Napísali ste stovky textov, je medzi nimi aj nejaký športový?
Dokonca dva. Ranné dvojhry spieval Janko Lehotský a Tenis Paľo Hammel.
Mali ste špeciálny vzťah k tenisu?
Bavil ma najmä futbal a hokej, doteraz sa pravidelne stretávam napríklad s bývalým úspešným trénerom Jánom Filcom či s trénerom a reprezentantom Ľubom Pokovičom. Nebol som športovo mimoriadne nadaný chalan. Až na beh. Vraj som pekne štýlovo bežal a mal predpoklady byť úspešný v atletike. Vyhrali však husle a štúdium na konzervatóriu.
Tým sa skončila aj vaša športová kariéra?
Nie úplne. Mal som už viac ako tridsať, keď som sa začal venovať tenisu. Mali sme tenisovú partiu, v ktorej boli aj bývalí športovci, ale proti nim to jednoducho nešlo. Napríklad Ľubo Pokovič. Veľmi príjemný človek. Ale keď si vzal do rúk raketu, zrazu som v jeho očiach videl zvláštny záblesk a už mi súkal loptičky jednu za druhou. Sfúkol ma 6:0, 6:0, nevedel som, ako sa volám. Nebol tenista, ale má športovú náturu. Je to killer, má zabijacký inštinkt. Ale aj medzi nami sú amatéri, ktorí vedia všeličo uhrať, to pozor. Dobehnú aj piatu, aj šiestu loptičku. Ale ja som medzi nich nepatril. Viete, kto hral výborne tenis? Paľo Hammel.
Čítajte viac Lukašenko na hráčov nikdy netlačil. Ani do kabíny nechodil
Toho ste niekedy zdolali?
Keď začínal, ja som už pár rokov hral, mal som náskok, spočiatku si skoro nepinkol. Lenže Paľo má neuveriteľnú výdrž. Všetko vybehal, zlepšoval sa. Po čase som už na neho nestačil. Je to vytrvalec, čo vidíte aj v jeho dlhotrvajúcej kariére, v schopnosti inovovať. Úspech majú tí, ktorí vydržia viac ako ostatní. Donedávna, do vysokého veku som športoval aj ja, čo bola pre mňa výhra. Hýbať sa, to je úplný základ. Doma sme mali aj skúsenosti s vrcholovým športom.
Športovali vaši synovia?
Mladší sa od piatich rokov venoval tenisu a podriaďoval tomu takmer všetko. Keď mal štrnásť, prebojoval sa do finále štvorhry na majstrovstvách Československa. V pätnástich-šestnástich sa to postupne láme, tam sa ukazuje, kto má potrebnú húževnatosť, vytrvalosť, kto to vydrží a kto nie. Vtedy som sa už aj ja vyľakal.
Čoho?
Či sa nevyvíja príliš jednostranne. Manželka je lekárka a zhodli sme sa, že syn by mal získať poctivé vysokoškolské vzdelanie. Uvedomili sme si, že stále vysedávame niekde pri kurtoch. Čo ak sa Marek ocitne niekde na 300. mieste v rebríčku? Je málo detí, ktoré zažijú špičkovú kariéru. Negatívnu úlohu zohrávajú aj premotivovaní rodičia, vykrikujú, nervózne pobehujú vedľa dvorca. Ani ja som nebol výnimkou. Ale najväčšie talenty sa v športe zväčša presadia. Zaradia šiestu rýchlosť, keď už ostatní nestačia, a začnú ešte pridávať. My sme riešili otázku, čo ďalej. Syn sa dal na štúdium práva a raketa mu nechýba. Napokon aj on je rád, že sa nedal na dráhu vrcholového športovca.
Aký najväčší výkon ste podali vy?
Oženil som sa s Ľubkou a vydržali sme spolu päťdesiat rokov. Ale neviem, či by toto uznali za športovú disciplínu (smiech).
Čítajte viac Cibulková oznámila prvé výsledky chudnutia. Po dvojtýždňovej diéte zverejnila počet zmiznutých kilogramov
Oslovil vás niekedy klub, aby ste mu zložili hymnu?
Neviem, či by som vedel urobiť na objednávku niečo podobné. Na úspešné športové pesničky si ani nespomínam. S výnimkou hymny Zelená je tráva, futbal to je hra… a hokejovej „modlitby“ Nech Bože dá…Ostatné hymny boli zväčša na jednorazové použitie.
