Dvadsaťtriročná rodáčka z oravskej obce Klin si spravila meno najmä na starom kontinente tým, že s rukavicami a helmou na hlave ničila súperky. Trojnásobná majsterka Európy sa už čoskoro predstaví na olympiáde 2024 v Paríži ako prvá slovenská boxerka v histórii.
„Keď to takto poviete, znie to skvele. Wáu! Som rada, že sa to celej rodine i nášmu tímu podarilo,“ vraví Triebeľová.
Heligónka zapadla prachom
Jej príbeh sa začal už v roku 2011, keď ako desaťročná začala v ringu. O trinásť rokov má snové vyvrcholenie pod piatimi kruhmi. Lenže ako to v živote i boxerskom ringu občas býva – človek skončí na kolenách a musí sa postaviť. Triebeľová nie je výnimkou.
Poďme však poporiadku…
Nad rodnou obcou sa týči desaťmetrová socha Ježiša Krista. Nápadne pripomína slávnejšiu podobižen z brazílskeho veľkomesta. Nie div, že sa na Orave – niekedy aj uštipačne – hovorí o dedine s názvom Rio de Klin.
Viac ako dvojtisícová obec je známa aj boxerským klubom Petra Triebeľa. Vznikol na kolene, v kultúrnom dome. Pred pandémiou koronavírusu sa tam konali najväčšie boxerské turnaje na Slovensku. Aj ako ideálna príprava pre vtedy ešte tínedžerku Triebeľovú.
„Boxerské rukavice som mala vedľa seba už od mala. Otec tiež kedysi boxoval. S bratom Alexom nás viedol k tomuto športu už od útleho detstva. Postupne sme začali spolu trénovať. Neskôr otec postavil telocvičňu, kde sme začali tréningy brať vážnejšie,“ spomína Triebeľová.
Slovenka sa pod taktovkou otca i ukrajinských trénerov vypracovala na najlepšiu juniorku v Európe. Tri európske tituly prirovnal otec Peter k víťazstvu Kene na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji.
„Ani tam vraj nie sú ľadové plochy. A na Slovensku zasa neexistuje ženský box.“
V minulosti hrávala na heligónke spoločne s talentovaným mladším bratom Alexom. Lenže postupne na hudobný nástroj začal padať prach. Obrazne by sa dalo povedať, že v boxerských rukaviciach sa na nej hrá ťažko.
„Som pokojná, viem sa krotiť. Keď však súperi nebojujú férovo, nahnevám sa. Stávalo sa mi to najmä s chlapcami. Keď som ich pár zbila, nepáčilo sa im to,“ smeje sa Triebeľová.
Mohla reprezentovať Azerbajdžan
Úsmev na tvári jej zmizol s príchodom pandémie koronavírusu. Celý svet, vrátane boxerského, zamrzol v strachu zo zákernej choroby. Triebeľovej vzala chuť pobiť sa o olympiádu 2020 v Tokiu.
„Cez pandémiu koronavírusu bol box v ťažkej situácii. Zápasy boli aj neboli. Vypadla som z toho, bola som zranená a ešte som aj vyhorela. Nemala som motiváciu a tak moja bitka o Tokio dopadla tak, ako mala. Tvrdá príprava sa nedá oklamať. Vždy si vás počká. Teda, ak chcete naozaj čosi dosiahnuť.“
Čítajte viac Slovensko má ďalšiu miestenku na OH v Paríži. Vďačí za ňu jednému z bojových športov
Človek zbystrí, ak počas odpovede vždy usmiatej mladej ženy počuje slovo vyhorenie.
„Bolo to po fyzickej aj psychickej stránke. Mala som zdravotné problémy. Ťažko sa mi hľadala správna cesta a motivácia. Museli sme navyše poskladať nový realizačný tím. Podpísalo sa to na mne,“ priznáva Triebeľová.
V minulosti mala viacero ponúk, aby reprezentovala inú krajinu. Najviac sa skloňoval Azerbajdžan, ktorý je v boxerských končinách považovaný za veľmoc. Slovenská krv však bola silnejšia ako lukratívne vábenie z Baku.
"Rozhodli sme sa, že zostaneme doma. Predsa len – je to rodinný dlhodobý biznis plán, ktorý priniesol výsledok.
K boxu sa vrátila po pauze pred dva a pol rokmi. Ako sa ľudovo hovorí – dobrovoľne, nasilu.
„Nedá sa ani hovoriť o nejakom zlomovom bode, kedy som si povedala, že sa vrátim do ringu a k tréningom. Dotlačili ma k tomu rodičia. Postupne ma to znova chytilo,“ usmieva sa Triebeľová.
Čítajte viac Babkám sa box nepáči. Šampiónka Triebeľová túži po Tokiu
Medzi juniorkami patrila medzi najlepšie na svete. Lenže prechod medzi seniorky (a taktiež do vyššej váhovej kategórie z 54 do 66 kilogramov) bol náročný a frustrujúci.
„Bolo tam množstvo prehier, nemala som motiváciu. Postupne však prišli aj triumfy a znova sa vo mne zapálil oheň. Musíte to robiť s láskou, hoci niekedy sa vám vôbec nechce. Dostala som dar a treba s ním naložiť.“
Thajsko? Radšej Orava
Pred vyše mesiacom prišla z ďalekého Bangkoku skvelá správa. Triebeľová získala olympijskú miestenku po triumfe nad Emilie Sonvicovou z Francúzska. Duel ani nemohol byť vyrovnanejší.
Rozhodli detaily a stav 3:2 na body. Po druhom kole sa dvaja rozhodcovia priklonili na stranu Sonvicovej, dvaja na stranu Slovenky a piaty to mal nerozhodne. V treťom už Slovenka presvedčila všetkých arbitrov.
„Box je niekedy osamelý šport, ale tento úspech sme doma prežívali všetci spoločne.“
Ako triumf a miestenku na OH 2024 oslávila?
„V Thajsku bolo horúco a ja nie som mestský typ. Tešila som sa na milovanú Oravu. Prvé kroky viedli do lesa v sedle koňa,“ prezrádza.
Po veľkých fyzických aj mentálnych útrapách cíti Triebeľová veľkú úľavu.
Čítajte viac Streľba? Dedo mi musel nájsť koníčka, aby som nechodil poza školu. Zlato v Paríži môže získať 30 chlapov, vrátane mňa
„Potrebovala som prekonať prah bolesti v tréningoch, bola to drina. Niečo mi hlavou o debute na olympiáde preletí, ale viem sa s tým popasovať. Teším sa, som ľahká na nohách aj v hlave,“ dopĺňa.
V utorok odlieta do Paríža. Hneď na ďalší deň bude žreb a turnaj sa začína 28. júla. Či to bude deň D aj pre Triebeľovú, je otázne, lebo v závislosti od žrebu sa budú udeľovať aj voľné karty.
"Najviac by ma potešilo olympijské zlato. Box je veľmi vyrovnaný. Verím, že so správnou taktikou sa dá zdolať hocikto. Najdôležitejšie je zostať pokojný. Nevyhorieť už pred zápasom, priveľmi naň nemyslieť. Je to mentálna hra. Kto koľko vydrží.
V podvedomí mám isté obavy. Strach musí ísť v môj prospech. Nemôže ma zraziť na kolená. Nepatrím medzi favoritky, ale môžem prekvapiť a to je moja výhoda. Som z malého Slovenska a čaká ma bitka s boxerskými veľmocami," uzatvára Triebeľová.
