So sebavedomím problém nemá a kolegovia mu plne dôverujú. Neskrýva, že krátko pred dôležitými pretekmi ho máta nervozita. „Najhoršie bolo, keď sa mi chalani snažili pomôcť a vraveli, aby som bol pokojný. Ešte viac ma to znervózňovalo. Lepšie je ticho,“ priznáva s úsmevom.
Čo pre vás znamená účasť na olympiáde?
Jednoznačne, splnený sen. Odmalička som sníval, že sa tam raz dostanem. Podarilo sa.
Kedy ste si povedali, že je to reálne a na olympiádu sa raz naozaj dostanete?
Vlani v zime som sa rozhodol, že budem makať, čo to dá. Možno mi niečo vyjde na kvalifikačných pretekoch. Buď niekoho predbehnem a vybojujem si nomináciu na ME či MS, alebo si ma aspoň niekto všimne. Premýšľal som najmä nad K1, ale nakoniec to vypálilo na štvorkajak. Som veľmi spokojný.
Sledovali ste predošlé olympiády?
Odmalička sme ich doma pozerali. Hneď ma to chytilo. Počas pekinskej som bol ešte malý, príliš si to nepamätám, ale Londýn mi už utkvel v pamäti veľmi zreteľne.
Kedy ste sa oddali kanoistike?
Robím ju od ôsmich rokov. Rodičia ma raz zobrali k vode, tak som tam automaticky chodil. Spočiatku som nepremýšľal nad tým, či ma to baví alebo nie. Jednoducho som tam chodil. V kategórii kadetov, keď som sa prvý raz dostal na ME a MS so staršími chalanmi, ma to poriadne chytilo. Odvtedy ma to drží. Veľmi chcem na sebe pracovať a zlepšovať sa.
Pred štvorkajakom ste jazdili v kádvojke s Tiborom Linkom. Kto a kedy vás dal dokopy?
Keď sme mali pätnásť. Boli sme asi najlepší v danej kategórii, tak nás dali tréneri do jednej lode. Vyskúšali sme to, išlo to dobre a porozumeli sme si, tak sme pri tom ostali.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
Zvyšní traja z lode sa aj spolu s trénerom často rozprávajú po maďarsky. Rozumiete im?
Ale áno, čosi už rozumiem. Po maďarsky nehovorím, ale viem, o čom sa bavia. Rozumiem im natoľko, aby si zo mňa nemohli robiť srandu bez toho, aby som o tom vedel.
Čo pre vás znamená, že môžete jazdiť so skúsenými Vlčekom a Tarrom?
Dá sa od nich veľa naučiť. S Tiborom nás to posunulo o triedu vyššie. Odkedy sedíme v jednej lodi, beriem náš šport zodpovednejšie a profesionálnejšie.
Aký veľký je rozdiel vo vašej príprave teraz a pred dvoma rokmi?
Pred dvoma rokmi som trénoval len raz denne, lebo som chodil do školy. Býval som desať kilometrov od nej a musel by som vstávať ozaj skoro, aby som stíhal kajak aj pred začiatkom vyučovania. A ja veru nie som na skoré vstávanie. Od minulého roka makám dvojfázovo. Ešte som síce mal školu, ale už som do nej chodil menej (smiech). S Erikom a Ďurom sme boli najprv na dvoch sústredeniach v Abú Zabí a Španielsku a potom sme si po ME po prvý raz sadli do jednej lode.
Pôvodne malo ísť o jednorazovú záležitosť. Dúfali ste, že z toho niečo vyťažíte a spolupráca bude mať pokračovanie?
Od začiatku nám to šlo dobre, hoci sme s Tiborom nemali skúsenosti. Neriešili sme, či to bude mať aj pokračovanie, lebo chalani chceli naďalej jazdiť K2. Štvorkajak brali len ako doplnkovú jazdu v Duisburgu. Prvé jazdy boli kvalitné, tak som si po Duisburgu povedal, že ak chcem ísť naozaj na olympiádu, šanca už je len v K4. V singli som totiž Peťa Gelleho nepredbehol. Bola to jedinečná príležitosť a som veľmi rád, že to nakoniec vyšlo.
Mali ste predtým nejaké skúsenosti s káštvorkou?
Jasné, keď sme boli kadeti, tak som sa dostal do K4 na juniorské ME aj MS a potom už ako junior ešte dvakrát.
V ktorej lodi sa cítite lepšie?
V štvorkajaku je náročnejšie sa zladiť. No je to rýchlejšie a živšie, takže sa mi to páči viac. Vyhovuje mi aj pozícia háčika. Vždy som sedel v lodi prvý, len jeden rok som jazdil na trojke.
Aké sú vaše úlohy počas jazdy?
Je to všetko na mne, musím trafiť správne tempo. Je to psychicky náročnejšie. Samozrejme, na tréningu sme sa naučili, ako jazdíme, takže to len dodržujeme. Ďuro mi vždy „hopuje“ – zakriči päťsto metrov pred cieľom a potom aj tristo a ja následne zrýchlim. Keby som zmenil stratégiu, asi by boli chalani v šoku, ale aj tak by sa prispôsobili.
Bývate na štarte nervózny?
Na MS som bol oveľa nervóznejší než bežne. Najmä pred rozjazdou. Keď sme sa však postavili do štartovacích blokov, tak to zo mňa opadlo a a vedel som, že to pôjde. Chalani mi chceli pomôcť, upokojiť ma, ale nepomáhalo to. Keď mi opakovali – nestresuj sa, upokoj sa, tak ma to ešte viac znervóznilo. Lepšie je ticho.
Čo prezradíte na Vlčeka s Tarrom?
S oboma je výborná zábava. Najmä Ďuro je veľký srandista. Rád si z nás uťahuje. Erik je v prvom rade zábudlivý. Nejako rád zabúda veci – pádlo, tašku či šľapky. Naposledy po európskom šampionáte si na letisku v Moskve zabudol v odletovej hale ruksak. Bol kdesi popredu. Každý sme si zobrali svoju tašku a zrazu ostal na zemi len jeho ruksak. Tak sme mu ho vzali (smiech). No inak je veľmi zodpovedný. Dá sa na neho vo všetkom spoľahnúť.