Nikto nepochybuje o tom, že je to aj zásluha trénera Francesca Calzonu. Futbalové Slovensko naučil sebavedomiu a odvahe, ťažko si želať viac.
Taliansky kouč sa mohol vrátiť vo veľkom štýle a na niekdajších kritikov, ktorí medzitým uznali jeho kvality, hodiť jeden nenápadný ironický úsmev. Calzona sa však opäť neovládol a začal si vybavovať účty. Z veľkolepého návratu bolo hysterické osemminútové teátro.
Nebolo to prvýkrát, čo úspech „oslavoval“ takýmto detinským spôsobom. Aj po jesennom víťazstve nad Islandom spomínal expertov, ktorí vychádzajú z baru o piatej ráno s desiatimi pivami v sebe.
V pondelok, niekoľko hodín po nervydrásajúcom osemfinále proti Anglicku, bol už Calzona osobný. Naložil kdekomu, Ladislavovi Borbélymu, ktorý aj v nedávnom rozhovore pre Pravdu uznal jeho prínos.
Čítajte viac Zabudli sme už vari na Azerbajdžan? Nie som zaťažený médiami, nepoznám ho, ale ku Calzonovi mám rešpekt
Spomínal Róberta Maka, ale nestojí vraj za reč. Martina Škrtela, Jána Muchu, Róberta Vitteka, bývalých hráčov, ktorí ako prví pozdvihli slovenský futbal v novodobej ére.
Vraj patria medzi desať ľudí, ktorí nechcú slovenskej reprezentácii dobre. Fakt úbohé.
Aby toho nebolo málo, nezabudol ani na Jána Kozáka st. i „najznámejšiu futbalovú rodinu na Slovensku“, odskákal si to teda aj tréner Vladimír Weiss, ktorý mimochodom Calzonovi gratuloval v novembri medzi prvými priamo z Faerských ostrovov.
Urobme si test a skúsme si predstaviť situáciu, ako Slovák na talianskej lavičke na tlačovej konferencii v Ríme napáda Roberta Baggia, Andreu Pirla či trénerov Giovanniho Trapattoni s Robertom Mancinim. A ako to všetko s nežným úsmevom sleduje šéf talianskeho futbalu.
Rozumieme, nejde to…
A preto škoda. Preveľká škoda, lebo Calzona stál v pondelok osem minút zabudnutý v ofsajde a nikto mu nepovedal „haló, už stačilo!“.
Čítajte viac Calzona postavil Slovensko na nohy. Oponentom svojej práce ale ruku nepodal