Slovenské kvarteto Adam Botek, Erik Vlček, Samuel Baláž, Denis Myšák vstúpi v noci zo štvrtka na piatok rozjazdami do bojov v Tokiu. „Každý tam prišiel s cieľom vyhrať. Favoriti budú zrejme Nemci, ale je to tesné. Naša loď má na medailu,“ vraví bývalý skvelý kajakár Juraj Bača (44).
Dávame do pozornosti OH Tokio 2020: pozrite si kompletný program
Na čo všetko musí myslieť člen K4 počas pretekov?
Veľa toho byť nemôže. Je to chvíľa, keď má odovzdať natrénované. Nie je dobré počas jazdy sledovať súperov. Mnohí športovci – nielen kajakári – sa často snažia prispôsobiť druhým, no nie je to dobré. Iba sa rozhodia. Prepálený štart je nováčikovská chyba. Najdôležitejšie je byť v cieli spokojný sám so sebou. Potom je to už iba o tom, na čo vám to stačí v porovnaní s ostatnými. Nikdy nevydáte zo seba viac, ako to, na čo máte.
Čiže pozerať sa len dopredu a nikde inde…
Najmä v K4 je to mimoriadne dôležité. Je to technická disciplína, záleží v nej na každej stotinke. Ak sa nesústredíte na pádlujúceho pred vami a zapozeráte sa vedľa, v tej chvíli rozhádžete celú loď. Treba si uvedomiť, že za druhým sedia tretí a štvrtý a keď ten druhý zaváha, ďalší dvaja majú problém. Loď je labilná – v nej však musíte byť jedno telo, jedna duša. Treba sa spolu hýbať aj kývať.
Ak sa jeden rozhodne, že pridá a loď akože potlačí, dosiahne len to, že sa unaví a nepohne s ňou. Sedia v nej štyria 90-kilogramoví chlapi, ďalších tridsať váži plavidlo. Jeden člen posádky sám nezmôže nič. Maximálne to môže pokaziť. Všetko musí byť v symbióze.
Futbalisti sa spravidla delia do dvoch skupín: s prirodzeným talentom a na dríčov. Platí to aj o rýchlostných kanoistoch?
Ľahko mi to ide, nemusím robiť nič? Tak to nefunguje. Talent znamená len vhodnú genetickú predispozíciu. Niečo ako Michael Phelps či Michael Johnson, ktorí mali oproti ostatným výhodu. Ani Ján Volko by sa nemohol rovnať s Carlom Lewisom, jednoducho nemá rovnaké fyzické predpoklady. Tie síce majú vplyv na úspech, no základom aj tak zostáva drina. V rýchlostnej kanoistike neplatí, že vysoký má vždy navrch. To je predsudok. Existujú príklady, kedy nižší a ľahší zdolal fyzicky disponovanejšieho.
Má Slovensko takého, o ktorom sa dá povedať, že je to čistý "príroďák“?
V prípade Erika Vlčeka sa dá hovoriť o veľkom talente. Po rodičoch je vysoký, v pomere k svojmu telu má aj dlhé končatiny, dobre znáša vysokú záťaž a vyhýbali sa mu zranenia. Maximálnu výkonnosť dosiahol s menším opotrebovaním. Veľakrát som mu závidel, neraz som si odmakal o desiatky percent viac, no jemu to stačilo, aby mal rovnakú alebo aj lepšiu výkonnosť ako ja.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
V Sydney 2000 bol ešte iba tínedžer…
Tuším ešte nemal ani osemnásť. Do Austrálie cestoval ako čerstvý juniorský majster sveta. Narýchlo ho posadili do štvorčlennej posádky a bolo z toho krásne štvrté miesto. Následne sme vytvorili loď, ktorá bola niekoľko rokov nezdolaná. Dodalo nám to chuť pracovať a zlepšovať sa. Pomohli mu však aj facky. Napríklad z Londýna. Dostal novú motiváciu.
Erik má navyše skvelú povahu. Je flegmatik, veľakrát som o ňom povedal, že je veľkým dieťaťom. Určite nie je infantilny, no užíva si život, baví ho šport, ale nepripisuje mu bytostnú dôležitosť. Výborne sa vyrovnáva so stresom.
Je dnes silnejší pretekár ako pred 21 rokmi?
Bez debaty. Je to merateľný parameter – ako mladý ani zďaleka nedosahoval výkonnosť ako teraz. Kontinuálne sa zlepšoval. Po Pekingu kompletne zmenil prípravu, začal trénovať inak a aj vďaka tomu sa posúval ďalej.
Dnes má okolo seba mladších chlapcov…
Veru, je to generačný rozdiel. A je to aj cítiť.
Ako môže z pozície najskúsenejšieho pomôcť ostatným?
Toto je veľmi háklivá téma. Existuje niekoľko príkladov, keď sa posádka rozpadla, lebo nie každý bol schopný akceptovať akúsi hierarchiu. Spravidla v nej býva aspoň kúsok rivality. Aj preto nechcem hovoriť o Erikovom prirodzenom rešpekte. Účasť v Tokiu si vyjazdil ako jednotlivec. Ak ostatní chlapci usúdia, že mu chcú načúvať, potom je to len dobre.
