Madro stál pri zrode štadióna na Pasienkoch, zaslúžil sa o prvú tartanovú dráhu na Slovensku, bol jedným zo zakladateľov atletického mítingu PTS. Jeho majstrovským kúskom sa stala unikátna cesta okolo sveta na začiatku roka 1970.
Ako sa zrodilo toto výnimočné turné interistov?
Rozhodla náhoda. Prechádzal som sa na pražskej triede Na Poříčí. Odrazu som uvidel veľkú reklamu leteckej spoločnosti Air India. Rozbiehala pôsobenie na československom trhu. Preblesla mi hlavou myšlienka: s nimi by sme mohli urobiť pekný zájazd. Ohlásil som sa u šéfa. Keď som sa mu predstavil, rozžiarili sa mu oči. Inter? Ten poznám. V debate som mu navrhol, aby sme zorganizovali turné, ktoré by bolo pre obe strany dobrou reklamou.
Ako reagoval?
Myšlienka sa mu zapáčila, ale nedostal som priamu odpoveď. Povedal mi, že si to musí rozmyslieť.
Ozval sa vám?
Trvalo to pol roka, už som s tým ani nerátal. Ideme do toho, povedal a postupne sme doťahovali program zájazdu. Ja som pôvodne nemal s výpravou cestovať. Ale Ján Štancel, futbalový tajomník Interu, ma pripísal medzi náhradníkov, bez môjho vedomia. Na zozname figurovali predseda TJ Kadlec a šéf straníckej organizácie Svandra. Pred odletom mi oznámili, že nemôžu na taký dlhý čas odísť. Blížili sa stranícke previerky, museli byť pri tom. Rozhodli, že vedúcim zájazdu budem ja.
Čítajte viac Napätie v Reale Madrid pominulo. Uzavretá záležitosť, reaguje Alonso na skrat Viníciusa
Potrebovali ste povolenie, aby mohla výprava vyraziť do sveta?
Zavolal som do Prahy na futbalový zväz, sekretárovi Rudovi Baťovi, bývalému hokejovému rozhodcovi a potom špičkovému futbalovému manažérovi. Povedal som, že všetko máme hradené. Všetci sa vyzvedali, ako sa mi niečo také podarilo, prečo práve Inter ide na taký zájazd, ale podrobnosti som nikomu nevykladal. Bál som sa, aby nám to niekto neprekazil. Dostali sme súhlas, lebo to bola lukratívna akcia.
V čom?
Za každý zápas sme zinkasovali 12-tisíc dolárov, taký bol kontrakt. Zažíval som nepokojné noci, lebo vždy po stretnutí som mal pod hlavou balík peňazí. Na druhý deň som utekal s malou dušičkou do banky, s Imrom Schillerom, medzinárodným tajomníkom, sme ich uložili na účet. Z tejto sumy som mohol odviesť vreckové dva doláre na deň pre každého člena výpravy. Odohrali sme 14 zápasov, bola z toho pekná sumička. Mali sme prvý raz aj jednotné spoločenské oblečenie. Tmavé saká, svetlé nohavice. Kúpili sme všetko u Vičana na Obchodnej ulici, u brata slávneho trénera. Takto vyparádení sme vyrazili.
Aká bola trasa zájazdu?
Nevymenujem ju celú, lebo je dlhá: New York – Los Angeles – Papeete – Auckland – Sydney – Melbourne – Bangkok – Hongkong – Kalkata – Bombay – Rím. Cesta okolo sveta trvala 37 dní, precestovali sme 49-tisíc km, leteli dovedna 77 hodín. Hrali sme v siedmich krajinách. Zo 14 zápasov sme vyhrali 13, raz sme remizovali. Videlo ich vyše 140-tisíc divákov. Zažili sme veľa kurióznych situácií.
Ktoré vám utkveli v pamäti?
Začínali sme proti výberu Los Angeles. Lialo ako z krhly. Šofér, ktorý nás viezol, zablúdil, netrafil na prvý pokus na štadión. Výkop posunuli o hodinu a v hľadisku čakalo bezmála 20-tisíc ľudí, zväčša krajanov. V tíme nechýbali hviezdy – Laco Petráš, Ďuro Szikora a ďalší. Prezliekali sa už v autobuse. Vyhrali sme 9:2. Odtiaľ sme cestovali na Tahiti. Krásne nás privítali a dozvedeli sme sa aj prekvapujúcu informáciu.