Množstvo vašich textov piesní sa stalo legendárnymi. Považujete niektorý za svoj najlepší?
V momente, keď pesnička ide medzi ľudí, prestáva byť mojím majetkom. Stáva sa majetkom všetkých a ľudia rozhodnú, či je úspešná, alebo nie. Musím tiež rešpektovať, že sa im nemusí páčiť, že chcú niečo iné. Povedzme, že koeficient úspešnosti mám pomerne vysoký. Ale existuje aj koeficient neúspešnosti. Popri víťazstvách existujú aj prehry. A nebolo ich málo. Ako v športe.
Málokto asi vie, že vaša rodina sa podieľala na tom, že na začiatku štyridsiatych rokov vyrástol na Tehelnom poli futbalový štadión.
Viac by vám o tom povedala moja sesternica Ľubica, staval ho jej otec a môj strýko Rudolf Peteraj. Keď Nemci obsadili Petržalku a pripojili ju k Ríši, slovenské kluby prišli o športoviská v Petržalke. Postihlo to aj 1. ČsŠK Bratislava, jediný slovenský tím, ktorý v tom čase pôsobil v celoštátnej futbalovej lige. Vtedy vláda rozhodla, že je potrebné urýchlene postaviť preň štadión. Výstavba sa začala už v roku 1939 podľa projektu architekta Grossa. Viem zo strýkovho rozprávania, že na stavbe pomáhali veľké skupiny Rómov z Veľkého Bielu. V tom čase neboli také mechanizmy ako teraz, na táčkach vozili betón, dosť sa nadreli a práce rýchlo napredovali.
Mali ste k štadiónu vzťah aj vy? Chodievali ste na zápasy?
Samozrejme. Na štadión ma brával strýko Elo Stanček, ktorý bol veľký fanúšik. Prvý raz, keď som mal desať rokov, bolo to na jar 1955, Slovan hral posledný zápas v sezóne a stal sa majstrom.
Čítajte viac Ronalda chcú vidieť všetci. Slováci vypredali Tehelné pole za pár minút! Fanúšikovia zúria
Čo si z toho ešte pamätáte?
Bol to veľký štadión, v hľadisku sa tiesnilo množstvo ľudí. Nado mnou stáli vysokí muži, vyskakovali, kričali a mal som pocit, že všetci fajčili ako Turci, videl som ich v dymovej clone. Boli to fanatickí fanúšikovia, ale nie vulgárni. Potom nasledovalo obdobie, keď sa Slovanu natoľko nedarilo, hoci v tíme hrali takí borci ako Popluhár, Schrojf, Moravčík, Urban či Vengloš.
Na ďalší titul Slovan čakal až do roku 1970.
To už bola éra Jokla, Čapkovičovcov, Masného, Ondruša a ďalších veľkých mien. Vyrastal som v Petržalke a Čapkovičovci bývali o ulicu ďalej. Boli traja, slávne dvojčatá mali staršieho brata Mira, to bol môj spolužiak a asi najtalentovanejší z nich, ale nedotiahol to tak ďaleko. Mal horšiu životosprávu. V Petržalke mala svoj stan ČH, hrala fantastický futbal, v roku 1959 bola majster Československa, viedol ju Karol Borhy. Škoda, že ihrisko, ktoré volali letisko, už dávno zbúrali.
Nebolo jediné s takýmto osudom…
Spomínam si na množstvo štadiónov a ihrísk, ktoré padli za obeť divokému kapitalizmu. Developeri rýchlo zistili, že na týchto plochách by sa dobre stavalo. Takto zanikli ihriská nielen ČH, ale aj ZŤS, Spojov, Pravdy a ďalšie. To ma mrzí. My sme mali kde tráviť voľný čas, kúsok od nás bola časť s mnohými plochami, volala sa Za štrekou. Často nás pozoroval tréner Arnošt Hložek a vtedy objavil aj Čapkovičovcov. Teraz rodičia rozvážajú petržalské deti po celej Bratislave.
Čo súčasný futbal? Baví vás?
