"Teším sa veľmi, lebo sa hovorí: aký otec, taký syn. Teraz má medailu, ale sú tam stovky tréningov a mesiace tvrdej práce. Keď sme sa však stretli po finále, povedal som mu len gratulujem.
My to skôr prežívame vo vnútri, nerozhadzujeme od radosti rukami a skáčeme dva metre. Je však reálne, že toho veľa nenaspím, lebo adrenalín vo mne dlho zostáva a pracuje," pripúšťa otec Ladislav Beňuš.
Len nebuďte profesionáli
Telocvikár a juniorský majster Československa v päťboji spolu s manželkou, niekdajšou reprezentantkou v rýchlostnej kanoistike a teraz taktiež telocvikárkou, synovi predstavili šport v celej kráse. A neposedný Matej si ho zamiloval. Aj keď…
„Nechceli sme, aby naše deti boli vrcholoví športovci ako my. Stačilo iba, aby milovali hru ako takú.“
Lenže Beňuš si ako osemročný pozrel triumf Michala Martikána na olympiáde v Atlante a postupne sa do športu zaľúbil úplne. Aj keď nevedel, do ktorého viac.
„Bol to malý rebel. Stále chcel robiť čosi iné. Raz futbal, potom basketbal. Lenže manželka bola trénerka rýchlostnej kanoistiky, tak trénoval aj tam. Chodievali sme do zátoky v Karlovej Vsi a bol tak povediac nútený jazdiť alebo športovať. Občas sa nás pýtajú, či sme niekedy boli aj doma. Asi nikdy,“ smeje sa pyšný otec.
Prvé preteky však prišli v Dolnom Kubíne. Malý neposedník na ne odmietal nastúpiť, nakoniec však strhol na seba všetku pozornosť.
"Rád hrával futbal, ale cez prázdniny som mal voľno a chodili sme na preteky. Tak sme prišli aj na kanál do Dolného Kubína. Nikdy na to nezabudnem. Maťko povedal, že nepôjde. Netlačil som na neho, ale manželka mu ukázala loď a vyzvala ho, nech si sadne.
Čítajte viac Prvá medaila pre Slovensko! Beňuš sa nenechal rozhodiť a vo finále vybojoval bronz
Sadol si, vzal si pádlo a po troch bránkach sa mu to páčilo. Smiali sme sa na tom. Dobehol pretekára pred ním a podľa pravidiel môžeš v prípade, ak ti niekto zavadzia, požiadať o opravu.
On si ju vypýtal a ja som sa chytal za hlavu. Veď tá jazda bola hrozná. A toto chce opraviť? Nakoniec prišla búrka a tú šancu nedostal," pobavil Beňuš starší.
Deň pretekov? Som nervózna a nejem
K synovi sa po bronze nedokázal dostať. Beňuš absolvoval množstvo mediálnych povinností pre slovenské i zahraničné médiá.
Stále ho sprevádzal antidopingový komisár. Nepohol sa od neho ani na krok. Počkať si na svojho manžela musela aj manželka Ivana s najstarším synom Simonom.
„Hovorila som mu, že gratulujem a vyšlo nám to. Beriem to ako prácu celej rodiny, čo sme do toho dali,“ začína svoje rozprávanie Ivana Beňušová.
Už trojnásobná mama prežila po boku životnej lásky druhú medailu z olympijských hier. Avšak prvú naživo, nakoľko pred ôsmimi rokmi v Riu bola na materskej dovolenke.
Foto: Olivier MORIN / AFP / AFP / Profimedia
„Simi mal dva roky a mladší mal osem mesiacov. V roku 2016 to bolo iné, teraz máme iné povinnosti. Stále je to makačka. Maťo ma neustále urguje, aby som ich vozila na tréningy a krúžky. Radi do nich investujeme náš čas,“ prezrádza manželka.
Kým jej muž a svokor sú oázami pokoja, ona by na preteky takéhoto rangu nemala hlavu ani žalúdok. A tým znova potvrdila známe príslovie, že protiklady sa priťahujú.
"Odlietali sme po kvalifikácii. Na mňa už išla nervozita a on už bol nedočkavý, kedy sa začne finálový deň. Je to povahová črta aj vyzretosť, že sa vie nad preteky tak povzniesť.
Ja by som to nezvládla. Mňa v deň pretekov bolí brucho, som nervózna, nič nejem a už sa neviem dočkať, kedy budeme mať večer po tom," potvrdzuje Ivana.
Inšpiroval syna
Nielen ona si užila veľký Beňušov deň. Na krátky výlet do Paríža zavítal aj dvanásťročný syn Simon, pre ktorého to bol neuveriteľný zážitok.
„Povedal takú vec, že je to pre neho inšpirácia, aby som dosiahol niečo podobné, hoci v inom športe. Nazval ho hrdinom. On je nervóznejší, vyhovuje mu skôr hokej a tímový šport. Lenže prostredný syn Tobias, to je povahovo Maťova kópia. Bude mať deväť rokov, ale mentálne je na individuálny šport ako stvorený.“
Čítajte viac Udalosti štvrtého dňa na olympiáde v Paríži sme s vami sledovali ONLINE
Manželovi včera objednala v slovenskom dome – zhruba okolo 22. hodiny večer – kuraciu rolku. Bolo to prvé jedlo, ktoré si dal od 13.00. Potom už nasledovalo semifinále a úspešné finále.
„Snažíme sa chalanom variť zdravo, ale Maťo si veľmi stráži to, čo je. Niekedy si ho aj váži. Je to veľký pedant, v zásade vo všetkom.“
Aj v domácnosti?
„Ako otec časom zmäkol voči deťom. To sa stáva každému, kto je rodičom. Voči športu je však striktný. Domáce práce? S tromi deťmi na tom participujeme všetci. On športuje, ja som v práci a medzitým si voláme a organizujeme veci. Večeriame spolu. Jeden upratuje riad, druhý uspáva deti,“ dopĺňa Ivana Beňušová.
Dnes a zajtra má Beňuš zaslúžené voľno. Ako stvorené na romantickú prechádzku s manželkou a synom po Paríži.
„Pôjdeme pod Eiffelovu vežu, mali by tam oceniť všetkých medailistov. Chcel ju vidieť aj Simi, pôjdeme sa pozrieť aj na tamojšie záhrady a olympijský oheň.“
Ten by si Beňuš rád pozrel aj o štyri roky – na olympijských Hrách v Los Angeles 2028. Hneď po parížskych pretekoch naznačil, že mu do kompletnej medailovej zbierky ešte chýba zlato.
„Ou, výborne, držím mu palce. A vlastne aj sebe,“ smeje sa manželka Ivana. „Môžeme sa o tom pobaviť neskôr, ale je to "záhul“. Viem, akú má formu. Má na to a ak bude mať aj o rok, dva, tri či štyri, prečo nie?"