VIDEO: Futbalový talent Jakub Pira o svojej prvej účasti v tíme SR 21Akú?
Tvrdili, že sme prvá športová výprava na ostrove. Keď sme vystúpili z lietadla, zaznela československá hymna a ozvalo sa uvítanie v češtine. Každému zavesili na krk veniec z kvetín. Venoval sa nám starší pán, volal sa Klíma, český emigrant, bývalý námorník, ktorý sa usadil na Tahiti. Mal dvanásť detí. Bývali sme v chatkách a starali sa o nás krásne domorodkyne, veľmi sporo oblečené. Lekár Laco Maťuga všetkých hráčov upozorňoval, aby si s nimi nič nezačínali. Jeden to porušil a mal potom naozaj zdravotné problémy.
Najviac zápasov – päť – ste odohrali v Austrálii…
Najskôr proti FC Prague Sydney, ktorý založili československí emigranti. Privítali nás s veľkým nadšením. Po zápase prišiel za mnou vysoký, elegantný chlapík, stopér tímu. Volal sa Zeman a požiadal ma, či by som nemohol zobrať bibliu na Myjavu. Odtiaľ pochádza manželka, potešil som sa. Biblia vážila asi dve kilá, vláčil som ju v batožine celý zájazd. Ale to nebol jediný darček. Nechcel som nikoho odmietnuť. Niekto posielal sandále hercovi Leopoldovi Haverlovi, býval neďaleko. Ten o ničom nevedel, keď som zazvonil pri jeho dverách a dával som mu topánky z Austrálie, pozeral na mňa, akoby som spadol z Marsu.
Z Austrálie ste zamierili do Singapuru…
Tam nás vystrašili veľké potkany. Nemohli sme na lavičke ani sedieť, stáli sme na nej. Behali aj po ihrisku. Tréner Laco Kačáni mi hovorí, pozri na Ondrášeka, ten nikdy tak rýchlo nebehal. Asi aj preto sme vyhrali 6:0. V prestávke ďalšieho zápasu proti výberu Hongkongu prišiel za mnou policajt a vraví, že vonku na mňa čakajú dvaja páni. Vyšiel som pred šatne a vidím dvoch kňazov. Jeden sa volal Husárik, druhý Bednárik. Laudetur Jesus Kristus, vravím im. Človek z komunistického Československa a ako nás pozdravil, vraveli nadšene. Vy ste museli kedysi miništrovať, dodali. Samozrejme, mali pravdu.
Prečo vás vyhľadali?
Prvý bol riaditeľ cirkevného gymnázia a druhý tam učil. Pozvali nás k sebe a nestačili sme sa čudovať. Škola bola neuveriteľne vybavená. V riaditeľni mal monitory a mohol sledovať vyučovanie v každej triede. K dispozícii mal luxusný mercedes a šoféra. Ukázal nám v meste zaujímavé miesta. Mal prosbu. V roku 1968 emigroval s kolegom do Vatikánu, kde boli vysvätení, odtiaľ sa dostali do Hongkongu. Doma mal sestru, tuším bola učiteľka vo Zvolenskej Slatine. Ozvite sa jej a povedzte, že sa mám dobre.
Čítajte viac Buldog, Šialenec a Ceni ničili súperov. Hráči, akými boli aj dve slovenské legendy, pomaly vymierajú
Stretli ste sa s ňou?
Telefonoval som jej. Kňazi vyjadrili túžbu, aby sa mohli prísť pozrieť domov. Obávali sa, aby ich nezavreli. Pomohol som im s vybavovaním povolenia. Jednu nedeľu, už som na všetko aj zabudol, ktosi zvonil pri dverách. Otvorím dvere a neveril som: stáli tam s kuframi v rukách. Niekoľko dní bývali u nás. Zavolal sestru, stretli sa v našom byte. Za zmienku ešte stojí, že v Hongkongu zorganizovali tlačovú besedu a prišlo na ňu dvesto novinárov.
Čo ich najviac zaujímalo?