Je iný ako voľakedy. Určite nie je taký kreatívny. Bývalí futbalisti asi nemali takú atletickú prípravu ako teraz a určite im chýbali také podmienky na regeneráciu, zdravotnú starostlivosť. Ale futbal bol krajší. Prekáža mi viac veci. Napríklad množstvo cudzincov, veď za Francúzsko hrá prakticky Afrika. Jasné, sú to od prírody fantastickí športovci. Ale vytráca sa klubová identita. Počúvam, že nemáme strelcov. Ale vo všeobecnosti platí, že nemáme útočníkov. Čítal som nedávno na túto tému zaujímavú úvahu.
Čítajte viac Kmotrík zhodnotil rok: Plníme ciele, negatívum návštevnosť. A aké prekvapenie chystá Slovan v budúcom roku?
Čo tvrdila?
Že umenie strelca nespočíva v tom, ako silno kopne do lopty, akú má tvrdú strelu, ale akú má anticipáciu. Schopnosť čítať hru, v správnej chvíli sa postaviť na správne miesto, odkiaľ sa dá streliť gól. To je intuícia a tú nedostane do vienka každý. My nemáme vybaveného hráča, ktorý je schopný obísť aspoň dvoch súperov. Ako Messi. Inak, viacerí z hráčov, ktorí mali dar intuície, boli ľaváci, čo bola výhoda. Sám som ľavák, viem, o čom hovorím. Futbalisti ako Adamec či Jokl mali famóznu ľavačku s veľkým citom.
Ste fanúšik niektorého klubu?
Vždy som bol slovanista, to sa nezmenilo. Ale už nie som taký zapálený fanúšik. Nechodím na zápasy, ale mám prehľad.
Neboli ste ani na novom štadióne?
To áno, bol som sa naň pozrieť, páči sa mi. A myslím si, že Slovan je momentálne na vzostupe. Klobúk dolu pred trénerom Weissom, cítiť jeho pevnú ruku, čo je dôležité. Prvý predpoklad je, že má podporu majiteľa. V iných tímoch tréneri prichádzajú a odchádzajú ako vlaky na stanici. Weiss vie preplávať aj cez krízy. Platí zásada, že nie je umenie viesť mužstvo, keď mu všetko ide, ale keď mu to nejde. Slovan by však potreboval ešte aspoň dvoch-troch hráčov, ako je Čavrič alebo mladý Weiss, keď je v plnej sile. To sú tí rozdieloví hráči, ktorí vedia zobrať zápas do rúk a rozhodnúť.
Máte svojho obľúbeného hráča?
Bol ním Karol Jokl, mal neuveriteľný talent, podľa mňa možno náš najlepší futbalista vôbec. Škoda, že ho ničili zranenia, mohol dosiahnuť ešte viac. Ale obdivoval som aj iných – Čapkovičovcov, Popluhára, Masného… Elegantný futbalista bol Kačáni so svojimi povestnými nožničkami. Trošku zabúdame na futbalistov zo staršej generácie, ktorí dosiahli ohromné úspechy.
Čítajte viac Ide ma roztrhnúť, lamentoval na tlačovke tréner Weiss. Päťkrát ukázal na vinníka, nebol to nikto z jeho hráčov
Máte na mysli niekoho konkrétneho?
Spomeniem Ferdinanda Daučíka, toho som, samozrejme, hrať nevidel, ale rád si o ňom vždy niečo prečítam. Výborný futbalista hrával za Slaviu Praha, 1. ČsŠK, zúčastnil sa na MS 1938 a napokon spravil veľkú kariéru v Španielsku, kde úspešne trénoval okrem iných veľkú Barcelonu. Na Nou Campe viedol aj Laciho Kubalu. To je zaujímavý príbeh. Kubala, neskôr vyhlásený za hráča storočia Barcelony, si dal podmienku: bude hrať za Barcelonu, len ak ju povedie práve Daučík. A klub to akceptoval!
Čo vás na futbale najviac priťahuje?
Býval to šport proletárskych detí. Skrýva sa v ňom fascinujúci príbeh. Chlapec z periférie, ktorého rodičia majú sotva na kopačky, môže snívať a vystúpiť až na vrchol, môže sa z neho stať Pelé, Maradona, Messi. Samozrejme, aj toto neplatí absolútne, existuje už dnes dosť výnimiek. Ale futbal je veľmi demokratický a tu vidím aj paralelu s popmusic. Príkladov by sme našli veľa.