V lodi však sedí aj Denis Myšák, strieborný z Ria, aktuálne najlepší singlista na Slovensku. Aj Samo Baláž a Adam Botek sú už dnes od Vlčeka zrejme individuálne lepší. Nehovorme preto o zajacoch, holuboch a starom psovi, ale skôr o šťastí, že sa štyria skvelí kajakári dali dohromady.
Platí, že ak má byť loď rýchla, musí v nej sedieť partia, ktorá dobre vychádza aj v súkromí?
Okrem fyzického zladenia by tam mala byť aj harmónia. Nie je tajomstvom, že naše niekdajšie posádky z rokov 1998–2004 veľakrát trpeli na vzťahové problémy. No nie najlepší kamaráti tvoria najlepšiu posádku. Pre výsledok sme sa vedeli zomknúť. Ľudský súlad je potom už len pridanou hodnotou. Pred Aténami sme neprehrali dva roky, tam nás zdolali Maďari, ktorí sa na brehu medzi sebou nevedeli ani pozdraviť. Škoda, že sa tesne pred Hrami dali aspoň na vode dohromady (smiech).
Foto: TASR, Milan Drozd
Môže loď uspieť, ak čo i len jeden z kvarteta nebude mať dobrý deň?
Na tisícmetrovej trati je možno maličký priestor na zaváhanie, ktoré dokážete kompenzovať, na polovičnej 500-ke to je ťažké. Tam sa ide od začiatku až do cieľa naplno. Dobrý deň si nevyberiete – buď príde alebo nepríde. Keď ste Novak Djokovič, vyhráte, aj keď nie ste vo svojej koži, medzi posádkami je to však veľmi nadupané. Tam sa slabšie chvíľky neodpúšťajú.
Mimochodom, je kratšia trať oproti predchádzajúcim olympiádam slovenskou výhodou?
Nepovedal by som. Na päťstovke zohráva veľkú rolu moment športového šťastia. Naviac, naši chlapci sú vytrvalostne veľmi dobrí, v silovejších disciplínach – ako táto – sa však dokáže predrať medzi špičku viac krajín.
Na čo si môžu v Tokiu trúfať?
Každý tam ide s cieľom vyhrať. Favoriti budú zrejme Nemci, ale je to tesné. Naša loď má na cenný kov.
Je zázrak, že Slovensko má dlhodobo posádku K4 medzi svetovou elitou?
Je to výsledok práce rodičov a niekoľkých fanúšikov. Nebudem hovoriť o dobrom športovom prostredí na Slovensku, ktoré praje rýchlostnej kanoistike, lebo by som klamal. Táto kráľovská disciplína má u nás tradíciu a nie je tajomstvom, že najlepší slovenskí kajakári neraz obetujú vlastný úspech pre K4. Vo svete to nie je bežné. Slovensko je malá krajina, spoločná príprava je jednoduchšia. Všetky naše posádky sa pripravovali v Komárne, veľké krajiny to musia riešiť na sústredeniach.
Pýtali sa vás niekedy: ako to v tom Komárne robíte?
Nikdy. Azda aj preto, že nám stále chýba zlatá pečať. Síce sme vyhrávali majstrovstvá sveta, dva roky sme boli nezdolaní, no potom prišla olympiáda a siahli sme na bronz. Hádam sa raz dočkáme. Vo svete nás vnímajú, ale pre nich je to stále veľké Nemecko a veľké Maďarsko.
Sú rýchlostní kanoisti v Komárne celebritami?
Tento výraz pôsobí v slovenských médiách skôr dehonestujúco (úsmev). Komárno je malé, na necelých 40-tisíc obyvateľov má rekordný počet majstrov sveta. Je to vskutku rarita. V meste sú výborné prírodné podmienky pre tento šport. Kedysi sme chceli byť ako Attila Szabó, dnes deti vzhliadajú skôr k Erikovi Vlčekovi. A tak to má byť, veď je na šiestej olympiáde.
Vypočujte si reláciu aj v podcastovej verzii:
Na hladkej vode to je spravidla exhibícia priam dokonalých postáv – vypracované hrudníky, silné ramená i ruky. Koľko kilogramov vytlačí priemerný kanoista na lavičke nad hlavu?
Neexistuje pojem priemerný kanoista – vyhrať vie aj ten, ktorého vidíte s knihou v ruke a má 70 kilogramov. Ale nájdete aj šampióna, ktorý veselo vytlačí 200 kilogramov. Hrubá sila nemá žiadny význam. Pravda, kedysi sme sa jej oddávali a mysleli si, že čím budeme silnejší, tým budeme rýchlejší. Ukazuje sa však pravý opak.
Rýchlostná kanoistika je atletika na vode. Ale aby som sa aspoň pokúsil odpovedať na vašu otázku: myslím si, že z olympijských účastníkov každý vytlačí aspoň 140 a viac. Táto disciplína však patrí skôr na pláž.