Atmosféra bola taká skleslá, že góly číslo päť a šesť prijali Lotyši bez štipky emócie. Akoby sa publikum pýtalo: „A čo sme vlastne čakali?“
O 24 hodín nasledovala prehra so Slovákmi 1:2 a lotyšský novinársky veterán Janis Matulis glosoval situáciu takto: „V slovenskom tíme je viac nosičov klavírov ako samotných virtuózov… Na víťazstvo im to však stačilo. A zrejme aj na štvrťfinále.“

Novinársky bard sa kruto zmýlil, jeho „nosiči klavírov“ však sedia ako riť na šerbli. Ale predovšetkým v prípade Lotyšska. Veď k bronzu to dotiahol tím bez hviezd. Bez virtuózov. Pevným krokom. Rovno na desiate poschodie. Ako profesionálni sťahováci.
Mimochodom, po prvom šampionátovom víkende mali Lotyši nálepku prestarnutého a neperspektívneho tímu, dnes ho doma vynášajú do nebies. Takto rýchlo sa mení nálada športovej verejnosti. Tak málo stačí, aby sa z babrákov stali hrdinovia. A situácií, kde sa to mohlo otočiť v ich neprospech, veru bolo.

Bronzoví Lotyši sú dobrou správou pre hokejový svet. Predovšetkým pre menších. Vopred odpisovaných. Opäť nám pripomenuli, že na majstrovstvách sveta, kde zďaleka nechodia najlepší, sa dokážu presadiť aj priemerní. Ak sa oddajú spoločnému cieľu. Keď potiahnu ako jeden tím.
Slováci takýmto mužstvom tento rok neboli. Virtuóza nemali a klavír im bol priťažký. Vyniesli ho a zahrali si na ňom Lotyši.