Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) s podporou štátu nemusel hlboko siahnuť do vrecka. Slováci mali v Paríži najmenšiu výpravu s najnižším počtom medailí.
Aj v Grécku si užívali úspešní športovci rôzne bonusy. Zapisovali ich do čestných listín, stavali im sochy, usporadúvali slávnostné pochody, oslobodzovali ich od daní, ponúkali im atraktívne miesta v mestskom aparáte.
Táto tradícia sa udržala a dostala všelijaké podoby. Úspešní športovci sa môžu po návrate tešiť na nové autá, byty, pozemky, rôzne úľavy a výhody spojené s cestovaním, povinnou službou v armáde či s vyplácaním dôchodkov. Kuriózna odmena čakala v Indonézii na zlaté medailistky v bedmintone pred troma rokmi po návrate z Tokia. Medzi darmi bolo aj päť kráv…
Po parížskom triumfe šprintéra Letsile Teboga vyhlásil prezident Botswany štátny sviatok. Nového národného hrdinu mrzelo, že sa toho nedožila jeho mama Seratiwa, ktorá zomrela v máji. „Jeho excelencia prezident Masisi chce povedať, že v mene všetkých občanov tlieska Letsilemu a ďakuje jeho zosnulej matke," vyhlásila hlava štátu.
Medzinárodný olympijský výbor sa drží zásady neudeľovať finančné odmeny. Parížska olympiáda sa však predsa zapíše do histórie vážnym precedensom. Svetová atletika sa ako prvá rozhodla premiérovo vyplatiť zlatým medailistom 50-tisíc dolárov. Nestretlo sa to s pochopením slabších federácií, ktoré si podobné gesto nemôžu dovoliť.
Existujú aj krajiny, vyspelé a športovo silné, ktoré nevyplácajú finančné odmeny. Patrí medzi ne Veľká Británia, Nórsko či Švédsko. Naopak, štedrí sú Taliani, ktorí sľúbili šampiónom 100-tisíc eur. Maďari rovnakú sumu vypísali strieborným, zlato si cenia v prepočte na 140-tisíc eur. A susedia z Česka? Za zlato „vycálujú" 2,4 milióna korún, čo je asi 95-tisíc eur (striebro 71-tisíc a bronz 47-tisíc eur).
Tri kilá čokolády a 12 dielov Stalinových spisov
Prvé slovenské olympijské zlato v ére samostatnosti vybojoval vodný slalomár Michal Martikán v Atlante 1996. Zinkasoval zaň milión korún. O dvanásť rokov neskôr triumfoval aj na OH v Pekingu a jeho odmena bola rovnaká. V prepočte vyše 33-tisíc eur.
Čítajte viac Spoznali by ste ju? Na OH v Paríži čelila urážkam, že je muž. Alžírska boxerka ukázala svoju ženskú stránku
Odmeny, ktoré dostávali legendárni šampióni z československej éry, pôsobia zavše už komicky. Pästiar Janko Zachara, najstarší žijúci slovenský olympijský víťaz (Helsinky 1952), ktorý bude mať tento mesiac úctyhodných 96 rokov, si domov viezol tri kilá čokolády.
„U nás na dedine som mal s ňou u detí obrovský úspech, v tom čase bol lístkový systém na potraviny. Kilo čokolády som dostal po finále od šéfkuchára výpravy Bidermanna a za každé vynechané raňajky mi odložil nejakú čokoládu ako kompenzáciu. Zväzáci z Priehrady mládeže mi venovali dvanásť dielov Stalinových spisov," spomínal Zachara, keď oslavoval deväťdesiatku.
Keď získal zlato, pôsobil v armáde. „Prijal ma minister obrany Alexej Čepička a venoval mi hodinky. K tomu kožený vojenský kabát, ktorý som nikdy nenosil. Povýšili ma, dostal som frčku. A desať dní dovolenky. Po štyroch ma zavolali späť, na besedy s pioniermi."
Ale pochlapili sa aj v jeho materskom trenčianskom závode Merina. Darovali mu tri metre látky, z ktorej si dal ušiť oblek. Zamestnanci zorganizovali aj zbierku. „Dali dokopy 10 200 korún, čo predstavovalo v tom čase asi mesačný plat. Doplatil som si tri tisícky a kúpil si sekretár do obývačky a dve fotelky. Musel som o tom doniesť do fabriky potvrdenie."
Chceš olympijské oblečenie? Pošli tisícku
V Tokiu 1964 vybojovali futbalisti strieborné medaily a ich kapitán, slovanista Anton Urban, zažil kurióznu situáciu. „Po návrate som dostal dva listy. V prvom mi oznamovali, že za vzornú reprezentáciu sa mi dostalo cti a zapísali ma do čestnej knihy ČSM (Čs. zväz mládeže – pozn. autora). Druhý prišiel z ČSTV, v ktorom mi poďakovali za reprezentáciu. V obálke bola priložená zloženka na tisíc korún. Ak si chceš ponechať kompletné olympijské oblečenie, zaplať túto sumu, stálo v liste."
Čítajte viac Propaganda agresie či olympijská reklama na mier? Šéfkomentátor z ČT zareagoval na Hašekove slová o Rusoch a Ukrajine
Na druhý deň išiel na poštu a poslal peniaze. „Vtedy som to pokladal za normálne. Ani neskôr som nemal pocit, že som o niečo prišiel. Futbal mi dal viac, ako som od neho očakával," tvrdil. Netrvalo dlho a za veľké triumfy sa začali platiť aj finančné odmeny. Anton Tkáč, druhý v ankete o slovenského športovca storočia, vybojoval okrem zlatej olympijskej medaily aj tri svetové tituly.
Prvý raz sa výraznejšie presadil na MS 1970, získal bronzovú medailu a k nej mu doma pribalili dve tisícky. V roku 1974 sa tešil z prvého titulu majstra sveta v kráľovskej disciplíne dráhovej cyklistiky – v šprinte. Odmenili ho dvadsaťtisícovou prémiou. V tom čase najrýchlejší muž planéty vybojoval zlato na OH v Montreale 1976. A zinkasoval zaň 40-tisíc korún. „Podľa mňa bolo vtedajších 40-tisíc na úrovni dnešných 200-tisíc, možno ešte o máličko viac. Ale auto – škodovku – som si za zlatú medailu nemohol kúpiť, stála 60-tisíc," porovnával v čase tesne pred zavedením eura.
Po zisku prvého titulu, práve od neho uplynulo polstoročie, zažil nečakanú situáciu. Triumfoval na favorite za 2 400 korún. Jeho súperi si ho s údivom obzerali. Mechanik z Campagnola mu okamžite vymenil všetky súčiastky a z pôvodného bicykla zostal iba rám.
Písalo sa o tom vo svetových médiách a donieslo sa to do uší aj vtedajšiemu predsedovi vlády Lubomírovi Štrougalovi. Nariadil trénerovi Žákovi, aby kúpil Tkáčovi najlepší bicykel na svete. A pre istotu hneď štyri. „Jardo odcestoval do Talianska, kde mi Alberto Massi postavil na mieru štyri krásne bicykle z najkvalitnejšieho materiálu," prezradil po mnohých rokoch Tkáč.