Ale dnes sú najlepší ťažkí milionári…
Futbal i šport ovládajú peniaze. A v mnohom ho pokazili. To nehovorím len ja, takto sa vyjadril aj slávny argentínsky tréner Cesar Menotti. Ale mnohé negatívne veci nie sú nové. Už v starovekom Grécku existovalo čosi ako dnešné tréningové strediská mládeže. Tam vychovávali najlepších atlétov, vládla veľká konkurencia, robili sa aj rôzne podrazy, vždy sa našiel niekto, kto chcel získať výhodu nečestným spôsobom. Podvody sú staré ako ľudstvo. Keď sa niekde až príliš okato zdôrazňuje férovosť, vždy som v strehu, cítim za tým nejakú „kulehu".
Sledujete okrem futbalu aj iné športy?
Nie detailne, ale mám prehľad. Už to nie je ako kedysi, keď sme noviny čítali od zadnej strany a nejaká hlúpa politika nás príliš nezaujímala. Dnes sa poondiala aj tá posledná strana. Vládne na nej príšerná produktová reklama.
Čítajte viac Daučík priviedol na večeru Kubalu. Hráčom dajte iba vodu, nariadil
Vydržíte sedieť pred obrazovkou a hodiny pozerať športové prenosy?
To už nie. Nudím sa pri tom. Pozriem si len vychytený zápas, top momenty, zostrihy. Fascinuje ma napríklad Djokovič. Jeho tenisové umenie, ale aj všetko, čo sa okolo neho deje, ten cirkus, ako by ho radi zničili, pokrkvali, a ten srdnatý chlapík sa nedá. Je v tom aj kus jeho srbskej identity, vzdoru. Alebo keď sa Messi predribluje a strelí gól, pozriem si akciu aj päťkrát za sebou. Skúmam, čo presne robí, ako oklame súperov. To dokázali a dokážu rozdieloví hráči – Pelé, Maradona, Di Stéfano, Puskás, Jokl, Adamec… Veľa sa dá vyčítať z ich tvárí.
Čo v nich vidíte?
<Ak>Hlad po góle. Striehnu ako šelmy. Vedia vymyslieť vždy niečo nečakané. Niečo, čo futbal, či hokej robí krásnym športom. Lebo čo je čakané, nie je zaujímavé. Platí to aj v hudbe.
Nachádzate v športe, umení, hudbe niečo spoločné?
Keď Messi prekabáti piatich súperov, to je umenie. Povyšuje futbal na iný level. To, čo predvádzajú americkí basketbalisti s loptou? To sú umelci. To nás fanúšikov fascinuje. Spoločných momentov aj medzi inými druhmi športu a umením je veľa. Napríklad bežec. Má za sebou podporu silného tímu. Podobne spevák na pódiu. Je to vždy tímová práca a dôležité je aj kamarátstvo, vystužené obrovskou profesionalitou, vôľovými vlastnosťami, cieľavedomosťou. S Mekym Žbirkom, Paľom Hammelom, Robom Grigorovom, Marikou Gombitovou, Mariánom Vargom nás spájala a spája práca, ale aj celoživotné priateľstvo. Zažili sme životné etapy, ktoré upevnili náš vzťah. Mali sme na veľa veci identické názory. To je chémia, ktorá musí vládnuť v tíme.
Vás spája dlhoročné priateľstvo aj s Borisom Filanom, obaja ste špičkoví textári. V športe by ste boli súperi…
Takto sme to nikdy nebrali. Neboli sme konkurenti. Existuje pekná myšlienka z muzikálu Jozef a jeho zázračný plášť. Tam hore medzi hviezdami je miesta dosť. Dolu je tlačenica… V športe je dôležitá ešte jedna vec.
Ktorá?
Naučí vás prehrávať. Nemôžeme byť všetci Messi či Djokovič. A aj tí najlepší prehrávajú. Akurát nie tak často ako my. Prehra je niekedy predohra víťazstva. A začiatok sebareflexie. Šport do vás vloží, čo je aj zmyslom života. Musíte stále bojovať, nič nedostanete zadarmo. Chcete premôcť súpera, ale ešte podstatnejšie je prekonať sám seba. Veď sa aj hovorí, keď vám niečo nevyjde: ber to športovo.