Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda EURO 2024 EURO 2024 Výsledky výsledky

Končiaci Chmelár: Nemôžeme chodiť poza bučky za ministrom

František Chmelár pôsobí na čele Slovenského olympijského výboru od novembra 1999. Skúsený športový funkcionár zastával predtým veľa významných postov.

24.08.2016 07:00
František Chmelár Foto:
Prezident SOV František Chmelár.
debata (13)

Vo februári tohto roku oslávil sedemdesiatku a oznámil, že ako funkcionár po olympiáde v Riu de Janeiro končí. „Necítim nijakú nostalgiu. Ak pôjdem na ďalšiu olympiádu, tak už len ako turista,“ zdôrazňuje.

Absolvovali ste deväť olympiád vo funkcii šéfa SOV. Kam zaradíte prvú na Juhoamerickom kontinente, ktorá sa v nedeľu skončila?
Každá bola iná, lebo všade sú iné podmienky, iná krajina, iní ľudia. Vo výpravách boli iní športovci. Porovnávať sa veľmi nedá. Nijaká olympiáda nevyšla úplne ideálne, tak ako by sme si želali, to jednoducho v športe ani nejde. Mne sa veľmi páčila olympiáda v Sydney 2000. Asi najväčšia kritika sa zniesla pred štyrmi rokmi na Londýn, ale ja by som ho úplne nezatracoval. Situáciu ovplyvnil fakt, že sme nezískali ani jednu zlatú medailu, čo sa nám stalo jediný raz. Rebríček krajín sa zoraďuje podľa zlatých a keď ich nemáme, padáme dosť hlboko a to verejnosť nerada vidí. Aj preto keď sme poverili Petra Korčoka vedením výpravy v Riu, vravel som mu, že dostáva hlavnú úlohu – pripraviť olympijských víťazov.

Vyšlo to, Slováci si vezú domov dve zlaté. Mimochodom, toľko ste ich tipovali aj pred začiatkom olympiády…
V prípade olympijských hier som známy ako amatérsky tipér, do stávkových kancelárií vôbec nechodím. Svoje tipy si dávam do šuflíka, sú uložené v Bratislave a presne si nepamätám, koho som, na aké miesto zaradil, musím si vyhodnotiť moju úspešnosť, keď sa vrátim. Dve zlaté mi vyšli a aj dve strieborné. Nemáme bronz, s ktorým som tiež rátal.

Mohli Slováci dosiahnuť v Riu viac, alebo je to maximum?
Vychádzajme z toho, že vo výprave sme mali všetko najlepšie, čím slovenský šport disponuje. Až na malé výnimky, chýbali tenisti Dominika Cibulková a Martin Kližan. Lepších športovcov nemáme. Pred OH som tvrdil, že máme jedenásť – dvanásť nádejí na medailu alebo na popredné umiestenie. Z tých, čo mali šancu na cenný kov to platí napríklad o strelcoch Danke Bartekovej a Erikovi Vargovi. Tí, čo boli za stupňom víťazov, do ôsmeho miesta, patria do svetovej špičky. Bolo ich jedenásť. Medzi nimi a ďalšími je však dosť veľký rozdiel. Výborným príkladom je atletika. Matej Tóth a Marcel Lomnický sú dvaja, ktorí majú najvyššie ambície, všetci ostatní sa uspokojujú s nomináciami na veľké podujatia – OH, MS, ME. Tým sa úplne vyčerpajú a končia. Sú aj iné podobné prípady, ale v atletike je to najokatejšie.

Sú teda štyri medaily adekvátnym vyjadrením možností slovenského športu a jeho postavením v olympijskej rodine?
Sú porovnateľné, alebo takmer porovnateľné krajiny s nami a dosahujú väčšie úspechy. Nehovorím o Maďaroch, ktorí dlhodobo patria do špičky, sú úspešní. Ale najnovšie aj Chorváti. V Riu vybojovali päť zlatých a ďalšie medaily. Musíme si klásť otázku, prečo je to tak v krajine, ktorá je na tom podobne ako Slovensko, počtom obyvateľov, ekonomikou… Odkiaľ berie toľko skvelých športovcov? To je príklad, na ktorý sa musíme pozrieť. Ja podmienky v Chorvátsku dobre poznám, často tam chodím, mám tam veľa priateľov. A vždy im úprimne vravím, že im závidím.

Závidíte im medaily?
Tie sú len dôsledkom toho, ako a čo robia.

