Ste spokojný, kam ste ako špílmacher dotiahli slovenský tím?
Išli sme šampionát s trochu malou dušičkou. Nie sme hádzanárska veľmoc, ale skončíme v prvej desiatke, čo nik nečakal. Verím, že dva záverečné zápasy na šampionáte zvládneme. Ja som vždy maximalista. Keď hráme dobre, chcem, aby sme hrali ešte lepšie.
Dnes čakajú Švédi. Trúfate si aj na nich?
Deň sme si oddýchli, verím, že sa dali dokopy aj chorí hráči a Rišo Štochl bude opäť stáť medzi žrďami. Švédi sú silný a nepríjemný súper, ale prijateľnejší ako domáci Chorváti. Skúsime ich dať dole.
Ako ste oslavovali výhry na šampionáte?
Tu je to trochu zložitejšie, program nabitý, takmer každý deň hráme a o slovo sa už hlásila aj únava. My sa však vieme spolu výborne zabaviť aj do rána, sadnúť si do krčmy, dať si jedno-dve pivká. Tam sa často začína dobrá partia, my ňou určite sme. Nik nemá s nikým problémy a nik sa na nikoho nevyvyšuje.
Registrujete domácu odozvu vášho úspešného účinkovania?
Sledujeme internet, telefonujeme s rodinou a priateľmi. Viem, že sa hádzaná teraz sleduje aj v baroch a krčmách. Niečo podobné si užívam, keď hrajú hokejisti na majstrovstvách sveta, takže si to viem predstaviť. Samozrejme, že nás to teší. Nemôžem sľúbiť, že v záverečných zápasoch vyhráme, ale určite necháme na palubovke aj dušu. Budeme bojovať kvôli ľuďom, ktorí nám doma držia palce.
Vás asi potešilo, že šampionát sa koná v Chorvátsku a výprava cestovala do dejiska autobusom…
Ak narážate na lietanie, s tým už problém nemám. Lietam už rok. A v pohode.
Stali ste sa však známym svojím panickým strachom z lietania. Často ste cestovali na podujatia individuálne vlakom. Do Portugalska dokonca bezmála tri dni, železnicou ste išli aj do Moskvy…
Vo vlakoch som si svoje užil. Na jednej ceste som v nich presedel päťdesiat hodín. Mal som dosť času o všetkom uvažovať. Ešte horšie bolo, že som niekedy družstvu chýbal. Keď sme cestovali na kvalifikačný zápas na Ukrajinu, vošiel som do lietadla, ale okamžite mi bolo jasné, že to nezvládnem. Cítil som sa príšerne, vybehol som von. Výprava odletela bezo mňa. Tento problém už ohrozoval moju kariéru. Musel som s tým niečo urobiť, inak by som asi s hádzanou skončil. Prestúpil som do nemeckého Nordhornu a tam sa lieta na zápasy často.
Čo prinieslo pozitívnu zmenu?
Mám tetu, ktorá pracuje v Prahe ako letuška. Vybavila mi lety v malom lietadle, ktoré mapuje situáciu nad mestom. Strašne som sa bál, srdce som mal v nohaviciach a tep mi vyletel na rekordné hodnoty. Zvládol som to však a to bol signál k obratu.
Stačilo to?
Navštevoval som aj psychológov, prečítal si o tejto téme niekoľko knižiek, rozoberal všetko do detailov, sledoval štatistiky a dokonca si sťahoval nahrávky čiernych skriniek. Všetko z toho mi pomohlo, ale najmä som si musel urobiť poriadok v hlave. Ak má lietadlo problémy, vždy je šanca, že to pilot zvládne. Zosadne aj s jedným motorom, alebo urobí taký kúsok ako nedávno, keď mu vleteli vtáky do motorov a pristál na vode.
Takže už nebudete družstvu chýbať kvôli tomuto problému?
Za posledný rok som letel možno tridsaťkrát. Opäť aj na dovolenku. Už nemám strach zo smrti. Sadám si do lietadla s pocitom, že to môžu byť moje posledné hodiny. Raz aj tak zomrie každý.