Slovenský šport nikdy nehýril priveľkým sebavedomím. Slovu musím sa odjakživa bránil. Pred blížiacimi sa duelmi kvalifikácie sa nám tu však rozmáha akýsi nešvár. Počúvame, ako treba potešiť fanúšikov, že proti Luxembursku nie sme v pozícii favorita (brankár Martin Dúbravka), že na domácej pôde nás proti podpriemernému európskemu tímu, 92. v rebríčku FIFA, nečaká nič ľahké (tréner Francesco Calzona).
Nuž, ak si osvojíme podobné myšlienkové pochody, v akej pozícii sme potom v nedeľu proti Bosne? Outsidera? Ktoré líce nastavíme v júni v Rejkavíku a v akom hlbokom predklone nastúpime v septembri v Bratislave proti Portugalsku?
Nebuďme alibisti…
Pravda, Luxembursko už nie je fackovací panák ako kedysi. V strede má aj zopár solídnych futbalistov. Stále však platí, že trhová hodnota celého tímu je omnoho nižšia, ako Stanislava Lobotku. Takto nejak by sme rátali pred zápasom proti silnému, všakže?
Futbalové Slovensko má za sebou ťažký rok. Prepadlo sa síce do piateho výkonnostného koša, ale pri žrebe európskej kvalifikácie nad ním svietila šťastná hviezda. Mohlo dopadnúť oveľa horšie.
Na Euro 2024 v Nemecku postúpi 24 tímov, takmer polovica z celkového počtu záujemcov. Ak odrátame štvrtinu z nich (napríklad aj Luxembursko), ktorá nemá nárok, potom sa šanca na účasť javí ako reálny cieľ.
Bez výhovoriek. Von z komfortnej zóny. Piaty kôš nie je poľahčujúca okolnosť, cieľ by mal byť jednoznačný – dostať sa z neho vyššie a vážne sa pobiť o majstrovstvá Európy. Inak slovensko-talianska misia s Calzonom nedával žiadny zmysel.