V čase, keď oslavoval Martikán prvé zlato, mal sedemnásť rokov, dva mesiace a deväť dní. Dodnes zostal najmladším olympijským víťazom v histórii slovenského športu. „Na to sa, samozrejme, nedá zabudnúť. Bol to pocit, keď som nebol schopný chvíľu pre silné emócie povedať ani slovko. Veľmi som sa tešil a mnoho ľudí so mnou, čo som si uvedomoval až neskôr a o to som bol radšej," spomína Martikán.
Gymnazista z Liptovského Mikuláša rozbiehal svoju hviezdnu kariéru, v ktorej vybojoval na piatich olympiádach po sebe vždy medailu (2–2–1). Nebol úplný začiatočník, mal za sebou už prvé úspechy. Súperov upútal v pretekoch Svetového pohára a medailu si priviezol už aj rok predtým z MS v Nottinghame. So slovenským tínedžerom museli rátať aj na indiánskej rieke Ocoee.
Otec Jozef, bývalý slalomár, piplal slovenský olympijský poklad od detských rokov. Veľký talent premenil na zberateľa cenných kovov. Roky pilovali najmä dokonalú techniku a k nej postupne pribúdala aj potrebná sila. Michal objavil v ruke obdivuhodný cit i rýchlosť. Na to všetko by mu len talent nestačil. K nemu musel pridať veľkú dávku cieľavedomosti, nezlomnosti, perfekcionizmu. A najmä každodenný tvrdý tréning.
Foto: TASR
Prvé zlato vylovil z Ocoee dvoma skvelými jazdami, bez trestných sekúnd. Ale najmä druhá jazda dostala od odborníkov prívlastok bravúrna. Ukázal, že medzi dospelými je ešte chlapec, ale pádluje už ako veľký majster. Bolo jasné, že v tomto prípade vek nerozhodoval.
Za ním zostali skúsení borci. Strieborný Čech Lukáš Pollert, obhajca zlata z Barcelony, ktoré získal ešte v československom drese, a bronzový Francúz Patrice Estanguet, ktorého mladší brat Tony neskôr v singlkanoe oslavoval tri najcennejšie olympijské medaily. Práve on urobil aj Martikánovi škrt cez rozpočet a natiahol jeho čakanie na ďalší olympijský triumf. Tony ho najskôr zdolal o štyri roky v Sydney, odsunul ho na strieborný stupienok.
V Aténach 2004 si miesta vymenili. Ale Martikán sa tešil z druhého zlata predčasne. Po francúzskom proteste mu rozhodcovia udelili dvojsekundový trest a na prvé miesto sa vyhupol francúzsky súper, hoci nijaký videozáznam nepotvrdil Martikánov dotyk na nešťastnej bránke číslo sedem. Rozhodlo dvanásť stotín sekundy… Cítil nespravodlivosť a nielen on bol presvedčený, že ho o zlato obrali rozhodcovia. Zo zlatého repete sa tešil až 12. augusta 2008 v čínskom Šun-ťi.
Čítajte viac Do Kuzminovej syna "ťukol" šofér na priechode. Ušiel, sťažuje sa šampiónka
Martikánov zlatý atlantský príbeh akoby predurčil, aká bude najúspešnejšia cesta slovenského športu. Vodní slalomári získali viac ako tretinu zo všetkých olympijských medailí v samostatnej ére. A zo štrnástich zlatých priviezli presnú polovicu.
Z posledného miesta k striebru
Olympijskú premiéru zažilo Slovensko už v Lillehammeri 1994, rok po vzniku samostatného štátu. Ale na prvú medailu zo zimnej olympiády muselo čakať dvanásť rokov. Keď Radoslav Židek vybojoval striebro v snoubordingu v Turíne 2006, vlastnil slovenský šport už pätnásť olympijských medailí.
Židekovo striebro patrí stále k najsenzačnejším úspechom Slovenska na olympijskej scéne. Žilinský rodák nikdy predtým na nijakom významnom podujatí nevystúpil na stupeň víťazov. A nič nenasvedčovalo tomu, že sa naň dostane práve na olympiáde 16. februára 2006.
