánujem ani veľa štartov na mítingoch, budem sa zväčša pripravovať doma v Banskej Bystrici.
Máte už súťažnú skúsenosť s Londýnom alebo to bude pre vás na olympijských hrách miestna premiéra?
Ešte som nehádzala v Londýne. Bola som tam iba raz neplánovane 24 hodín na letisku, keď som zmeškala let. Dúfam, že si túto negatívnu skúsenosť čoskoro vylepším.
Zvykne sa hovoriť, že olympijské hry sú vrcholom snaženia každého športovca. Ako je to vo vašom prípade?
Je to štvorročný vrchol a pre mňa zrejme aj životný športový vrchol. Ďalšia olympiáda je ešte veľmi ďaleko, preto som dala tento rok do prípravy všetko.
Nedá sa nespýtať, čo od seba očakávate v Londýne?
Sú to možno silné slová vzhľadom na to, koľko teraz hádžem, ale chcela by som zabojovať o medaily. Keď sa dostanem do olympijského finále, chcela by som byť čo najvyššie.
Vaša dcérka Rebeka bude mať v júli dva roky. Vie už, čo je to kladivo?
Áno. Keď idem na súťaž, vie ma už povzbudiť. Kričí: Mama do toho! Je zlatá.
Pomáha vám okrem manžela s dcérkou aj niekto iný?
Všetky tohtoročné sústredenia vo svete som absolvovala spolu s Rebekou a výborne to zvládala. Okrem manžela tam boli so mnou aj sestry Velďákové, najmä ony mi neraz pomohli s malou. Nedávno som bola na pretekoch v juhokórejskom Dägu a to bolo prvý raz, čo sme sa na päť dní odlúčili.
