Štvorica Juraj Tarr, Erik Vlček, Tomáš Linka a Denis Myšák si na Estádio Lagoa na Hrách XXXI. olympiády vybojovala v sobotu na záver súťaží v rýchlostnej kanoistike striebornú medailu v kategórii K4. Nad ich sily na kilometrovej trati bola len nemecká posádka.
Štyristo záberov bez chyby
Slovenskí kajakári, zverenci Petra Likéra, prežívali v cieli obrovskú radosť. Natešený Tarr ich všetkých vykúpal v jazere. „Skoro som sa utopil,“ smial sa o niekoľko minút najmladší zo štvorice Myšák. Spolu s Linkom si odkrútili olympijskú premiéru.
Pred dvoma rokmi sa mu ešte o niečom podobnom ani nesnívalo. „Na začiatku roku 2015 som doma hovoril, že sa chcem dostať na olympiádu. To už nestihneš, vraveli mi. Som rád, že som všetkým ukázal, že sa to dá,“ vravel spokojný Myšák.
Skúsení borci Tarr a Vlček, ktorí spolu sedeli v jednej lodi už na OH 2000 v Sydney a získali veľa medailí z najväčších súťaži, tvrdili, že tento úspech sa rodil najťažšie. Komárňanská dvojica si ho cení najvyššie.
Vníma ho aj ako satisfakciu za Londýn 2012 a všetky problémy, ktoré mu predchádzali. Na jazere Eton Dorney obsadila s Gellem a Jankovecom šieste miesto, čo bolo pre ňu vtedy veľké sklamanie.
„Pocity sú teraz fantastické,“ vravel Vlček. „Bolo to extrémne náročné, najmä posledné hodiny a minúty pred štartom sa neskutočne vliekli. Už sme boli v Riu dlho a udržať koncentráciu taký čas nie je jednoduché. Čakanie je zavše náročnejšie ako preteky.“
Veril, že získajú medailu. „Keď si však človek uvedomí, že na kilometrovej trati spraví aj štyristo záberov a ak čo i len jeden pokazí, môže skončiť na štvrtom – piatom mieste, potom stráca istotu,“ vysvetľoval Vlček.
Tvrdí chlapi: dojatie i slzy
Na preteky nastupovali ako aktuálni majstri sveta a patrili medzi najväčších favoritov. V kútiku duše dúfali, že by mohli obhájiť zlato z Milána, ktoré vybojovali po šesťročnej pauze. V Riu de Janeiro im však nemecká posádka nedala šancu. Od začiatku do konca viedla a v cieli bol jej náskok bezmála trojsekundový.
„Išli sme úplne nadoraz, ani neviem, ako sme dorazili do cieľa, ruky išli samé, už to bolo bez energie. Keby bola na trati ešte jedna bójka, už možno striebro neudržíme, ale bolo to vyrátané, súťaží sa na tisíc metrov,“ vravel Vlček.
Na všetkých medzičasoch boli Slováci druhí, ale o svoju pozíciu museli tuho bojovať najmä s českým štvorkajakom, ktorý sa v druhej polovici súťaže dostal na chvíľu pred nich. „Neprehrali sme boj o zlato, ale získali sme striebro,“ tešil sa a jeho slová potom potvrdili aj ďalší členovia tímu.
„Nemci majú výbornú formu, boli dokonale pripravení. Pred pretekmi sme si povedali, že sa ich budeme držať, ale odskočili nám,“ vysvetľoval Tarr. Aj Linka uznal, že Nemci boli lepší.
„Spravili sme všetko, čo bolo v našich silách a druhé miesto je skvelé. Nestáva sa často, aby v mojom veku a na svojej prvej olympiáde niekto vybojoval medailu. Najsilnejšie pocity sú vtedy, keď prejdeme cieľom, tam je najviac emócií,“ približoval.
Mladíci pri Tarrovi a Vlčekovi rýchlo napredujú. „Vraciam sa na začiatok mojej kariéry, teraz im robím Erbana, Baču, Miša Riszdorfera. Získaval som pri nich v jednej lodi pozitívne skúsenosti. Pokúšam sa ich odovzdávať mladým. Táto olympiáda im dala veľa do ďalšej kariéry.“
Najemotívnejšie pocity prežívali na stupňoch víťazov, keď im Danka Barteková, členka MOV, zavesila na krk medaily. Tvrdí chlapi boli v tej chvíli namäkko. „Bol som dojatý, mal som slzy na krajíčku,“ vravel Myšák, ktorého nič nerozhádže a je najväčší flegmatik z tímu.
Slzám sa neubránil ani tréner Likér. „Keď vidím niekoho plakať, je to empatické a ani ja sa slzám neubránim,“ priznal Vlček.
Nechcú sedieť v lodi za každú cenu
Slovenský štvorkajak si užíval striebornú radosť, ale reč sa už zvrtla aj na budúcnosť a olympiádu v Tokiu. To už Tarr prekročí štyridsiatku a Vlček sa k nej bude blížiť. Trúfajú si potiahnuť ešte jeden olympijský cyklus?
„Na odovzdávaní cien najlepším kajakárom roka som vyhlásil, ani neviem, čo mi to napadlo, že vydržím do Tokia. Chlap by mal držať slovo, tak teraz dúfam, že sa mi to podarí,“ vyhlásil Tarr. Tieto slová akoby inšpirovali aj jeho dlhoročného parťáka. Spočiatku sa o Tokiu vyjadroval len opatrne, ale potom ani on nevylúčil, že sa pokúsi ešte nejaký rok vydržať.
„S Jurom milujeme tento šport, aj keď ho máme zavše plné zuby. Potom však príde chvíľa, keď si uvedomím, že to všetko veľmi ľúbim a keby som o to prišiel, tak by mi to chýbalo. Ako keď si človek vypije a je mu veľmi zle. Ale potom si zasa vypije. Potrebujeme piť ďalej, lebo sme na tom závislí,“ zareagoval Vlček.
Po chvíli ešte doplnil. „Štyri roky sú dlhá doba, ale videl som vyhrávať už aj starších. Teoreticky by som to mohol zvládnuť. Ale pokiaľ na to nebudem mať a pokiaľ budem cítiť, že štvorkajak brzdím, tak sa doň nebudem tlačiť a sedieť v ňom len za zásluhy. Máme s Jurom toľko súdnosti v sebe, že pokiaľ nám to nepôjde, nebudeme sa tam nasilu držať. Už som to raz videl a nechcel by som takto dopadnúť.“
Mladíci v slovenskom striebornom štvorkajaku sa nechystajú poslať starších kamarátov do kanoistického dôchodku. „Treba uznať, majú veľa skúsenosti. A vedia na sebe obdivuhodne makať. Také typy sa ťažko hľadajú,“ uzavrel Myšák.