Najprv sa venoval lukostreľbe, potom si vybral motorku a jazdil motokros. V lete ho bavil najmä wakeboarding a netajil sa tým, že na vode sa cíti lepšie ako na snehu. „Wakeboarding sa jazdí tiež na doske – ale na vode. Ťahá ma čln. A páči sa mi aj kiteboarding, to zasa ťahá pretekára na doske šarkan," približoval.
Foto: SITA/AP, LIONEL CIRONNEAU
Na svah ho priviedol otec. Mal deväť rokov. „Rodičia ma veľmi podporovali. Museli investovať veľa peňazí, najmä keď som začal jazdiť na preteky," spomínal Židek, ktorý navštevoval drevársku školu a špecializoval sa na výrobu nábytku. Stal sa z neho športový samorast. Priznával, že si sám robí servis a aj tréningové plány. To platilo aj o kondičnom tréningu a príprave v posilňovni. V pretekoch mu pomáhala bývala reprezentantka Jana Šeďová.
V Turíne zažiaril v snoubordkrose, disciplíne, ktorá mala na olympiáde premiéru. Prvú kvalifikačnú jazdu zbabral, bol v nej posledný na 38. mieste. Trochu ho to vyviedlo z miery. „V prvom momente som znervóznel, až po chvíli som sa opäť upokojil. Zrovnal som si všetko v hlave, vyhodil z nej hlúposti a skoncentroval sa na druhú jazdu. V nej som skončil deviaty, z dvoch sa ráta vždy lepšia jazda."
Potom mu už išla karta ako nikdy. Vyhral osemfinálovú, štvrťfinálovú i semifinálovú jazdu. „Keď som sa dostal do veľkého finále, medzi posledných štyroch, povedal som si: Teraz by to mohlo vyjsť." Až vo finále ho zdolal Američan Wescott. „Urobil som chybu, súper na ňu čakal a ja som za ňu zaplatil. Nerobil som z toho vedu, zobral som to ako realitu. Striebro bolo fantastické.“
Triumfy pre druhý domov
Slovenský šport na „zimné" zlato stále čakal. Na olympijskej scéne fungoval už dlhých sedemnásť rokov, kým si ho mohol pridať do zbierky úspechov. Na Slovensko ho priviezla biatlonistka, ktorá vyrastala na Sibíri a musela sa najskôr stať pre ruský biatlon v 22 rokoch neperspektívna. Doma ju odpísali. A neskôr to stokrát oľutovali.
Čítajte viac Tragédia, ktorá sa nemala stať. Kuzminová sa vyjadrila k Ukrajine
Pre Anastasiu Kuzminovú sa druhým domovom stalo Slovensko a Banská Bystrica, kde sa s manželom Danielom a synom Jelisejom usadili na konci roka 2007. O svojich mimoriadnych kvalitách nemusela dlho presviedčať.
Už po roku získala slovenské občianstvo a o niekoľko týždňov neskôr priviezla prvú medailu, striebornú, z majstrovstiev sveta v Pjongčangu. Dovtedy nič svetoborné neukázala. Toto bol dôležitý úspech, ktorý budoval jej sebavedomie. Prvý raz ukázala medailový potenciál aj na najvyššom fóre.
Začala sa jej triumfálna olympijská cesta. Vo Vancouvri 13. februára 2010 premenila hneď prvý olympijský štart na zlato a bola namäkko. „Cítim sa ako Slovenka. Je pre mňa česť, že som mohla vybojovať zlatú medailu pre Slovensko," rozplývala sa a na stupni víťazov si zaspievala slovenskú hymnu.
Foto: SITA, AP
Kuzminová priznávala, že pred pretekmi na 7,5 km pociťovala aj strach. „Nechcela som ľudí sklamať, cítila som, že mi veria," vravela šampiónka. Nezačala ideálne. Uletel jej prvý výstrel. Ale potom sa neuveriteľne zmobilizovala. Jej lyže leteli v stope vo Whistleri nezadržateľne do cieľa a k tomu pridala bezchybnú streľbu – už ani raz neminula terč.