Tušili sme, že sa budú vypytovať na politiku. Povedali sme si, že k nej sa nebudeme vôbec vyjadrovať. Ale hneď prvá otázka smerovala k politickej situácii u nás. Ospravedlnili sme sa, že my sme prišli reprezentovať náš futbal, že nie sme politici. Potom už hovoril hodinu len tréner. Zájazd nám priniesol športový i spoločenský úspech. Všade, kam sme prišli, bol o nás obrovský záujem, mám odloženú peknú kôpku výstrižkov z novín, v ktorých o nás písali.
Po prílete do Európy vás čakalo prekvapenie…
V Zürichu nás privítali zástupcovia Air India a usporiadali honosný banket. Vstúpil som do sály a rozplakal som sa. Na veľkom plátne bežali zábery z majstrovstiev sveta v lyžovaní, ktoré sa práve začali na Štrbskom Plese. Bol to historický šampionát, ktorý sa prvý raz vysielal vo farbe. Aj ja som pomáhal organizátorom, finančne ich podporil Slovnaft. Po vyše mesiaci v zahraničí ma tieto zábery dojali. Bol som hrdý na naše Tatry.
S akým ohlasom sa stretlo vaše turné doma?
To bolo trochu zvláštne. Skoro nik sa nás nepýtal, aké výsledky sme dosiahli a čo sme zažili, ale všetkých zaujímalo, kto z výpravy emigroval a nevrátil sa domov. Taká bola vtedy doba. Vrátili sme sa všetci, nikomu ani nezišlo na um zostať vonku.
Ako ste sa k práci v športe dostali?
V roku 1956 ma poslali na Myjavu, kde som pracoval v kníhkupectve. Existoval som tam spočiatku v bojových podmienkach. Nemal som kde bývať, prespával som v sklade. Ustlal som si na Stalinových a Leninových spisoch a prikrýval som sa vlajkou RVHP, ktorú sme vtedy predávali. Chodieval som na ženský basketbal do telocvične, kde som sa zoznámil s budúcou manželkou Zdenkou. Pomáhal som v klube, vydal som tam môj prvý bulletin, venoval som sa propagácii.
Kedy ste začali pracovať v Interi?
V roku 1960, keď som sa vrátil do Bratislavy. Nastúpil som ako ekonóm do Slovnaftu. Na rovnakom oddelení pracoval projektant Kamil Haťapka, nadšený cyklista, tréner, organizátor. Zakladal cyklistický oddiel a oslovil ma, či by som mu nepomohol. Pamätám si, že sme kreslili dresy a Kamil vtedy vymyslel žlto-čierne farby, ktoré sa potom boli typické pre všetkých interistov.
Vás to však ťahalo aj k iným športom…
Najmä k basketbalu. Trápilo ma, že v Interi nie je basketbalový oddiel. Máte všetko, len basketbal, najkrajší šport vám chýba, vyčítala mi aj manželka. Pustil som sa do jeho budovania. Šéf športu v denníku Pravda Paľo Kršák, s ktorým som sa často radil, mi odporučil bývalého reprezentanta Ruda Stančeka. S ním som zakladal oddiel so zameraním na mužov. Dostal som tip, že v Pezinku pôsobí šikovný tréner Kazimír Klementis, ktorý bol vedúcim práčovne. Postupne sme dávali dokopy tím. Stali sme sa štyri razy majstrami ČSSR. Na tú eufóriu si asi mnohí fanúšikovia ešte spomenú.
Zaslúžili ste sa o vybudovanie štadióna na Pasienkoch. Pamätáte si na prvý zápas, ktorý sa na ňom uskutočnil?
Štadión sme otvárali 20. augusta 1967, hrali sme s Trnavou pred 20-tisíc divákmi. Všetko ešte nebolo dokončené, to platilo aj o tribúne. Prišiel aj Alexander Dubček, v tom čase prvý tajomník ÚV KSS, bol veľký fanúšik futbalu. Sadli sme si na betónový múrik, pod zadok sme si dali noviny a spolu sme sledovali zápas. Na atletickej dráhe bol ešte štrk.
Čítajte viac Strelil gól Brazílii, Ronaldinho chcel jeho dres: Kým on šiel do Paríža, ja do Dubnice, spomína bývalý reprezentant
Netrvalo dlho a položili ste na ňu tartan. Kde ste sa inšpirovali?