V čom by sa mohlo Slovensko od nich poučiť?
Pokiaľ sa slovenský šport nezjednotí, situácia sa nezlepší. Nehovorím o zjednotení, že všetci budeme rovnako rozmýšľať, hovoriť, kráčať. Ale o zjednotení na princípoch, na hlavných zámeroch a ideách. Navzájom sa musíme podporovať, povzbudzovať, ako to bolo v našom tíme na olympiáde v Riu, kde sme tvorili naozaj jeden tím. Futbalisti či hokejisti sa nemôžu cítiť nadradení nad pólistami alebo volejbalistami, nie je to správne. V krajinách, ktoré by nám mohli ísť príkladom, tam to takto funguje.

V čom sú pred nami, okrem toho, že sú jednotnejší?
Napríklad v rozdeľovaní často spomínaných nešťastných financií. Bol som nedávno v Dánsku, ktoré má toľko obyvateľov ako my. A kde sú oni a kde my? Už aj v zimných športoch nám utiekli. Majú osobitný zákon o financovaní športu, peniaze plynú do neho priamo z lotérií. Dostáva ich Dánsky olympijský výbor ako strešný orgán športu. Dáni sa dvanásť rokov hádali, ako peniaze rozdeliť, kto má koľko dostať. A stále to korigovali, upravovali, podľa toho, čo zistili, čo sa ukázalo, že nebolo fér. Teraz nik nikoho nediskriminuje a sú spokojní. Podobne to majú Chorváti i Slovinci. Ani nás nijaký vzorec nespasí. Rozhodne, čo do neho dáme a ako k tejto otázke pristupujeme.

Problém slovenského športu je teda podľa vás najmä v rozdeľovaní peňazí?
Áno, ale najmä v prístupe k tomuto problému. Športový funkcionár je zodpovedný za slovenský šport ako taký. U nás funguje bezohľadné sebectvo. Každý bojuje za seba, za svoje koryto, chodí poza bučky za ministrom, lobuje a usiluje sa utrhnúť čo najviac a na ostatných sa vykašle.

Je v slovenskom športe dosť peňazí?
Peňazí nemáme veľa, ale ich množstvo nie je prioritná téma. Aj keby sme ich teoreticky mali o dvadsať percent viac, nemyslím si, že dosiahneme viac. Lebo sme zatiaľ nedospeli k serióznemu systému. Niekto sa nám ho síce usiluje nanútiť, ale športové hnutie si ho neosvojilo. Pokiaľ nevyjde zo samotného športu, nedohodne sa na ňom hnutie, nikdy to nebude fungovať.

Vy ste už pred olympiádou vyhlásili, že v najbližších voľbách, ktoré budú na jeseň, už nebudete kandidovať na post prezidenta SOV. Už necítite podporu hnutia?
Na prvom mieste boli zdravotné problémy, ktoré som minulý rok mal. Tie so mnou zatriasli, lebo nikdy som nebýval chorý a odrazu som sa ocitol štyrikrát za sebou v nemocnici. Áno, som asi skúsenejší, za dvadsať rokov som si vybudoval dobré kontakty, ale už cítim, že nemám toľko energie, aby som podľa mňa správne myšlienky presadzoval. Už nemám sily, aby som to, čo je potrebné pre slovenský šport urobiť, silnejšie, rezolútnejšie presadzoval, bil sa s ľuďmi, debatoval s nimi, presviedčal ich.

Máte predstavu o svojom nástupcovi?
Nejakú predstavu mám, ale nebudem ju zverejňovať. Máme stanovy a Olympijskú chartu, ktorých sa budeme držať. Dva mesiace pred voľbami, ktoré budú koncom novembra, ich musíme vyhlásiť a dať šancu tým, ktorí sa chcú o funkciu uchádzať. Kandidáta musí niekto z hnutia, zo zväzov navrhnúť. Počkám si na návrhy, ktoré dostaneme. Budem rád, keď sa do funkcií, nielen do najvyššej, budú hlásiť mladší kandidáti, bývalí olympionici, akými sú už Peter Korčok, Jozef Gonci, Danka Barteková a ďalší. Vyrástla nám už nová generácia vlastných slovenských olympionikov a nevyužiť túto kapacitu by bola hlúposť.

Ak by vás nejaká silná skupina navrhla na funkciu, pripúšťate, že zmeníte názor?
Takú možnosť nepripúšťam. Moje rozhodnutie je definitívne.

13 debata chyba
Viac na túto tému: #Rio 2016 #František Chmelár