„Stále tomu nemôžem uveriť. Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Po tom, čo som absolvovala trestný okruh, som strácala nádej, že môžem ešte preteky vyhrať. Teraz je to úžasný pocit," približovala svoje pocity krátko po súťaži.
Už o tri dni oslavovala vo Vancouvri striebro v stíhacích pretekoch na 10 kilometrov. Bol to základný medailový kapitál, ktorý zúročila ešte v Soči i Pjongčangu. Rodáčka z Ťumene sa stala s troma zlatými a troma striebornými medailami najúspešnejšou slovenskou olympioničkou v tridsaťročnej histórii.
Bronzová hokejová radosť
Do tridsiatich rokoch samostatnosti sa zmestilo osem zimných olympiád. Ani na jednej nechýbali hokejisti, hoci v Nagane 1998 ich účasť nebola plnohodnotná. Zažili premárnenú šancu, pretože jediný kolektívny šport v programe zimných hier sa práve na ostrove Honšú predstavil v plnej paráde. Prvý raz aj s najlepšími hráčmi z NHL. Ich súperenie dostalo honosný prívlastok „turnaj storočia".
Čítajte viac Našou kamerou: Slovensko vítalo hrdinov. Takýto mejdan nečakali
Z historického titulu sa tešili Česi, ktorí ešte päť rokov predtým tvorili so slovenskými hokejistami jeden tím. Po rozdelení sa v hokeji stali nástupníckou krajinou a zostali vo svetovej špičke. Slováci padli do C-kategórie a z dna sa rýchlo šplhali medzi elitu. V premiérovom olympijskom turnaji v Lillehammeri 1994 presvedčili svet, že s nimi musí rátať. Celkový dojem nepokazil ani fakt, že v zápase o 5. miesto im bývalí federálni bratia uštedrili krutú prehru (1:7).
O štyri roky slovenský národný tím síce pricestoval do Nagana, ale neprebil sa z predkola do hlavnej súťaže. Po prehre s Nemeckom padol na desiate miesto. „Smútok na dvadsať rokov,“ skonštatoval Peter Bondra. Našťastie krídelník Washingtonu nemal úplne pravdu a slovenský hokej zažil aj trochu olympijskej radosti. Ale najskôr si ju museli fanúšikovia vykúpiť trápením v Salt Lake City 2002. Tam mužstvo zdolalo len Francúzsko v zápase o 13. miesto. To, ako je niekedy blízko od prepadáku k triumfu, najlepšie dokumentoval rok 2002. Tri mesiace po olympiáde videl svet úplne iný slovenský tím na šampionáte vo Švédsku. Na MS sa tešil zo zlatých medailí.
Foto: SITA/AP, Petr David Josek
Slováci naďalej skúšali trpezlivosť fanúšikov. Striedali lepšie momenty s horšími. „Úspech z Göteborgu sme dlho oslavovali, úspešná generácia odchádzala a náš hokej padal. Zabudli sme, že život ide ďalej,“ hodnotí toto obdobie legendárny Jozef Golonka.
Na olympiáde v Soči 2014 nevyhrali Slováci ani jeden zápas a obsadili jedenáste miesto. Z tejto priečky sa neposunuli vyššie ani v Pjongčangu 2018. O účasť na minuloročných Hrách v Pekingu museli bojovať v kvalifikácii. Pred turnajom mladému výberu nedával nik šance. V jeho priebehu sa z mužstva outsiderov zrodil tím, ktorý si trúfal na každého.
V boji o tretie miesto zdolal Švédov 4:0. Rovnakého súpera, ktorému v úvode turnaja podľahol 1:4. Zažiaril najmä sedemnásťročný Juraj Slafkovský, ktorý sa stal najlepším strelcom, najproduktívnejším i najužitočnejším hráčom. Hokejový bronz z minulého roka je jediným cenným kovom, ktorý získalo Slovensko v kolektívnom športe na olympijskej scéne.