Basketbalisti Južného Sudánu dobre vedia, že ľudia v ich krajine si spomenuté veci užijú len zriedkavo.
V najmladšom štáte sveta, ktorý získal nezávislosť v roku 2011, naďalej pretrváva ozbrojený konflikt, násilie a zaužívaná beztrestnosť.
Obyvatelia krajiny v severovýchodnej Afrike však nateraz majú dôvod na radosť. S hrdosťou sledujú výkony basketbalovej reprezentácie, ktorá svojím osudom píše jeden z najzaujímavejších príbehov parížskej olympiády.
„Sú veci, ktoré sú dôležitejšie ako šport. Ľudia v našej krajine sú ťažko skúšaní, chceme im dopriať, aby aspoň na chvíľu zabudli na útrapy každodenného života,“ vraví Luol Deng, šéf juhosudánskeho basketbalu a bývalý hráč zámorskej NBA.
Deti utečencov
Južný Sudán je napriek obrovským zásobám ropy jednou z najchudobnejších krajín sveta. Dlho bojoval o nezávislosť od „veľkého“ Sudánu, vojna sa neskončila ani po vyhlásení samostatnosti.
Čítajte viac Zdrvený Grigar: Sklamal som ľudí i seba. Urobil som chybu tam, kde to kajakár musí zvládnuť poslepiačky
Milióny obyvateľov boli vysídlené, zbavené majetku a naďalej žijú v strachu. Krajinu navyše zmietajú prírodné katastrofy, hlad a ekonomický kolaps. Kto môže, z chudobného regiónu uteká, prevažne do Európy.
Taký bol aj osud väčšiny basketbalistov, ktorí reprezentujú krajinu na OH v Paríži. Ich rodičia predali skromné majetky a vybrali sa na tŕnistú cestu za lepším životom.
„Mama mi rozprávala, ako blízko bola smrti počas nebezpečnej plavby na lodi s migrantmi, keď ich na mori zastihlo zlé počasie. Niektorí jej priatelia cestu neprežili,“ spomína Nuni Omot.
Šikovný pivot patril medzi štastlivcov, ktorí vyrastali v civilizovanom svete. Niektorí sa s rodinami dostali do Európy, iní do Izraela, ďalších prichýlila Amerika.
Podarilo sa to aj Dengovi. Nový život začal vo Veľkej Británii, kde sa postupne vypracoval na najlepších basketbalistov v krajine. V roku 2004 sa stal sedmičkou vstupného draftu zámorskej NBA, postupne si zahral za Phoenix, Cleveland, Miami či Minnesotu.
Po ukončení hráčskej kariéry sa presunul do pozície funkcionára. Úprimne priznáva, že jeho cieľ bol spočiatku len veľkým snom.
„Videl som, že náš národ má čo sa týka basketbalu veľký potenciál. Veľa chlapcov je vysokých, štíhlych, so širokým rozpätím rúk. Navyše sú veľmi šikovní s loptou. Veľkým problémom je však chýbajúca infraštruktúra,“ vraví Deng.
Z vlastného vrecka
Niekdajší elitný krídelník sa však nenechal odradiť. Po dôkladnom skautingu dal dokopy skupinu 15 hráčov, ktorí sa pod vedením trénera Royala Iveya začali pripravovať smerom k MS 2023.
Foto: TASR/AP, Mark J. Terrill
Tam si Juhosudánci vybojovali olympijskú miestenku do Paríža. Ich útrapy však pokračovali.
„Nemáme v krajine jedinú klimatizovanú halu, podmienky na tréning sme museli hľadať za hranicami. Bez Luolovej snahy by to nebolo možné. Posledné štyri roky financoval prípravu tímu prakticky sám. Platil za hotely, letenky, sústredenia. Miluje basketbal, ale predovšetkým miluje svoj národ,“ chváli svojho šéfa kouč Ivey.
Deng však žiadne medaily za zásluhy nechce. Vraví, že jeho hlavnou snahou bolo spojiť tím do jednoliateho celku a tým ukázať krajanom, že sa dá zjednotiť aj rozhádaný národ.
„Južný Sudán má 64 rozličných kmeňov. Aj naše mužstvo je poskladané z ľudí z rôznych regiónov, klanov, každý má inú mentalitu. Naladiť sa na rovnakú vlnu nebolo spočiatku jednoduché,“ priznáva.
S nadsázkou však môžeme povedať, že jedno majú spoločné – čiernočiernu pokožku, typickú pre rovníkovú Afriku.
„Je to naša identita. Žartujeme medzi sebou, ak by v hale nefungovala elektrina a museli by sme hrať v šere, ani Michael Jordan by proti nám nemal šancu,“ smeje sa krídelník Marial Shayok.
Paradoxne, prezývka mužstva znie „Bright Stars“ – v preklade žiarivé hviezdy…
Šanca na štvrťfinále
Tvrdá práca Denga a jeho tímu, ktorý musel pozbierať hráčov z celého sveta, keďže Juhosudánci hrajú na klubovej úrovni od USA cez Čínu až po Austráliu, sa napokon vyplatila.
Foto: TASR/AP, Michael Conroy
Po výsledkoch v príprave sa vyjadrovala o africkom tíme s rešpektom celá basketbalová komunita. Zaujal predovšetkým jeho výkon proti hviezdnemu tímu USA.
V Londýne sa takmer zrodilo obrovské prekvapenie, keď o najtesnejšom triumfe Američanov 101:100 rozhodla až donáška nestarnúceho LeBrona Jamesa osem sekúnd pred koncom duelu.
„Možno sme ich na začiatku trochu podcenili, ale to nemení nič na to, že podali skutočne výborný výkon. Fanúšikom však môžem sľúbiť, že v Paríži to bude iný zápas,“ vravel James po londýnskej dráme.
USA a Južný Sudán sú spoločne v olympijskej C-skupine, okrem nich tam figurujú aj Srbsko a Portoriko. Práve proti Portoriku sa Afričania dočkali historického triumfu, keď vo svojom premiérovom zápase pod piatimi kruhmi triumfovali 90:79.
Pred úvodným rozskokom ich nerozladil ani fakt, že organizátori im namiesto ich hymny zahrali hymnu „nenávideného“ Sudánu.
Čítajte viac Takto to ďalej nejde, podmienky sa musia zlepšiť. Francúzi pod paľbou kritiky, nespokojnosť prejavili aj najväčšie hviezdy na OH
„Nabudilo nás to. Cítili sme nespravodlivosť, že nám pustili hymnu krajiny, s ktorou sme boli vo vojne. Veľmi sme chceli vyhrať a sme šťastní, že sa nám to podarilo,“ reagoval rozohrávač Peter Jok.
Stredajší zápas proti Američanom už nebol taký tesný ako prípravný duel v Londýne, ale Juhosudánci odchádzali po prehre 98:103 so zdvihnutými hlavami.
Ich historická účasť na olympiáde sa môže predĺžiť do budúceho týždňa.
V sobotu nastúpia vo svojom záverečnom zápase v skupine proti Srbsku a v prípade priaznivého výsledku postúpia do play off. Účasť vo štvrťfinále si zabezpečí najlepších osem tímov z 12 účastníkov turnaja.
„Počas kariéry som z každej strany počúval, že sme obete vojny, deti utečencov. V Paríži bojujeme aj za to, aby sme sme vytvorili identitu silného kolektívu, ktorý vie uspieť aj proti silnejším súperom. Chceme deťom v našej krajine ukázať, že každý si môže snívať svoj sen,“ zdôrazňuje Deng.