Odvtedy sa zmenili obe veci a z devätnásťročnej debutantky pod piatimi kruhmi je jedna z medailových ašpirantiek v kategórii singlekanoe (C1). „Základom bude, aby som si na olympiáde povedala, že to sú iba obyčajné preteky,“ vraví rodáčka z Košíc.
Už ste si zvykli na mediálnu pozornosť?
Áno. Akosi som sa to už naučila. Ide to so skúsenosťami. Istý čas mi trvalo, kým som sa viac otvorila, ale už je to v poriadku.
Koľko rozhovorov ste urobili pred Parížom?
Nepočítam to, ale málo ich nebolo.
V 19 rokoch idete na prvú olympiádu. Čo prežívate?
Niečo neskutočné, že sa mi to podarilo. Mnohí skvelí vodní slalomári sa kvôli tesnému kvalifikačnému situ na olympiádu nikdy nepozreli. Ja idem hneď na prvý pokus.
Zatriaslo to s vami?
Trpezlivosť nie je moja silná stránka. Všetko by som najradšej mala tu a teraz. Takže sa teším, že to vyšlo hneď (smiech) Trvalo mi niekoľko dní, kým som to spracovala. Často som si sama vo svojej izbe dávala otázku: Naozaj sa to podarilo?
Nebudete si ju klásť aj v olympijskej dedine?
Tam si skôr poviem, že idem robiť to, čo vždy. V zásade sú to rovnaké preteky. Základom možno bude akési klamstvo – aby som si na olympiáde povedala, že to sú iba obyčajné preteky.
Je dôležité tlačiť hlavou nohy späť na zem?
Áno. Od roku 2020 pracujem s mentálnym koučom Adamom Kocianom.
Pochvaľujete si?
Naučil ma rôzne meditácie, cvičenia s dychom. Uvedomujem si, že možno 80–90 percent výkonu je o hlave. Ak nie je správne nastavená, kvalitne pripravené telo nebude poslúchať.

Petra Vlhová na začiatku kariéry nechcela ísť k mentálnemu koučovi, lebo vraj psychológa nepotrebuje…
Chodím k nemu od pätnástich a tiež to vyzerá možno divne, ak také mladé dievča absolvuje sedenia. Lenže sa snažím maximalizovať svoj výkon a neľutujem toto rozhodnutie.
Stihli ste pred odchodom do Paríža zmaturovať?
Nie, na maturitu pôjdem až v septembri.
Bude to pred komisiou väčší stres ako v Paríži?
(smiech) Neviem.
A plánujete v štúdiu pokračovať na vysokej škole?
Áno, ale nie hneď. Dám si po maturitách prestávku a popremýšľam, kam by som išla.
Je pre vás dôležité myslieť aj na vzdelanie?
Samozrejme, príde mi to prirodzené.
Čech Lukáš Pollert vyštudoval popri kariére medicínu.
Klobúk dole. Jednoduché to nebude.
Na prvej lodi, ktorú ste dostali od Eleny Kaliskej bol delfín. Aj teraz máte loď so špeciálnym motívom?
Zvykla som sa s ním občas rozprávať, ale teraz ma mentálny kouč naučil baviť sa sama so sebou. Mám aj špeciálnu loď od sponzora, ale tú v Paríži nebudem môcť využiť tak, ako počas aktuálnej sezóny. Je priťažká.
Čo považujete za kľúčové pred snahou dostať sa do finále?
Predpokladám, že v olympijskej dedine budem mať prvé dni otvorené ústa a postupne budem vstrebaváť olympijského ducha. Teším sa na prvý záber. Po ňom by to malo opadnúť.
Najazdili ste si parížsku trať?
Mala som päť týždenných sústredení. Skúsenejší kolegovia z reprezentácie hovorili, že je to viac ako na predošlých olympiádach.
Čakala som od Francúzov niečo extravagantné, ale nakoniec je to taký konzervatívny kanál, ktorý neurazí, ale zo sedadla tiež nezdvihne. Trať je silovo náročná.
To je vaša výhoda, nie?
Áno, veľa som na tom pracovala. Mám dosť sily, snáď ju využijem. Podobá sa to trochu na londýnsku trať. Sú tam veľké tribúny, malo by tam byť okolo 11-tisíc fanúšikov. Keď som to po prvýkrát videla, zastavil sa mi dych. A ktovie, čo sa stane, keď to bude plné.

Máte obavy?
Teším sa, že nejdem prvá z nášho tímu. Najskôr pôjde Maťo Beňuš (kanoe) a potom Eliška Mintálová (kajak). Trochu to navnímam, ale zrejme tam bude poriadny hukot.
Aká je nálada v tíme? Od vodákov sa vždy čakajú medaily…
Uvedomujeme si to, hoci ja som nováčik. Berieme to ako príjemnú výzvu. Nie sme nervózni. Chceme si to užiť, ale to u nás znamená, že sa o tie cenné kovy chceme pobiť. Vodný slalom je však nevyspytateľný – niekedy to v daný deň nevyjde, aj keď sa snažíte.
Niekedy to užívanie si vyznie inak, ako sme zamýšľali. Lenže mne sa taktiež môže stať, že už túto vrcholnú atmosféru na olympiáde nikdy nezažijem. A nakoniec – šport má byť aj o zábave.
S čím budete spokojná?
Mám najlepšiu formu v živote. Nikdy som sa tak silovo či technicky neposunula, ako teraz. Som pripravená. Držím sa kréda, že výkon vždy privedie aj výsledok. Poteším sa, ak vyhrám sama pre seba.
Budete konkrétnejšia?
Rada by som sa dostala do finále a tam je to otvorené. Dúfam, že mi neklamali, keď hovorili, že interná kvalifikácia je náročnejšia ako samotné olympijské preteky.
Z hľadiska konkurencie to sedí, ale ten tlak bude zrejme iný. Možno tam budeme len po jednej z každej krajiny, ale na olympiáde vo finále nie sú slabé pretekárky.
Dal vám tréner Peter Murcko zabrať?
Veru, niektoré dni boli tvrdé… Človeku sa niekedy nechce. Je to prirodzené, sme ľudia. Vtedy si poviem: čo by iný alebo tvoje mladšie ja dalo za to, aby šlo na olympiádu? To ma dostáva ráno z postele. (smiech)

Ktorú olympiádu si pamätáte ako prvú?
Asi londýnsku 2012, ale reálnejšie spomienky mám na Rio de Janeiro 2016.
Boli ste už predsa o čosi staršia…
(Skočí do reči) Nie preto. Sledovali sme striebornú jazdu Maťa Beňuša na kanáli v Liptovskom Mikuláši na veľkoplošnej obrazovke. Ale fandili sme aj Jakubovi Grigarovi a Janke Dukátovej.
Beňuš aj Grigar už majú olympijské skúsenosti. Dávajú vám rady?
Jakub bol taktiež v devätnástich na olympiáde. Sledovala som ho ako decko. Hovorila som si, aký je „cool.“
A teraz sa to podarilo aj mne. Som veľmi pyšná, že s nimi môžem preberať aj tieto veci. Hovorím im, aby mi dávali akúkoľvek radu. Snažím sa ich čo najviac spracovať.