Chodieval som s futbalistami na Západ a videl som tam tartanové dráhy. Budovala ich americká spoločnosť 3M. Tá položila tartan aj na Pasienkoch. Projekt financoval ČSZTV a budovali sme ho v akcii Z, svojpomocne, brigádami. Vďaka nemu sme obnovili v roku 1971 atletický míting pod názvom Cena Pravdy a Televízie, o dva roky k nim pribudol Slovnaft.
Vtedy ste sa zoznámili s mnohými esami svetového športu…
Bolo ich veľa, najväčšou hviezdou mítingu bol Sergej Bubka. Vždy som si vážil aj trojnásobného olympijského víťaza Viktora Sanejeva. Ale neboli to len atléti, s ktorými sme mali nadštandardné vzťahy. Úzke väzby nás spájali s futbalistami Dynama Kyjev, výborne som vychádzal s Olegom Blochinom i Andrejom Ševčenkom, so slávnym trénerom Viktorom Lobanovským sme plánovalii, že príde na Myjavu, kde ho nik nepozná a budeme chodiť po okolitých kopčekoch.
Bol vás navštíviť?
Nepodarilo sa to – volala mi jeho manželka, že zomrel. Vážim si aj vzťah s nemeckým hviezdnym trénerom Jürgenom Kloppom. Viedol Mainz a s ním sa Inter stretol v európskom pohári. Pozval som ho na myjavskú slivovičku, on mi venoval dres. Roky sme spolu komunikovali, viackrát sme sa stretli. Až keď prevzal Liverpool, naše kontakty oslabli.
Ako vnímate fakt, že štadión na Pasienkoch chátra a tartanová dráha je rozbitá?
To je katastrofa. Neviem to pochopiť. Všade vo svete budujú moderné štadióny a športové komplexy a my ich ničíme. Stánok už musel prejsť rekonštrukciou, ale je to ideálne miesto, kde by mohol stáť národný štadión, ktorý by slúžil aj atlétom. Chcel som to navrhnúť aj novému ministrovi športu, päťkrát som mu volal, ale nespojili ma s ním. To, ako dopadol Inter, je tragédia. Škoda slov.
Čítajte viac Z futbalistu storočia nikdy nemal byť veľký hráč. Kým Eusébio sedel v lóži, Popluhár zbieral v šatni dresy. Bral to s pokorou
Zo športového hnutia ste sa vytratili pomerne skoro. Čomu ste sa venovali?
Najskôr ma oslovil pán Papp, riaditeľ klubu Videoton Székesfehérvár. Už raz som im radil, keď dávali dokopy štadión. Zázemie mal v zlom stave. Keď získali titul a čakal ich zápas s Manchestrom United, požiadali ma, aby som im prišiel pomôcť, aby štadión spĺňal podmienky. Dostal som lukratívnu ponuku, aby som v Československu zastupoval firmu Videoton.
Prijali ste to?
Váhal som. Koľko zarábaš? spýtal sa majiteľ Videotonu. 1 350 korún, vravím. Dám ti päťkrát väčší plat. Blížil sa mi dôchodok. Vrátil som sa do Bratislavy a dal som výpoveď. V roku 1986 som v Interi skončil. Vo Videotone som pracoval niekoľko rokov a aj neskôr so mnou niektoré veci konzultovali. A ešte sa občas zastavia u mňa aj teraz na Myjave, kde žijem 30 rokov. Do športu som sa už nevrátil. Nepáči sa mi, ako to funguje, všetko sa odvíja od peňazí. Chýba tomu srdce i duša. Nás táto práca bavila a nemali sme za ňu skoro nič. Ale mali sme lepší šport.
Čo robíte, aby ste si udržiavali jasnú myseľ?
Nerobím nič špeciálne, nešportujem, necvičím, jem, čo mi príde na chuť. Fyzicky som dosť pracoval okolo domu, máme pri ňom sad, pokosiť ho mi dalo zabrať. Teraz už sám nevládzem, pomáha mi kamarát. Starám sa o manželku, ktorá má zdravotné problémy. Prečítam si knihu, milujem detektívky severských autorov. Sledujem šport, z prenosov najviac zápasy anglickej a nemeckej ligy. Často aj slovenskú, to je však slabota.
