Foto: Michal Zeman, Pravda
„Brazílčanka nebudem nikdy, to nejde, korene sú príliš silné, ale už nie som ani čistá Češka,“ smeje sa Kateřina Da Rocha-Kotíková. Po prvý raz prišla do Brazílie v roku 1998, neskôr si tu našla partnera, vydala sa a desať rokov žije a pracuje v Riu de Janeiro.
O týždeň znamená nikdy
Má svoju skúsenosť, ktorú berie už s nadhľadom. „Keď Brazílčan povie, že niečo urobí dnes, tak to znamená zajtra, maňana. Ak povie, že to bude zajtra, znamená to o týždeň. A ak povie o týždeň, tak to znamená, že nikdy. Ale potom sa to môže stať kedykoľvek a musíte byť na to pripravený,“ vraví s úsmevom.
Tvrdí – ľahšie je žiť v Česku, ale je to nudnejšie. „Zaujímavejšie je žiť v Brazílii, ale to je zasa dobrodružstvo a nie každý to zvládne,“ dodáva.
Prvý raz ju do najväčšej a najsilnejšej krajiny Južnej Ameriky priviedli – Lidice. Keď Nemci v čase druhej svetovej vojny českú dedinu vyhladili, zo solidarity vznikla inciatíva a ľudia na celom svete pomenovali svoje mestá či dediny rovnakým menom. Aby Lidice žili ďalej, nezmizli z mapy, ani z pamäti ľudstva.
„V Brazílii sú dve mestečká s takýmto názvom a aj dosť žien má krstné meno Lidice. Pred takmer dvadsiatimi rokmi som spolupracovala na kultúrnom projekte v brazílskych Lidiciach. Navštívili ich českí a slovenskí výtvarníci, fotografi, ďalší umelci, ktorí v nich organizovali rôzne podujatia, pre dospelých i deti a skúsenosti neskôr využívali aj vo svojej tvorbe,“ vysvetľuje štyridsaťročná Kateřina, ktorá študovala na Karlovej univerzite v Prahe a venovala sa kultúrno-sociálnej antropológii.
Platy učiteľov išli na olympiádu
Po rokoch, čo strávila v Brazílii, už domorodcom viac rozumie a stala sa aj tolerantnejšou k niektorým veciam, ktoré jej prekážajú. „Platí však, že som tu spokojná a vyhovuje mi tento spôsob života. Brazílčania sú jednoznačne veselší ako my. Spočiatku som tomu hovorila diktatúra veselosti, lebo zavše mi ich dobrá nálada pripadala nasilu. Nie je to pravda, oni sú naozaj uvoľnenejší, bezprostrednejší, neustále komunikujú, majú radi zábavu a vedia si viac užívať život, hoci nie vždy ho majú jednoduchý.“
Pracuje na Copacabane v realitnej kancelárii, ktorá prenajíma byty cudzincom v čase olympiády. Stretáva sa s hosťami, ktorí prichádzajú do olympijského mesta z celého sveta. „Mali strach pricestovať do Ria, lebo v Európe i Amerike sa v médiách objavovali negatívne informácie, obávali sa o bezpečnosť, zdravotných rizík, vírusu Zika. Rátali s tým, že toto bude riskantná dovolenka, ale keď tu strávili prvé dni, zažili najmä úľavu, vidia, že tu beží normálny život.“
Približuje, že na živote v Riu je pre ňu najpríťažlivejší fakt, že trávenie voľného času a práce sú si veľmi blízko. „Mám v kancelárii neustále plavky a keď mám hodinu voľno, môžem vybehnúť na pláž. Táto celoročná šanca je pre mňa na nezaplatenie,“ zdôrazňuje Kateřina. Byt má pod Cukrovou homolou (Pão de Açúcar) a do práce dochádza na bicykli, časť trasy vedie po známom chodníku zdravia vedľa pláže.
Podľa nej je olympiáda krásne podujatie a Riu veľmi pomohla. „Spočiatku však nebola verejná mienka olympiáde príliš naklonená, ľudia ju prijímali minimálne veľmi vlažne,“ potvrdzuje. Aj oni zažili v rodine nepríjemný problém. Syn Oliver mal tri mesiace zatvorenú školu, učitelia štrajkovali.
„Situácia sa vyhrotila, lebo nedostávali peniaze. V tom čase išli všetky na dostavbu športovísk a všetkých potrebných stavieb na olympiádu,“ približuje kuriózny stav, ktorý nastal pred štartom najväčšieho športového sviatku.
O ruku ju požiadal po zisku zlata
Teraz už ľudia pociťujú, že im pomohol, napríklad zlepšil dopravnú situáciu mesta, hoci mnohé veci sa doťahovali na poslednú chvíľu a nie všetko sa stihlo podľa plánu. „Brazílčania si počkali, čo podujatie napokon prinesie a mám pocit, že teraz sú skôr nadšení,“ vraví Kateřina, ktorá okrem angličtiny hovorí perfektne aj po portugalsky.
Podľa nej je dôležité, že súťaže sú dostupné aj pre priemerného Brazílčana. Neplatilo to napríklad na slávnostné otvorenie Hier, na Maracanu sa na najlepšie miesta ich cena vyšplhala až k osemsto eurám.
„Ceny vstupeniek sú rôzne, podľa toho, o aký šport, o akú fázu súťaže ide, na aké miesta sú. Ale v priemere sa pohybujú okolo päťdesiat realov, čo je necelých pätnásť eur, to je pre domorodca prijateľná suma. Pre neho sú navyše mnohé športy exotické, nesleduje ich bežne v televízii ako futbal. Mnohé domáci takmer nepoznajú, ale zisťujú, že sú nielen neobvyklé, ale aj krásne a zaujímavé,“ pokračuje Kateřina.
Sama maximálne využíva olympijskú ponuku a okrem plážového volejbalu, ktorý má pod oknami na Copacabane, navštívila aj skoky do vody, šerm, jachting, jazdectvo…
„Zažili sme aj výnimočnú vec na skokoch do vody. Keď víťazná Číňanka zišla zo stupňa víťazov, kľakol si pred ňu jej priateľ, takisto skokan do vody a požiadal ju pred vypredaným štadiónom o ruku. Dievčina sa rozplakala a dojímavá scéna chytila za srdce mnohých, ľudia nadšene tlieskali, priznávam, že ani ja som sa neubránila slzám. Fantastickú kulisu sme zažili na plážovom volejbale. Stretla som sa na športovisku s jedným Čechom, ktorý mi vravel, že už je na desiatej olympiáde. Veľmi dobre mu rozumiem. Atmosféra olympiády je nádherná a kto ju raz okúsil, chce ju zažiť opäť. Mám teraz rovnaký pocit. Chcela by som ísť o štyri roky do Tokia, sledovať zasa súťaže, ešte raz to všetko zažiť,“ rozlúčila sa Kateřina Da Rocha-Kotíková.